Kalysso II. ✔

⇨ Zajtra sa budeme brať. ⇦

,,Zlatko, to čo si dnes predviedla, bolo síce pôsobivé, ale radšej by som nepokúšal šťastie. Máš veľké šťastie, že ešte žiješ." šepkal mi do ucha až mi spôsobil zimomriavky na chrbte.

,,Tak prečo ste ma nezabili?" povedala som chladne a táto otázka sa rozozvučala po miestnosti ako ozvena.

Zrazu sa po miestosti ozval jeho smiech. Bol taký ľadový až mi naskočila husia koža.

,,Ale zlatko...takú radosť ti neurobím." opäť zašepkal a pobozkal ma za ucho.

Striasla som sa a vydýchla si. Čo sa to so mnou sakra deje?! On sa na mojej reakcii iba zasmial. Postavil sa a šiel ku dverám. Skôr ako vyšiel som sa otočila na chrbát.

,,Brandon?"

,,Áno zlato?"

,,Prečo ja?" Brandon sa na mojej otázke iba zasmial.

,,Dobrú noc zlato." povedal a odišiel z izby.

Pozrela som sa na hodiny. 23:37. To som nespala až tak dlho. Chytila som sa za hlavu. Prevrátila som sa na bok a snažila sa zaspať. Keď vtom som počula ako zahrmelo. Otvorila som oči dokorán. Nieeee! Prosím nie!

Ani o dvadsať minút začalo liať ako z krhly. Do prdele! To si zo mňa robíš srandu. Ale no ták Lucy, veď to je len búrka. Nebuď posero! Teraz už tu nie je z tebou Luk, tak sa vzchop. Nadávalo mi podvedomie. Snažila som sa upokojiť, a keď už som si myslela, že sa vážne upokojím, zahrmelo a oblohu preťal žiarivý blesk. Skríkla som a vyskočila z postele. Nevedela som čo robiť, a tak som sa schovala do skrine. Áno, správne počujete, do SKRINE. Ja viem, ja viem som sraľo, ale všetci sa niečoho bojíme, takže nemáte právo ma odsudzovať.

Kolena som si pritiahla k hrudi a hlavu schovala medzi kolená. Začala som sa nekontroľovateľne triasť. Z hrdla sa mi vydral jeden jediný vzlyk. Nevedela som ho už udržať v sebe. Ah Luk! Čo teraz budem bez teba robiť?! Po líci mi stiekla jedna slza. Prerývane som dýchala a totálne som nevnímala okolie. Zrazu sa otvorili dvere na skrini. Hlavu som nechala medzi kolenami. Nech je to ktokoľvek, musí mať super zábavku. No kto by sa nesmial, keby videl 17-ročnú babu v SKRINI ako sa trasie kvôli búrke. Ale nič neprichádzalo, žiadny smiech. Zrazu opäť zahrmelo a mne za z hrdla vydral daľší vzlyk. Čo to so mnou sakra je?! Vrhnem sa z mostu a nič to so mnou neurobí a teraz ma vystraší obyčajná búrka. Niekto mi ovinul ruky popod kolená. Boli to silné mužské ruky. Nechala som ho aby ma zdvihol na ruky. Hlavu som si schovala do jeho hrude a ruky mu obmotala okolo krku. Keď som si položila hlavu na jeho hruď uvedomila som si, že nemá tričko. Rýchlo som sa odtiahla a začala sa celá červenať. Trapaaas. Dotyčný sa zasmial a ja som sa pozrela na osobu, ktorá ma nesie. Vytreštila som oči a skoro mi zabehlo. Brandon?! Ako? Čo? PREČO? Žeby som mu až tak liezla na nervy, že ma teraz chce vyhodiť von oknom? Na moje počudovanie ma položil na posteľ a...objal ma? Poooočkať! Niečo mi tu nesedí. Ale v tejto chvíli mi to bolo jedno, pretože opäť zahrmelo a mne bolo totálne jedno kto to je. Tuho som ho objala a držala ho ako kliešť. Pomaly si so mnou ľahol a prikryl nás dekou. Z oka mi vypadla osamelá slza a dopadla na jeho hruď. Začal ma utešovať tým, že ma hladil po chrbte. Na moje veľké počudovanie mi to pomohlo. Svaly sa mi uvoľnili a viečka sa mi mimovoľne zatvárali. Prekvapilo ma, že sa nesmial alebo, že nemal žiadnu výsmešnú poznámku. Ale stavím sa, že ma týmto bude vydierať už do smrti. Vdýchla som jeho vôňu. O chvíľu som už aj spala.

Ráno som sa zobudila na hlasné škvŕkanie v bruchu. Poobzerala som sa okolo seba. Nikde nikoho. Takže Brandon už asi šiel. Vonku už svietilo slnko. Bola som rada, že už neprší. Postavila som sa a navliekla na seba tepláky a tielko, čo mi dala Bella. Zišla som dole do jedálne, kde bol iba Brandon. Nevedela som ako sa mám k nemu chovať, a tak som si sadla a pritiahla si svoj tanier s raňajkami.

,,Praje sa Dobré ráno." povedal a odhryzol si z chleba.

Takže asi sa budeme tváriť, že sa nič nestalo. Jeho otrávený tón bol taký počuteľný, že mi z neho prišlo až zle. Iba som zamrmlala a pustila sa do raňajok. Mala som taký hlad, že by som zjedla aj koňa. Ani nie o desať minút som mala raňajky zjedené. Spokojne som si vydýchla a načiahla sa po pohár s vodou. Brala som to plnými dúškami.

,,Zajtra sa budeme brať."