Kalysso II. ✔

⇨ Ako...čo...prečo... ⇦

Vyprskla som vodu a sedela ako skamenená. Bolo mi jedno, že je všetko mokré. Po chvíli som sa, ale spamätala, postavila sa a dala pohár do drezu. Odišla som bez slova do izby. Najskôr som naňho chcela naziapať, ale po prvé by mi to aj tak nepomohlo a po druhé mi to dodalo odvahu uskotočniť môj plán úteku. Otvorila som dvere a nechala ich odomknuté, lebo je dosť počuť, keď otočím kľúč v zámke a ja nechcem budiť pozornosť. Ale neodpustila som si poriadne tresnúť dverami. Nazula som si tenisky a rozmýšľala ako sa dostať z balkóna až dole. Ah! Zdá sa, že mi nezostáva nič iné. Vyzliekla som si obliečky z periny a vankúša a taktiež plachtu z postele. Zviazala som to pevne dokopy. Prešla som na balkón a zaviazala plachtu na zábradlie. Pozrela som sa dole a zistila, že je to príliš krátke. Vrátila som sa do izby a hľadala niečo čo by mi pomohlo. Záclony. Bingo. Strhla som obidve záclony a vytiahla obliečky. Priviazala som ich na koniec a poriadne utiahla. Teraz koniec 'lana' siahal asi šesť metrov nad zemou. Je to dosť vysoko, ale moja túžba utiecť je silnejšia. Prosím, prosím, prosím až ma to udrží. Prehodila som si jednu nohu cez zábradlie a rukami sa pevne chytila zábradlia. Zrazu mi na ramene pristál ten istý motýľ ako minule. Zalial ma pocit šťastia. Neviem čím to bolo. Podvedome som sa usmiala. Potom motýľ zatrepotal krídlami a uletel. Má toľko slobody. Neviem čo to do mňa vošlo, ale všetká nenávisť a zlosť ma prešla. Zliezla som po 'lane' dole a tých sedem metrov skočila. Dosť to bolelo, a tak som sa zapotácala. Nie, už nechcem ujsť. Už mi je to jedno. Ale č mi nie je jedno je to ako sa ku mne bude chovať. Nenecham si skákať po hlave, nenechám sa urážať a nebudem sa mu podriaďovať zakaždým, keď sa chce pred niekym ukázať. Prechádzala som sa po záhrade a došla som do pásma, kde je veľa rozkvitnutých listnatých stromov. Sadla som si pod jeden z nich asi do stredu. Vôbec ma nebolo vidieť, pretože listnaté stromy boli mohutné a všetky boli rozkvitnuté. Zhlboka som sa nadýchla a užívala si každý moment, ktorý som mohla byť vonku. Samozrejme, že vonku bolo ešte trochu vlhko, ale bolo mi úplne jedno, či mám alebo nemám mokrý zadok a chrbát. Zatvorila som oči a prstami si pretrela spánky. Môj život je komplikovaný, ale pokiaľ budem bojovať, raz sa ukáže slnko. Alebo skrátka zomriem ešte predtým, než stihnem žmurknúť. Pri týchto myšlienkách som tak trošku zaspala. Ja viem, že som sa práve zobudila, ale viete, večer som skoro vôbec nespala a zobudila som sa skoro ráno.

Pomaly som otvárala oči. Oslepilo ma denné slnko. Bola som na lúke, kde bola tráva vysoká až po môj pás. Bolo neskutočne teplo. Pomaly som sa posadila. Prstami som si zašla do vlasov a prečesala ich. Postavila som sa a poobzerala som sa okolo seba. Tá lúka bola snáď nekonečná. Nevedela som kde končí a kde má začiatok. Zrazu ku mne priletel ten motýľ a sadol si mi na rameno. Usmiala som sa. Znova ma zaplavil pocit šťastia. Keď vtom sa stalo niečo čo mi vybilo dych. Motýľ sa začal meniť. Začal sa zväčšovať. Zatrepotal krídlami a letel niekde za mňa. Bol neskutočne veľký. Obzrela som sa za seba. Letel rovno na mňa. Otočila som sa mu chrbtom a hlavu si schovala do dlaní. Trochu som sa prikrčila. Motýľ mi narazil do chrbta. Nebolelo ma to, skôr šteklilo. Bol to taký zvláštny pocit. Stále som ho cítila na chrbte. Keď som si bola úplne istá, že mi nechce ublížiť tak som sa narovnala. Siahla som si na chrbát a zostala stáť ako kameň. Začala som sa točiť okolo svojej osi a snažila sa dovidieť na chrbát. Ako...čo...prečo... Neviem ako sa to stalo, ale na chrbte mám krídla. Žiadny motýľ, len krídla. Akoby mi vrástol do chrbta. Bola som vážne šokovaná, ale nakoniec som sa spamätala a začala sa sústrediť. Som velice zvedavá, čo tieto krídla dokážu. Čupla som si a dala sa do pozície akoby som sa šla rozbehnúť na pretekoch. Tri. Dva. Jeden. Skok! Skočila som čo najviac do vzduchu, ale opäť som spadla na zem. Ale nevzdávala som to. Opäť som si čupla, ale teraz som sa viac sústredila. Ale znova som dopadla na zem. No ták! Čupnem si. Nadýchnem sa a začnem vnímať okolie. Nádych. Výdych. Fajn, teraz sa sústreď. Aaaaa skok! Myslela som, že opäť dopadnem na zem, ale nič také sa nestalo. Otvorila som oči, ktoré som mala doteraz zatvorené a bolo som prekvapená. Vznášala som sa vo vzduchu a snažila sa nezrútiť. Lietala som sem a tam. Bola som konečne šťastná, ale samozrejme, že sa to muselo všetko pokaziť. Niečo ma prudko strhlo na zem a treslo mi hlavu o zem. Jediné čo som videla bola čierna machuľa.

Prudko som sa strhla. Srdce mi divoko búšilo a dych som mala zrýchlený. Prvé čo som urobila, nahmatala som si miesto medzi lopatkami. Nič som tam nemala, akurát teraz už zahojené, jemne vytŕčajúce kostičky, ktoré mi zostali po odstrihnutých krídlach. Vydýchla som si a pretrela si oči. Postavila som sa a pomalým krokom sa došuchtala pred hlavný vchod. Otvorila som dvere a keď som vošla zostala som zarazene stáť na mieste.