Kalysso II. ✔

⇨ poker face ⇦

,,Zdvihni hlavu!" povedal pokojným hlasom, ale ja som nič nespravila.

Zjavne ho to nasralo. Nemienim robiť čo mi prikáže. Prečo by som mala?! Aby ťa nezabil?! Jasné môj vnútorný hlas zase mudruje. Aj tak už som teoreticky mŕtva, tak sklapni!

,,Povedal som, zdvihni hlavu!" tresol po stole.

Navonok som sa síce tvárila drsno, ale vnútri som umierala zúfalstvom. Niesom ako dievčatá z filmov. Nebojácne a vytrvalé. Presne ako bola moja mama. Som obyčajný posero, ktorý prišiel o všetko. Chce sa mi plakať, ale nebudem! Neurobím im takú radosť. Nemôžem im ukázať, že sa bojím.

Periferne som si všimla, že kývol na Drewa. Ten ma zdrapil za bradu a nadvihol mi hlavu. Zavrela som oči a predstavovala si svoju smrť.

,,Otvor oči!" povedal opäť pokojne.

,,Nechci aby to urobil niekto za teba!" povedal výsmešne a otvorila som oči.

Boli čierne ako noc a moje vlasy boli sivé.

Cítila som sa...prázdna. Rodičia zomreli a Drew sa zmenil na bezcitného zabijaka. Jediný mi zostal Luk, ktorý je teraz neviem kde. Ja len dúfam, že je vporiadku.

Dívala som sa do blba. I keď to bolo úplne jedno. Aj keby som sa dívala naňho, má kapucňu. Chvíľu bolo ticho ale potom prehovoril.

,,Konečne sa stretávame osobne, Luciana!" uškrnul sa a mne sa zdvihol žalúdok.

Nenávidím, keď ma tak niekto volá. Áno krstila som sa tak, ale všetci ma odjakživa volali Lucy. Luciana mi prišlo také...otrasné! Volala sa tak moja prababka. Ah! Vtedy to bolo moderné, no teraz...!

Škaredo som sa naňho pozrela, ale nakoniec som sa znova pozerala do blba.

,,Hmm...ako vidím nie si moc zhovorčivá. Dovoľ mi aby som sa ti predstavil, volám sa Dean." povedal a dal si dole kapucňu.

Keď som ho uvidela, myslela som si, že vybuchnem. Zreničky sa mi rozšírili a do mňa vstúpil neskutočny hnev. Moje vlasy boli ohnivo-červené a oči tiež zmenili farbu na červenú.

To bol on! On! Ten sviniar mi zabil rodičov. Mám chuť mu vytrhať všetky vlasy. Tým sa nič nevyrieši! Rodičov späť nezískaš! Fajn! Musím uznať, teraz ma moje podvedomie pravdu.

Snažila som sa upokojiť. Nádych! Výdych! Moje vlasy aj oči nabrali pôvodnú farbu. Dean sa zasmial a ja som sa zamračila. Chytil mi prameň vlasov a začal si ich prezerať.

,,Zaujímavé! To som ešte nevidel. Dokonca ani u tvojej matky!" znova sa zasmial.

Už-už som šla vybuchnúť, keď mi došlo o čo mu ide. Hah! Myslí, že mu akože urobím ukážku mojich schopností?! Tak na to nech zabudne! Aj ja viem hrať túto hru! Nasadila som poker face a tvárila sa ľahostajne. Keď si to všimol pustil mi prameň a oprel sa späť o operadlo na stoličke.

,,Tak už mi konečne poviete čo odo mňa chcete?!" zavrčala som a on sa zasmial.

,,Slečinka vie aj rozprávať!" uškrnul sa a ja som pretočila očami.

,,Fajn! Prejdime k veci..." ruky si oprel o stôl a preplietol si prsti.

,, ...máš v sebe moc, ktorú mi chceme a preto sa chcem s tebou dohodnúť!" chvíľu sa odmlčal a potom pokračova.

,,Pridaj sa k nám a mi ťa naoplátku nezabijeme." uškrnul sa.

Vážne?! Ako fakt?! Bože oni sú naozaj takí naivní alebo sa mi to len zdá.

,,A čo keď to neurobím!?" povedala som potichu a on sa zasmial.

,,Zabijem teba a všetkých,na ktorých ti záleží." povedal pobavene a ja som si spomenula na Luka.

Nie! On už dávno kdesi na druhej strane zemegule. Naklonila som sa k Deanovi a prižmúrila oči. Dívala som sa do jeho temných očí odpovedala som.

,,Naser si!" znova som sa oprela o operadlo.

Zdása, že ho to poriadne nasralo. Vnútri som sa triasla, ale nedala som to poznať. Nesmú sa dozvedieť o mojich slabinách.

,,Fajn! Ty si to chcela!" kývol na toho chalana a odišiel.

Ten chalan mi vrazil až mi hlavu strhlo na stranu. Vypľula som krv. Zobral ma za rameno a surovo vyviedol z miedtností. Hodil ma na zem do izby kde som bola predtým a zabuchol dvere.

Po asi hodine sa dvere znova otvorili. Stál v nich Drew. Srdce sa mi rozbúchalo. Aj napriek tomu, že je z neho temný anjel, ho stále mám rada. Schytil ma za rameno a ja som sa naňho usmiala a hneď aj nasadila poker face. Nechcem predsa aby zistili, že ho mám rada. Mohli by ho zabiť. Vliekol ma po chodbách až nakoniec zastal pred jednými železnými dverami. Otvoril ich a keď sme vošli rozšírili sa mi zreničky. Nasucho som prehltla a snažila sa zachovať pokoj. Priviazali mi ruky k dvom železným tyčiam, ale ešte predtým mi vyzliekli tričko. Ah! Myslím, že dnes ma nenechajú sa vyspať.

Po pár minútach sa otvorili dvere. Nič som nevidela lebo som bola otočená chrbtom. Ucítila som ako ma niekto chytil za odhalený chrbát. Moje krídla sa zachveli a stiahli sa čo najhlbšie ku mojim lopatkám. Cítila som studený dych na mojom uchu. Striasla som sa.

,,Ty si to ešte rozmyslíš princezná!" zašepkal mi slizký Deanov hlas.

,,Na to zabudni!" zašepkala som mu naspäť s veľkou dávkou odporu.

,,Však uvidíme!" zasmial sa a odišiel, ale nepočula som buchnúť dvere, takže pravdepodobne to bude sledovať.

Neviem čo ma čaká, ale je mi to jedno. Zrazu som na chrbte pocítila štipľavú bolesť. Ten magor si myslí, že keď ma zbičuje sa niečo zmení?! Znova ďalšia rana. A znova, znova...

Cítila som ako mi horí chrbát. Bola som ako v pekle. Samozrejme mi niekedy vyšiel z úst potiadny výkrik, ale buďme úprimní...bičovanie nie je zrovana niečo príjemné. Ledva som stála na nohách. Ďalší úder. Tentoraz som to už nevydržala a podlomili sa mi kolená. Vo vzduchu ma držali len reťaze, ktoré som mala okolo rúk. Dýchala som sekavo a priala si aby sa to čo najrýchlejšie skončilo. Krv mi stekala z chrbta až na nohy. Krídla som mala zakrvavené. Ďalší úder. Z úst sa mi vydral priškrtený výkrik. Počula som ako ku mne niekto kráča. Dean.

,,Už si si to rozmyslela?!"