Kalysso II. ✔

⇨ Zmenila si sa. ⇦

Najskôr som mu nemohla vidieť do tváre, lebo sa skrýval za strom, ale potom sa pomaly vynoril.

,,Ja. Niesom. Srab!" povedal cez zaťaté zuby a každé jedno slovo zvýraznil.

Zastala som a prehliadla si ho od hlavy po päty. Mal špinavo-blond vlasy, modré oči a bol asi taký vysoký ako ja. O trolililinku vyšší.

,,A preto sa hráš na ninju?" uškrnula som sa a prekrížila si ruky na prsiach.

On si iba povzdychol a rukou si prehrabol vlasy. Začal nervózne prešľapovať z nohy na nohu. Prečo by mal byť nervózny?!

,,Ehm...tak ja pôjdem." povedala som a chcela prejsť okolo neho, ale jeho ruka ma chytila za zápästie.

Trhla som so sebou, ale jeho stisk bol silný. Zamračila som sa a náslesne na to som nadvihla obočie. O čo mu ide? Keď sme sa na seba dívali až príliš dlho a on stále nič nehovoril, tak som prehovorila ja.

,,O čo ti ide?" povedala som a on sa na mňa otočil celým svojím telom.

A vtedy som si všimla tetovanie na jeho ruke. Bola to vrana.

Presne takéto tetovania predsa majú aj... ooo nie! Nie, nebojím sa. Predsa len mi smrť zobrala najbližších. To človeka nielen zmení, alr aj zocelí. Pozrela som sa mu do očí a čakala na odpoveď, ale tá neprichádzala. Dosť ma to vytáčalo.

,,Tak fajn ako chceš." vytrhla som sa mu zo zovretia a kráčala ďalej.

Ešte predtým ako som ho stratila z dohľadu som započula ako niečo zašepkal. Ale nevedela som rozoznať čo, pretože to povedal v inom jazyku.

Pomaly som kráčala ku chate. Rozmýšľala som o všetkom čo sa stalo. A napadá ma len jedna jediná otázka. PREČO? Prečo musí byť svet taký krutý? Prečo na svete existuje toľko veľa zla? Nemôžeme sa ku sebe chovať milo, priateľsky a láskavo? Prečo ľudia páchajú toľko zla? Robí im to radosť? Alebo to robia len pre zábavu? V každom prípade, zlo z tohto sveta len tak nevyženieme. Je v každom z nás. Je len na nás či ho necháme nás pohltiť alebo ho potlačíme a zničíme.

Bola som už skoro pri chate. Začula som mužský smiech. Máme návštevu? Zastala som a načúvala či nebudem počuť ešte niečo. Chvíľu sa nič nedialo, keď som začula aj dievčenský hlas ako sa háda s nijakým mužkým hlasom. Ten hlas... bol mi tak strašne povedomý. Potom sa opäť zasmial a ja už som nepochybovala. Vletela som do chaty ako neriadená strela. Samozrejme to by som nebola ja, keby som nezakopla o prah dverí a nespadla na dlážku ako hnilá hruška.

,,Posratá podlaha! Už znova!" zamrmlala som naštvane a všimla som si, že sa na mňa všetci dívajú.

Začali sa nekontroľovateľne smiať. Porozhliadla som sa po miestnosti. Oni sú tu. Naozaj sú tu. Už som to nevydržala.

,,Luuuuk" zajačala som ako malé dieťa, keď dostane lízatko.

Sedel na gauči a tak som sa rozbehla a skočila mi na nohy. Objala som ho tak tuho, že som sa bála, že ho uškrtím. Už nikdy, zdôrazňujem NIKDY, ho nechcem stratiť. Teraz keď mi zomrel aj Drew, cítim sa prázdno. A jedine on mi môže dať tú najväčšiu a najsilnejšiu lásku. A to súrodeneckú lásku.

,,Pokoj sister." zasmial sa a tiež ma objal.

Obímali sme sa veeeeľmi dlho. Zrazusi niekto odkašľal. Odtiahla som sa a môj úsmev sa ešte viac rozšíril.

,,Aj mi sme tu!" povedal naoko urazene a ja som sa naňho hodila.

,,Matt! Aj ja ťa rada vidím." objala som aj jeho.

Potom som objala Bell, ktorá sa vyškierala od ucha k uchu. A nakoniec som objala Eda.

,,Zmenila si sa." povedal zamyslene Luk.

,,Zaujímalo by ma kde máš krídla? Čo ti zrástli do kože či čo? A kde si celý ten čas bola?" vychrlil na mňa otázky a ja som sa posadila do kresla.

,,Počkaj! Ah! No neviem kde mám začať." zamyslela som sa.

Vzdychla som si a povedala im celý príbeh. Ako som sa zobudila v sídle anjelov, ako ma mučili, ako som tam stretla Rexa, ako som premenila toho anjela, ako mi odrezali krídla, ako zabili Harryho pred mojími očami, ako mi Drew zabodol nôž do brucha, ako som sa zobudila tu, ako mi Drew rozprával o tom ako si spomenul, ako sme sa šli kúpať, ako mi zmizol skicár, ako som bola v tom mŕtvom lese, ako mi pred očami zabili Drewa. Pri poslednej spomienke mi stiekla slza. A za ňou ďalšia. Bolo mi jedno, že sa na mňa dívajú. Som slabá a ja to viem. Som obyčajný slaboch. Nič viac.

,,Lucy..." začal Luk a všetci sa na mňa súcitne pozerali.

,, ...je mi to ľúto." povedal a vo mne to vzbudilo hnev.

,,Pche!" odfrkla som si.

,,Je mi to ľúto. Tieto štyri posraté slová. Je. Mi. To. Ľúto. Aj tak nič nevyriešia. Načo mi je ľútosť, keď mi to aj tak Drewa nevráti." povedala som pohŕdavo.

Neviem čo sa to so mnou deje. Skrátka nenávidím, keď niekto povie je mi to ľúto. Veľa ľudí to aj tak nemyslí vážne. Sú to len trápne, otrepané frázy. Prázdne slová. Utrela som si slzy a nahodila falošný úsmev.

,,A prečo ste vlastne prišli?" pozrela som sa na Eda, ktorý to len ticho sledoval.

Otváral ústa, že niečo povie, keď zrazu niekto zabúchal na dvere. Kto to sakra môže byť? Veď sme uprostred lesa. Postavila som sa a šla otvoriť.

,,No to si zo mňa robíš prdel!" odfrkla som si a pustila ho ďalej.

Áno bol to ten z lesa. Vošiel dnu a privítal sa z Rexom. Oni sa poznajú? Čo to ma do riti znamenať? Cítim, že toto nedopadne dobre. Keď sa vítali už strašne dlho som to nevydržala a podráždene povedala.

,,Vysvetli mi už konečne niekto o čo sa tu jedná? Alebo viete čo? Mne to je jedno...idem sa vyspať. Zbohom!" otočila som sa na odchod, ale zastavil ma Rexov hlas.

,,Lucy počkaj!" zastavila som a s nadvihnutým obočím som čakala čo z neho vyleze.

,,Musíme sa s tebou porozprávať." my? Takže to nezačína dobre.