Frozen Moments [HP Fanfiction]

Bonus č. 3 - Som tu

„Noc vonia neprítomnosťou,

dom je veľmi chladný,

jeden zlý pocit,

mi podlamuje kolená.

Hľadám ťa v priestore,

v mojej úzkostlivej rýchlosti,

a stretávam iba rysy,

tvojho nepochybného odchodu.

Hovorím s tvojou fotografiou,

s melanchóliou,

konečne po dlhých hodinách,

sa skončil ďalší deň."

(Thalía – Manias)

Júl sa chýlil ku koncu. Ubehla polovica leta a vonku zúrila hrozná búrka. Blýskalo sa a hrmelo. Vonku padali krupy a prebudili nie jedného dospelého človeka. Deti nemohli pokojne spať. Ani jedno malé dievčatko.

„Mám veľký strach z búrky, Kate."

„Nemusíš, som tu."

Kaitleyn sledovala malé plavovlasé dievčatko, ako sa jej schúlilo v náručí. Na sebe malo ružové pyžamko a bolo vystrašené.

„Chcem, aby si bola moja mama, Kate," šepla Sophie.

Kaitleyn neodpovedala. Pobozkala dievčatko, svoju dcérku do vláskov a do rúk jej vložila plyšového psíka. Dievčatko milovalo to plyšové zvieratko. Cítilo sa bezpečnejšie.

„Ide si pre nás nejaký netvor, však? Preto je taká strašná búrka."

„Samozrejme, že nie. Pre teba si nikdy nepríde žiaden netvor," Kaitleyn ju pohladila po vláskoch, aby ju upokojila.

Dievčatko bolo stále veľmi nervózne a pevne zvieralo plyšového psíka v náručí. Na chvíľku zavrelo oči, ale po chvíľke ich znova otvorilo, aby sa pozrelo, či Kaitleyn neodišla. Či je stále pri nej a či sa nemusí báť.

Kaitleyn bola rozhodná neodísť z malej izbičky. Chcela s ňou stráviť celú noc, aby sa nebála, ale to jej prekazila riaditeľka sirotinca.

„Slečna Smithová, nie ste tam, kde by ste mali byť," vážne sa na ňu pozrela a prebudila Sophie, ktorá konečne zaspala.

„Nechcem, aby Kate odišla!" vykríklo dievčatko.

„Malá ma potrebuje," pridala sa aj Kaitleyn. „Je už takmer večer."

„Niečo som povedala," trvala riaditeľka na svojom.

Kaitleyn prikývla, hoci mala chuť ju prekliať. Vlastne sa s tou myšlienkou pohrávala viac, akoby mala. Uložila Sophie do postele. Pobozkala ju a sľúbila jej, že sa v noci sem znova potajomky prešmykne a bude na ňu dávať pozor. Dievčatko prikývlo. Búrka ustávala.

***

Sedela vo svojej malej izbičke a zúfalo hľadela na mesiac a na jeho fotografiu. Ubehlo päť rokov. Dlhých päť rokov bez Siriusa. Lásky jej života. Stala sa zdravotnou sestrou v detskom domove, kde umiestila svoje dieťa. Nedokázala sa o ňu postarať. Nedokázala byť mamou. Mala strach sama zo seba. Nechcela ublížiť svojej dcérke. Nevedela, či toto peklo niekedy pominie.

Jej svet, ich svet, sa tak rozpadol. A ona ostala sama. Nikto ju nepodporil, ani len vlastní rodičia. Mysleli si to, čo celý svet, že jej manžel je vrah, ktorý zradil svojich najlepších priateľov. Nebola to pravda.

Kaitleyn to vedela, že to nemá s pravdou nič spoločné. V jednej jedinej sekunde prišli o všetko – o lásku, manželstvo, priateľov a čo bolo najhoršie zo všetkého, aj o syna.