Frozen Moments [HP Fanfiction]

130. Zamrznuté momenty

„Predtým, ako tieň našej minulosti,

nečakane zmenil náš osud a rozdelil nás,

verila si mi, že ostanem navždy po tvojom boku.

Predtým, ako sme si mysleli, že sme prehrali vojnu,

pozrel som sa ti do tváre a veril som v teba,

mal som ťa tu a nechcel som ťa nikdy opustiť.

Pretože som ti sľúbil,

že neprestanem nikdy bojovať,

že kvôli tebe ja zomriem, to som ti sľúbil,

a nemienim to meniť.

Sľúbil som ti,

aj keď nás ohrozovala samota,

že ťa budem objmať,

a že ťa nikdy neprestanem milovať."

(Mijares – Te prometí)

Po rokoch

„Môžem vás na okamih vyrušiť, pani riaditeľka?" Do riaditeľne vošla mladá žena s dlhými blonďavými vlasmi. Okolo nej sa niesla akási zvláštna žiara, pretože v jej žilách kolovala krv víl. Bola veľmi slušná, milá a krásna a učila Transfiguráciu.

„Iste, Victoire," usmiala sa na ňu.

Victoire Lupinová si sadla na stoličku pred riaditeľkin stôl. „Priniesla som vám tie dokumenty, čo ste po mne chceli. Piaty ročník a ich voľba povolania," vravela Victoire.

„Ďakujem, ihneď sa to pozriem," prikývla. „A už som ti veľmi veľakrát povedala, Victoire, že ma v riaditeľni môžeš oslovovať menom a tykať mi."

„Ja viem, ale potom by mi to niekedy ušlo pred študentmi a to by nebolo z mojej strany profesionálne," vravela Victoire. „Aj tak som už veľakrát počula profesorov a aj študentov o tom, že som tu protekčne."

„Z toho si nič nerob, počúvala som roky to isté, keď som pred tebou učila Transfiguráciu," žmurkla na ňu Kaitleyn. „A ako sa darí môjmu chlapčekovi? Neozval sa už asi dva týždne."

„Och, Teddy sa má dobre. Síce je teraz s niektorými aurormi na výskume vo Francúzsku, ale tento víkend by sa mal vrátiť. Poviem mu, aby sa ozval. Vieš aký je. A vieš, akí sú chlapi. Samých od seba im ledva napadne, aby sa ozvali."

„Áno, to máš pravdu, Victoire," prikývla Kaitleyn.

„A ako sa darí Hope? Naposledy bola dosť nahnevaná, že musela odísť z práce," vypytovala sa Victoire. Keď človek pracoval na Rokforte, nemal toľko informácií o svojich rodinných príslušníkoch, ako keď trávil každý víkend v Brlohu.

„Myslím, že si zvykla," zasmiala sa Kaitleyn. „A okrem toho Regulus je skutočne pokojne dieťa." Aj keď si nebola istá, či si to iba nedomýšľa.

„Tak to jej gratulujem," zasmiala sa Victoire. „Pamätáš si aký neposlušný býval malý Remus. Stále sa mu niečo nepáčilo a malá Dorie, ach Merlina, ona bola taká nemotorná. Večne mala rozbité kolená, alebo hlavu. A raz keď rozbila Andromede ten porcelán, ach." Zalamentovala Victoire.

„Zdá sa mi, že to bolo už tak dávno," riekla jej Kaitleyn.

„Občas aj mne. Nuž nebudem ťa vyrušovať. Dám Teddymu vedieť, že si sa na neho pýtala," usmiala sa na ňu Victoire a potom opustila riaditeľňu.