Kalysso II. ✔

⇨ Môžeš ísť! ⇦

Nechápavo sa na mňa pozrel, ale nakoniec asi pochopil a uhol pohľadom. Už keď hovoril o tom, že iba jediný človek ušiel od Brandona, som si všimla, že zatínal sánku ako bláznivý. Musí to byť pre neho ťažké.

,,Hah!" ironicky sa zasmial.

,,Nič nechápeš. Nevieš čo to je. Nenávidím, keď každí hovorí 'je mi to ľúto' alebo 'chápem ťa'. Nič nechápete! Neviete aké to je stratiť ženu, ktorá ťa porodila a vychovala, otca, ktorý ti pomáhal so všetkým a kamarátov, ktorí ti boli vždy oporou. Keď ich vidíte umierať priamo pred očami, ale nemôžete s tým nič robiť!" všetky jeho črty tváre stvrdli.

Jeho náhla zmena nálady ma neprekvapila. Ja to mám rovnako. Myslím, že to on nič nevie. Ja tú bolesť ešte stále dusím v sebe. Nechcem plakať! Nemôžem! Ja nie som slaboch! Budem bojovať až do konca. Pre mamu, pre ocina, pre Harryho, pre Drewa. Pozrela som sa mu do očí. Prepichoval ma pohľadom.

,,Chápem ťa!" zašepkala som skoro nečujne a smutne sa usmiala.

,,Nie! Nechápeš... ty si to nezažila." povedal naštvane a zatínal päste až mu obeleli hánky.

,,Ahoj Lee!" pozdravila som ho a odišla z izby.

Kráčala som chodbou so zvesenou hlavou. Kráčala som, ani neviem kam. Zrazu som do niekoho narazila. Pozrela som sa na osobu predo mnou. Bola to vysoká čiernovláska s modrými očami. Mala chudú postavu a na sebe oblečené biele úzke šaty.
Úprimne? Nebola mi sympatická, ale to nikto. Pozrela sa na mňa a premerala si ma pohľadom. Potom sa falošne usmiala a nastrčila mi ruku.

,,Ahoj! Ja som Olivia, ale volaj ma Liv." povedala neprirodzene vysoko.

Stále držala ruku, ale ja som jej neplánovala ju podať.

,,Ahoj Olivia! Nevieš kde je Nick?" spýtala som sa a ona urazene ruku stiahla.

,,Nie! Prečo ho hľadáš? Ak po ňom niečo chceš rada mu to odkážem." povedala a ja som sa hrane usmiala.

,,Aj keby som mu chcela niečo odkázať, tebe to rozhodne nepoviem, takže prepáč, ale ja už musím." falošne som sa usmiala a odkráčala som.

Počula som ako si odfrkla a potom sa chodbou rozozvučal zvuk jej opätkov. To akože chodí v dome v topánkach?! Kráčala som ďalej a ďalej, keď som prišla ku schodisku. Zdola som začula hlasy. Jeden bol zelenoočka a druhý pravdepodobne Ruprtov. Viem, že sa to nemá, ale premohla ma zvedavosť. Natrčila som uši a počúvala som. Začiatok som nezachytila.

,, ...nie! Ja to nezvládnem! Ona je hotová pohroma. Nenávidim ju! Všetko zničí!" začal kričať zelenoočko a typujem, že hovoria o mne.

,,Marco!" začal ho chlácholiť Ruprt.

,,Neber to tak..." Ruprt to nestihol dokončiť, lebo mu zelenoočko skočil do reči.

,,Neber to tak?! Kvôli takým ako je ona som prišiel o ženu a dieťa! Ako to mám podľa teba brať?!" povedal dosť naštvane.

Čože?! O-on prišiel o ženu? A dieťa? A kvôli takým ako som ja? Tak už chápem, prečo na mňa tak vyletel. Takže typujem, že ten obraz, ktorého sa nemám chytať je zelenoočka. Mal nádhernú dcéru. Cítila som sa previnilo.

,,No ták Marco! Ukľudni sa! Nikto nechce aby tu bola, ale nemôžeme ju nechať bratom. Inak by to zabilo omnoho viac ľudí." povedal Ruprt a síce by ma to nemalo, ale predsa len ma to zabolelo.

Vzdychla som si a vyšla spoza rohu. Stála som hore na schodisku.

,,Nick?! Máš mi ukázať izbu!" povedal som chladne a ani sa naňho nepozrela.

,,Ehm...fajn!" povedal a vyšiel hore schodami.

Prešiel okolo mňa a ja som ho následovala. Šiel nakoniec chodby a otvoril posledné dvere. Vošla som do izby a on zostál stáť vo dverách. Otočila som sa naňho s kamennou tvárou.

,,Môžeš ísť!" povedala som a otočila sa mu chrbtom.

Počula som buchnutie dverí. Poobzerala som sa po izbe. Bola obrovská. Manželská posteľ, jedna veľká skriňa, komoda, nočný stolík s lampičkou, dvere do kúpeľne, písací stôl, okno, dvere na balkón a v strede izby stál môj kufor. Bolo to tu priestranné. Nemienila som si vybaľovať. Hádam sa tu nebudem zabývať. Aj tak ma tu nikto nechce. Vošla som do kúpelne a pozrela sa do zrkadla. Vzdychla som si. Všetko sa na mňa sype. Moje vlasy, ktoré boli mimochodom sivé, som si zaploetla do priberaného vrkoča. Vyšla som z kúpelne a zamkla som dvere. Nemienim sa s nimi baviť. A je mi jedno, že umriem od hladu. Z kufru som si vytiahla skicár a ceruzku. Sadla som si za písací stôl, ktorý bol pri okne. Sadla som si na stoličku a vyložila si nohy. Zadívala som sa von oknom. Len tak som kmitala z ceruzkou medzi prstami. Náhle som zastala a zložila si nohy. Postavila som sa a otvorila dvere na balkón. Vyniesla som si stoličku a nohy vyložila na zábradlie. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu. Poobzerala som sa okolo seba. V záhrade boli vedľa seba vysadené čerešne. V strede záhrady bola fontána a približne pod mojim oknom bol bazén. Vpravo v rohu bolo ihrisko, ktoré podľa mňa dlho nikto nepoužíval. Ty vole! Čo sú milonári či čo? Až teraz som si uvedomila, že to vyzerá zvonku ako zámok. Počkať! My sme na zámku?! No to ma podrž! Sama pre seba som sa usmiala. Začala som si len tak kresliť. Najskôr som nevedela čo kreslí, ale nakoniec som sa rozhodla, že to bude strom. Rozdelila som ho na dve časti. Jedna bola krásna zakvitnutá. Boli na nej malilinkaté kvietočky, ktoré pomaly opadávali vo vetre. Tá druhá časť stromu bola suchá a celkovo pôsobika hrôzostrašne. Konáre vrhali temné tiene. Sedela som tam dosť dlho. Keď som bola ako tak spokojná s mojím výtvorom, tak som tam len tak sedela a užívala si slnko. Všade okolo zámku bol les, les a zasa les. Už mi to začína liesť na nervy. Cez okno som sa nakukla koľko je hodín. 12:24. Postavila som sa a chcela ísť do izby, ale zrazu som si niečo všimla.