Kalysso II. ✔

⇨ Ako to sakra robíš? ⇦

,,Áno?" oprela som sa o zárubňu dverí a nadvihla obočie.

Chvíľu sa na seba len tak dívali a potom sa slova ujal Rex. Videla som ako sú nervózny. Takže som mala pravdu. Nebude to nič dobré.

,,No vieš..." začal a chvíľu len tak otváral ústa akoby chcel niečo povedať, ale potom ich znova zavrel.

Opäť ich otvoril a ja som iba pretočila očami. Ten záhadný chalan z toho lesa to už nevydržal a výhŕkol.

,,Odchádzaš so mnou a budeš bývať s nami." povedal naštvane a všetci po ňom zazreli.

Všetci sa na mňa pozreli zvedavým alebo spýtavým pohľadom. Čakali na moju reakciu so zatajeným dychom. Inokedy by som sa tomu aj zasmiala, ale teraz práve nieje vhodný čas sa smiať. A už nie vobec po tom čo sa stalo.

,,Nie." povedala som a otočila sa na päte a namierila si to ku schodom.

Všimla som si, že to nikoho neprekvapilo. Myslím, že s takouto reakciou rátali. A ja sa im ani nedivím. Som veľmi tvrdohlavá a ani tentoraz sa to nezaprelo.

,,Ale ja som sa nepýtal." povedal, ale ja som ho nepočúvala.

Pokračovala som v ceste. Vyšla som hore schodami a zabuchla dvere. Preistotu som zamkla, aby mi tu niekto nevtrhol. Vyzliekla som sa a namierila si to do kúpelne. Dala som si poriadnu horúcu kúpeľ, dosť som.ju potrebovala. Nechala som horúce kvapky, aby mi stekali po tele. Bola som tam asi pol hodinu. Zdola som počula len tlmené hlasy. Podľa tónu och hlasu sa pravdepodobne hádali. Načiahla som sa po mobil a pustila si pesničku, SIA- Cheap thrills, na plné pecky. Bolo mi totálne ukradnuté, že či ma niekto počuje alebo nie. Spievala som a vrtela sa vo vani až špliechala voda všade naookolo. Potrebovala som sa nejako odreagovať. V poslednej dobe je toho na mňa moc. Bol už večer, a tak sa mi začalo driemať. Zívla som a vyliezla z vane. Okolo tela som si obmotala uterák a vyšla z izby. Skoro som dostala infarkt. Na mojej posteli bol rozvalený ten chalan. Čo si to vlastne dovoľuje? Je to jeho izba? Čo keby som mu ja vtrhla do izby? Vtrhnúť mi len tak do izby a... počkať! Ako sa sem sakra dostal? Pozrela som sa na okno. Bolo otvorené dokorán. No samozrejme, ako inak.

,,Ako to sakra robíš?" povedala som nahlas a značne naštvane.

Keď som si uvedomila, že som to povedala nahlas, v duchu som sa prefackala. On sa iba uškrnul a posadil sa. Poriadne som si utiahla uterák okolo tela a ruky si prekrížila na prsiach.

,,Čo tu robíš?" spýtala som sa, a keď už chcel niečo povedaťzastavila som ho.

,,Alebo vieš čo?! Mne je to jedno. Padaj z mojej izby!" začal sa smiať a ja som zvráštila obočie.

,,Ani ma nehne srdiečko. Prišiel som ti oznámiť, že zajtra o šietej vyrážame." postavil sa a odišiel.

,,No to určite." odfrkla som si a prezliekla sa do pyžama.

Chvíľu som si ešte kreslila, ale potom som už šla spať. Pozrela som sa na obrazovku mobilu, kde svietila Drewova fotka. Potvári mi stiekla jedna osamelá slza.

,,Ľúbim ťa láska. Raz sa opäť stretneme." položila som mobil na nočný stolík a zhasla nočnú lampičku.

Dívala som sa do tmy. Bolo mi tak smutno, tak prázdno. Smrkla som a utrela si uplakané oči. Zatvorila som oči a vidala sa do ríše snov.

Videla som jasné biele svetlo. Asi mám deja vu. Toto som už zažila pri rodičoch. Vykročila som vpred, ale ďaleko som sa nedostala, pretože som ihneď zastala. Ah! To sa mi snáď zdá. Počkať! Vlastne ono sa mi to vážne iba zdá. ,,Drew!" šepla som a hodila sa mu okolo krku. Vdychovala som jeho vôňu. Na moje prekvapenie ma tiež objal. Po chvíli, sa ale odtiahol a zapozeral sa mi do očí. Z tých jeho sršala láska. Bol iný. Jeho krídla už neboli čierne, ale čisto biele. Chcela som zostať s ním a už nikdy ho neopustiť, ale vedela som, že sa tak nestane. ,,Lucy..." tiež zašepkal. Keď povedal moje meno naskočila mi husia koža. Jeho hlas bol tak... krásny. ,,Viem, že na mňa nikdy nezabidneš. Neboj, ani ja na teba. Budem na teba dávať pozor. Ale musíš sa posunúť ďalej. Nemôžeš za mnou smútiť stále. Potom ti všetko krásne ujde medzi prstami." natiahol sa k mojej tvári a končekami prstov ma pohladil po líci. Chytila som jeho ruku a pritlačila si ju na líce. Po líci mi stiekla jedna slza, ktorú mi Drew okamžite zotrel. Priblížil sa ku mne a zašepkal mi. ,,Ľúbim ťa, ale je čas nájsť nové šťastie." a potom ma pobozkal. Nebol to obyčajný bozk. Bol plný lásky, vášne, túžby a hlavne bol to náš posledný bozk. Bol to náš bozk na rozlúčku. Bála som sa otvoriť oči. Vedela som, že to je sen, ale bolo to tak realistické. Nechcela som aby táto chvíľa skončila.

Zrazu som na sebe ucítila niečo studené.