Frozen Moments [HP Fanfiction]

65. Mocná sila lásky, rodiny a priateľstva

„A pršia slzy,

dole po tvojej tvári,

a sú to moje slzy.

Nežiadaj ma, aby som utekala od tohto hurikánu,

ktorý nás donútil plakať.

Ale povedz, že sú to slzy lásky."

(Dulce Mária feat. Julón Alvaréz – Lágrimas)

12. marca 1996

Kailteyn i Hope už boli doma a ona si užívala svoje materstvo. So Siriusom sa minimálne hádali, lebo on bol aj tak najviac zaujatý Hope a nič iného ho poriadne ani nezaujímalo. Stále na ňu hľadel ako na nejaký zázrak, nepohol sa od jej postieľky a dokonca bol aj cez noc hore, len aby na ňu mohol hľadieť.

„Zlatko, toto je už choré," zasmiala sa Kailteyn potichu, keď vošla do izby a videla Sirius ako sa skláňa nad postieľkou, zatiaľ čo Hope pokojne spinkala.

„Mám strach," priznal sa jej pošepky. „Ani Sophie som si poriadne neužil. Čo ak prídem aj to, aby som mohol vidieť rásť Hope?"

„Prestaň," zahriakla ho, lebo to v nej vyvolalo smutné myšlienky.

„Prepáč," ospravedlnil sa jej a vtisol jej bozk na čelo. „Nechcel som, aby si bola smutná."

„Nie som smutná, len proste nechcem myslieť na nejaké zlé veci," odvetila mu. „Pochop, že tiež mám strach, ale teraz som šťastná."

„Aj ja som šťastný, veľmi šťastný," usmial sa na ňu.

Kaitleyn ho objala, schúlila sa v jeho náručí a iba dýchala jeho vôňu a snažila sa vypustiť z hlavy všetky smutné myšlienky, ktoré jej vnukol. On ju hladil po vlasoch a dúfal, že ju upokojil.

Niekto veľmi potichu zaklopal na dvere a potom sa vo dverách objavila Tonksovej fialová hlava. „Kaily, je tu profesor Dumbledore, chce s tebou hovoriť," šepla.

„Áno, idem," odvetila jej Kaitleyn a potom sa obrátila na Siriusa. „Hm, čo asi odo mňa chce? Dáš pozor na maličkú?"

„Nepohnem sa od nej ani na krok," pohladil ju po líci.

„Si ten najlepší ocko na svete," venovala mu úsmev a potom odišla z izby. Zavrela za sebou dvere potichu a vybrala sa dole schodmi. Chodba bola tmavá a obraz Walburgy bol zatiahnutý, tak starena mlčala. Dole sa ponevieral Kreacher a niečo si šepkal, ale ona ho nepočúvala.

Zamierila dole do kuchyne, kde sa to hemžilo členmi Rádu. Dumbledore ju ihneď zaregistroval a naznačil jej, že sa porozprávajú len čo dokončí rozdávanie úloh. Tak si sadla ku stolu, napila sa z čaju a čakala.

Nakoniec všetci odišli a ona a jej otec osameli.

„Ako sa má Hope?"

„Spinká. Potrebujem ísť do Londýna kúpiť veci pre maličkú," vravela.

„Už som to zariadil. Zabezpečí ti to Molly," odvetil jej Dumbledore.

„To už ani ja nemôžem vychádzať z tohto domu? Mám plné zuby všetkých zákazov, ktoré si povedal mne a Siriusovi. Keby bolo po mojom, už tu dávno nie sme," zamračila sa.

„Prečo nechápeš, že to je dôležité?"

„Dôležitá je moja rodina. Moja rodina je pre mňa na prvom mieste a nie nejaká vojna. Ja nepotrebujem zachraňovať náš svet, otec! Ja chcem zachrániť iba svoju rodinu. Keby si Voldemort nevybral Harryho, zobrala by som svoju rodinu a ušla niekam veľmi ďaleko. On nejde po mne, nejde po Siriusovi, ide po Harrym. On je jediný dôvod, prečo tu sme, prečo budeme za každú cenu bojovať. Nič viac a nič menej," vravela pokojne, ale tvrdo, „sľúbila som Lily, že sa postarám o jej syna a to práve teraz robím. Vieš, väčšina ľudí v Ráde to robí iba pre neho a nie pre vojnu samotnú. Máme radi Harryho a chceme ho ochrániť."