Kalysso II. ✔

⇨ Ty si ale vyrástla. ⇦

Bol to motýľ. Sedel práve na jednom z kvetov jablone. Poletovalo tam asi tisíc ďaľších motýľov, ale mňa zaujal len jeden. Nebol ničím výnimočný, a predsa bol jedinečný. Pomaly začal mávať krídelkami a vzlietol. Letel smerom k môjmu balkónu. Keď už bol vážne blízko nastavila som ruku. Ani som nečakala, že si mi sadne na prst, predsalen sú to krehké a rýchlo odplašiteľné zvieratká, ale aj napriek tomu si mi sadol na prst. Prekvapilo ma to, ale zároveň fascinovalo. Až teraz som si ho prehliadla zblízka. Bol modrej farby a okraje krídel mal čierne. Na čiernych krajoch krídel mal biele bodky.

Síce nebol najväčší ani najfarebnejší zo všetkých motýľov, ale bol jediný jeho druhu. Porozhliadla som sa po záhrade, ale takého aký je on, som tu nevidela. Usmiala som sa, lebo mi to pripomenulo mňa. V tomto zámku sa tu všetci poznajú, len ja som tu ako čierna ovca. Síce nie som ničím výnimočná, ale predsalen som unikát. Motýľ rozprestrel krídla a uletel. Zahľadela som sa za ním. Predsalen sme si s niečím odlišný. On ma slobodu, ktorú ja ja nemám. Toľkým som si preskákala. Smrť rodičov, smrť Harryho, premenenie a nakoniec smrť Drewa. Je toho na mňa moc. Moje schopnosti mi bránia byť slobodnou. Prečo nemôžem byť ako Luk. On ma len jednu schopnosť a nejdú po ňom krvilační zabijaci, ktorí chcú vládu len a len pre seba.

Vrátila som sa späť do izby. Bola som dosť hladná, ale netuším kde je tu kuchyňa takžeee... Skrátka budem improvizovať. Vyšla z izby a šla chodbou plnou dverí. Šla som rovno až kým som nebola pri schodisku. Zišla som dole. Vpravo? Vľavo? Myslím, že vpravo. Šla som chodbami, netušiac, kde to som. Začala som panikáriť. Vôbec som netušila kde som. Zastala som a rozmýšľala čo teraz.

,,Teta? Stratili ste sa?" opýtal sa detský hlások, hneď za mnou.

Bolo to asi sedem, osem ročné dievčatko s modrými očami a blonďatými vláskami.

,,Ehm...vlastne áno. Zlatíčko, nevedela by si mi pomôcť? Hľadám kuchyňu." zahanbene som sa usmiala a ani som sa nenazdala a už ma aj ťahala preč.

Neustále sa umievala a hopkalo si. Malo veľa energie. Doviedla ma do kuchyne.

,,Ďakujem! Nie si hladná?" spýtala som sa z úsmevom a jej sa rozžiarili oči.

,,Ánooo! Teta urobíte palacinky? Prosiiim." zaprosíkala a nahodila psie oči.

A ja som sa skoro roztopila, bola taká roztomilá.

,,Tak fajn a volaj ma prosím ťa Lucy. Keď ma voláš teta cítim sa ako nejaká babka." obidve sme sa zasmiali.

,,Ja som Julie." povedala a ja som je podala ruku.

,,Teší ma Julie." usmiala som sa a začali sme robiť palacinky.

Trvalo to asi hodinu a v kuchyni to vyzerá ako po výbuchu. Zrazu do kuchyne prišla postaršia pani.

,,Pre pána! Čo sa tu stalo?" zhíkla a pozrela sa na nás.

,,Prepáčte! Julie chcela palacinky, ale ja to upracem nebojte." ubezpečovala som ju a dala sa do umývania riadu.

Malá Julie sedela na stoličke a pohojdávala nohami. Pustila som vodu a tá pani sa na mňa dívala akoby som bola duch.

,,Ak sa smiem spýtať, kto vlastne ste?" spýtala sa a ja zastavila vodu.

,,Ja som Lucy Woodová. Teší ma." podala som jej ruku.

Zrazu sa jej rozžiarili oči a stiahla ma do objatia.

,,Lucyyy! Ako rada ťa vidím. Ty si ale vyrástla." začala ma stískať a ja som vôbec ničomu nerozumela.

,,Prepáčte, ale môžem vedieť kto ste?" spýtala som sa tentoraz ja.

,,Ooo prepáč." odtiahla sa odo mňa a upravila si vlasy.

,,Ja som Emma. Poznala som sa s tvojou mamou a ocinom. Musí to byť strašné. Končne ťa spoznávam osobne. Si krásna, ako tvoja mama." usmiala sa a ja som mala slzy na krajíčku.

Keby do nášho rozhovoru nezasiahla Julie, asi by som sa rozplakala.

,,Lucy? Nejdeme von sa hrať?" zahnala som.slzy a otočila sa na ňu s úsmevom.

,,Zlatko ešte to tu musím doupratovať."

,,To je vporiadku! Ja to upracem. Len bežte." povedala Emma a ja som sa na ňu vďačne usmiala.

Vyšli sme z kuchyne do chodby.

,,Tak? Čo rada hrávaš?"

,,Futbal!" skríkla Julie a ja som sa zasmiala.

Veľmi mi pripomína mňa, keď som bola malá. Potom ma niečo napadlo.

,,Počkaj tu! Hneď prídem!" povedala som a vybehla do izby.

Roztvorila som kufor a úúúplne naspodku vyhrabala môj futbalový dres a kopačky od ocina. Ah! Prešla som po ňom prstami a zobrala ho. Kopačky som si nazula ja. Zbehla som dolu a dres pldala Julie.

,,Toto je pre teba." podala som jej ho a ona radostne zvískla.

Hneď si ho aj obliekla. Bol jej síce až po kolená, ale inak by to šlo. Vyšli sme von a namierili sme si to na staré ihrisko. Chvíľu sme si kopali. Veľa krát som 'omylom' spadla, keď som chcela zabrániť lopte, aby sa dostala do mojej bránky. Tá detská radosť, ktorá šla z Julie mi spôsobovala príjemný pocit v srdci. Konečne som sa cítila šťastne. Zrazu som začula krik.

,,Julie!!!!!!!"