Frozen Moments [HP Fanfiction]

129. Čo bolo ďalej

„Budem s tebou, keď ma o to požiadaš,

v tvojich dlhých nociach pod studenou prikrývkou,

keď nebudeš môcť zaspať,

keď tvoje túžby budú volať po svojom majiteľovi.

Budem s tebou, keď to budeš chcieť,

v hrozivej zime alebo počas jari,

a keď budeš potrebovať zaletieť do iného sveta,

s hlbokým bozkom po tvojom boku.

Pretože ubehne toľko a toľko času,

a život sa môže skončiť v hociktorom momente,

nechcem vedieť, že si na mňa zabudla,

a keby som sa nemohol k tebe vrátiť."

(Marco Antonio Solis – Estaré contigo)

13. október 2013

Mladá žena prekročila bránu, ktorá viedla k Rokfortu. K najčarovnejšiemu hradu, ktorý poznala a jednoducho vždy ju očaril, aký je majestátny a krásny. Stmievalo sa a na hrade sa svietilo, preto vyzeral ešte krajšie. Ako hrad pre princezné. Tak ho raz nazvala jej sestra, keď bola ešte malá. Lenže ubehlo viac rokov a jej malá sestra vyrástla, ale niekedy mala predsa len pocit, že bude malou princeznou navždy. Nie ako ona. Ona dávnejšie pochopila, že princezné ani princovia neexistujú, že život je ťažký, že láska bolí. Avšak pochopila aj to, že priateľstvo môže byť skutočné, že rodina je miesto, kde vždy nájdete pokoj a že láska je predsa len tá najkrajšia vec na svete.

Najkrajšia mágia, akú nám svet môže ponúknuť.

To často vravieval jej otec. A ona vedela, že to je pravda. Pretože láska bola mágia a mágia bola láskou. Smutné bolo, že nie všetci ľudia na svete to vedeli.

Kráčala chodníčkom k Rokfortu a nevedela, ako rodičom oznámiť tú strašnú správu. Ponúkla sa, že to bude práve ona, kto im to oznámi. Nechcela, aby sa to dozvedeli sovou poštou, alebo nebodaj nejako inak. Ona bola v centre toho diania, ona poznala svojich rodičov a vedela, že toto nimi zatrasie. Znova.

Akoby toho nebolo málo. Vojna im vzala toho toľko. A jej tiež. Pretože vo vojne mnohí prišli o rodinu, o priateľov, spolužiakov a vlastne každý zbytočne premárnený život.

Zbytočné. To si myslela o vojne. Nenávidela spomienky na ňu. Nechcela si pamätať tie hrozne chvíle, ktoré prežívala. Nechcela si pamätať, ako skoro prišla o život. Nechcela si pamätať to, ako pred jej očami umierali jej milovaní.

Nedokázala zabudnúť. Nikto z nich to nedokázal. Svet už nebol rovnaký. Jej život nebol rovnaký. Nuž v niektorých veciach bol lepší.

Jej rodičia boli konečne šťastní tak, ako si to dávno zaslúžili. Ona a jej sestra mali milujúcu rodinu a okrem toho do ich rodiny spadali aj dvaja chlapci, ktorých jej rodičia brali ako svojich vlastných. A ich rodina sa rozrastala, bola taká veľká a milujúca, že sa rozhodne nemohla sťažovať.

A potom sa na ňu usmiala láska. Láska taká silná, že prekonávala aj tú najhoršiu prekážku, ktorú medzi sebou mali. Miloval ju, aj keď sa necítila kompletná. Naučila sa žiť s osudom, ktorý jej bol určený a on bol pri nej. Počúval, ako plače každú noc, ako si želá nemožné a neotočil sa jej chrbtom. Stál pri nej, chcel byť s ňou aj napriek všetkému. Robilo ju to šťastnou, ale posledné dni myslela iba na to, že sú predsa nejaké spôsoby, akoby boli byť ešte šťastnejší.