Kalysso II. ✔

⇨ Ty vole! ⇦

Napálila som to doňho plnou rýchlosťou, a tak som sa zapotácala a padla na zem. Popri tom som narazila o roh nočného stolíka. Jednou rukou som si pridržiavala uterák a druhou miesto pod okom, kde som sa udrela. Au! Do prdelky! Budem mať riadny monokel.

,,P-pani moja. V-veľmi ma to mrzí. P-prepáčte!" zakoktal sa a už mi aj pomáhal vstať.

Prezrela som si ho. Mal blond vlasy a modré oči. Bol vyšší ako ja a musím uznať, že pravdepodobne dosť cvičí, ale to teraz nie je dôležité.

Za ním stála staršia pani, mohla mať asi 40 rokov. Hneď k nám pribehla a pomáhala mi postaviť sa. Akože ja nie som chromá. Postavila som sa a odstúpila od nich trochu ďalej.

,,Prepáčte! Môj syn je tu prvý deň. Nechcel vám ublížiť. Veľmi ma to mrzí." ospravedlňovala sa pani a chovala sa ako by ich chcem na mieste zavraždiť, čo sa pomiatla či čo?!

,,Heeeej! Pokoj!" stopla som ju a usmiala sa.

,,Veď som sa len potkla. Nemôžete predsa za to, že som si nevšimla vášho syna. Bola to predsa moja vina. A prosím, nevykajte mi. Pripadám si ako šesťdesiatročná babka. Nevyzerám ako 60-ročná babka či?!" zasmiala som sa a začala sa obzerať.

Ten chalan sa uškrnul a tiež sa zasmial. Jeho matka naňho zazrela a on hneď zvážnel.

,,Pravdaže nevyzeráte!" povedala žena.

,,Ah! Som Lucy...tykajte mi!" podala som im ruku.

Ten chalan mi ňou potriasol, ale tá žena sa tvárila neisto.

,,Ale no ták! Ja nehryziem...a tiež som len obyčajná bytosť. Nemusíte sa ku mne chovať akoby som bola niečo viac, pretože niesom. Som rovnaká ako všetci ostatní." usmiala som sa a dokončila svoj poetický monológ.

Tej žene zmäkli črty tváre. A podala mi ponúkanú ruku.

,,Teší ma...Lucy!" usmiala sa.

,,Aj mňa teší..." čakala som, že sa mi predstaví.

,,O prepáč! Ja som Bella a toto je môj syn Louis." ukázala na svojho syna a on sa usmial tak, že ukázal rad bielych zubov a neuveríte...má jamky na lícach.

,,Ehm...no a ak sa môžem spýtať, čo tu vlastne robíte? Teda,nie že by mi to prekážalo, ale nečakala som návštevu." poukázala som na to, že som tu len v uteráku.

,,O áno! Náš pán nás poslal pomôcť vám so šatami." povedala zdvorilo a ja som vypleštila oči.

Asi mi zabehla slina. Náš pán?! What?!

,,Váš...kto?!" nadvihla som obočie.

,,N-náš pán!" odpovedala koktavo.

,,Myslíte Brandona?" hneď ako som to dopovedala, zatvárila sa akoby videla ducha.

Ale nakoniec prikývla. Počkať! Ak on je ich pán a mňa najprv oslovili moja pani, tak potom...nieeee! Ani náhodou.

,,J-ja si zatiaľ oblečiem spodné prádlo a vy mi prosím nachystajte veci." povedala som a vybrala prvé spodné prádlo a bežala do kúpeľne.

Zamkla som sa. Na moje nešťastie som si vybrala asi to najhoršie spodné prádlo. Bola to čierna čipkovaná podrsenka. Bola skoro priesvitná a rovnako aj nohavičky. No to si zo mňa robíš prdel! Nie! Nie! Nie! Navliekla som sa do toho a bola som znechutená sama sebou. Prehodila som si cez seba župan, ktorý bol v skrini vedľa tej malej skrinky so šminkami. Vyšla som von a tam ma už čakali oni dvaja. Usmiala som sa na nich a oni mi úsmev opätovali. Na posteli som mala rozprestretých niekoľko šiat. Všetky boki dlhé. Zobrala som si slabomodré s dlhými čipkovanými rukávmi. Boli krásne, ale ja moc dlhé šaty nemusím.

,,Nemôžem si zobrať tepláky?" zamrnčala som, ale potom sa na nich rýchlo pozrela.

,,Však mám nejaké tepláky?!" spýtala som sa a oni sa na mňa smutne usmiali.

,,Nieee!" zvalila som sa na posteľ, ale stále som si pevne držala župan pri tele.

,,Ale ak chcete, môžem vám priniesť nejaké tepláky, tričká a kraťasy, ktoré nosila...moja dcéra." vyzerala veľmi sklesnuto.

,,To mi je ľúto, ak nechcete nemusíte..." ani som to nedopovedala a ona mi hneď skočila do reči.

,,Nie! To je vporiadku." nasilu sa usmiala a pozrela sa na zem.

Vzala som do rúk šaty. Hmmm...potrebovali by upraviť. Postavila som sa a položila šaty na posteľ. Hrabala som sa v šuplíkoch v písacom stole. Kde to...

,,Ehm Lucy? Hľadáte...teda hľadáš niečo?" rýchlo sa opravila a ja som ďalej hrabala v šuplíkoch.

Bingooo! Vytiahla som nožnice a otočila sa na Bellu a Louiho. Oni sa na mňa nechápavo pozerali a ja som začala strihať šaty. Odstrihla som ich tesne nad kolenami. Keď už mám mať šaty, tak aspoň krátke. S mojím výsledkom som bola spokojná. Šla som sa prezliecť do kúpelne. Vzadu som rozopla zips a navliekla sa do nich. A sakra! Vyšla som von z izby. Cítila som sa trápne.

,,Ehm...pomohli by ste mi so zipsom?" spýtala som sa a mierne za začervenala.

,,J-jasné!" povedal Loui a prišiel ku mne.

Cítila som ako sa mu trasú ruky. Heh! Bolo to celkom roztomilé. Keď mi ich zapol, poďakovala som sa a prezrela sa v zrkadle.

Vyzerala som dobre. Teda podľa možností. Odhrnula som si vlasy z tváre a vtedy som sa zhrozila.

,,Ty vole!" obzerala som si tvár v zrkadle.

Vedela som, že budem mať monokel, ale že tak skoro?

,,O nie! M-mňa to tak strašne mrzí!" prišla ku mne Bella a tvárila sa totálne zničene.

,,Veď je to len monokel. Neboj sa cez tie vlasy ho aj tak nebude vidno." žmurkla som na ňu a ona sa trochu upokojila.

,,Ehm...nechcem nič hovoriť, ale viete, nestihla som si to tu obzrieť aaaa mám ísť niekam dole na raňajky..." povedala som a im akoby svitlo.

,,Jasné prepáč, ale musím ti niečo povedať." Bella mi chytila ruky do svojich dlaní.

,,Ak budeš mať šancu...uteč!" zašepkala akoby ju mal niekto počuť a ja som nahodila chápavý výraz.

Prikývla som a spolu s Bellou a Louim sme sa vydali dole na raňajky. Či sa bojím? Nie! Som nervózna? Trochu. Aj keď je to krvilačný temný démon, necítim strach. Nechcem aby vedel, že mám strach. Využije to proti mne a to nechcem. Kráčali sme dole po schodoch a mne sa robila v krku hrča. Srdce mi búchalo ako o život. Bella sa na mňa posledný krát pozrela a pomaly sme sa blížili k jedálni. Zrazu predo mnou preletel tanier.