Frozen Moments [HP Fanfiction]

114. Rozruch na svadbe

„V tvojich očiach nachádzam lásku,

v tvojich slovách porozumenie,

v tvojich rukách je moje srdce,

v tvojom úsmeve, ilúzia.

Úplného šťastia môžeš dosiahnúť,

keď naozaj miluješ.

Úplne šťastie môžeš nájsť,

ak sa tomu naozaj odovzdáš."

(Thalia – Toda la felicidad)

30. jún 1978

„Nemôžeš len tak odísť so Siriusom, Kaitleyn, takto svet proste nefunguje!" skríkla na ňu matka. Bolo to prvýkrát, čo na ňu tak veľmi kričala. „Máš iba osemnásť rokov a nie si za neho vydatá, aby si s ním žila."

„A čo? Aj tak je medzi nami všetko, všetko!" kričala na ňu aj ona. „Chcem konečne odtiaľto vypadnúť. Čo to nechápeš? Toto je horšie ako väzenie. Som dospelá, mama a nič s tým neurobíš. Ja odchádzam!"

„Ostaneš tu!"

„Tak to ani náhodou, okrem toho v sobotu sa Alice vydáva a pritom musím byť," pokrútila vzdorovito hlavou.

„Na svadbu Alice môžeš ísť, ale nemôžeš ísť len tak žiť so Siriusom. To sa nehodí," vravela jej matka. Prestala kričať, lebo si zrejme uvedomila, že krikom k ničomu nepomôže. Nuž neustále sa na ňu mračila.

„Sirius a ja sa milujeme, ten dom kúpil aj pre mňa. A sme zasnúbení," vravela Kaitleyn naliehavo.

„Zatiaľ nie si jeho manželka, zatiaľ ostaneš tu! A to je moje posledné slovo, Kaitleyn!"

„Niekedy," stíšila Kaitleyn hlas. „Ťa nenávidím!"

„Niekedy," stíšila hlas aj jej matka a zdal sa akýsi zlomený. „Pochopíš, že veci robím pre tvoje dobro. Raz možno budeš sama matkou a potom to všetko pochopíš."

Kaitleyn pokrútila hlavou na náznak nesúhlasu a vybehla z jej kabinetu. Plakala, bola nahnevaná, tak veľmi sa tešila, že bude môcť odísť a teraz sa to všetko zdalo také vzdialené. Bude tu musieť ostať. Vedela, že bude musieť. Neuvidí svet, nebude žiť so Siriusom. Bude musieť byť tu sama, bez priateľov a to len preto, lebo jej matka jej nechce dovoliť žiť.

„Čo je to s tebou?" spýtal sa jej Sirius, keď do neho takmer narazila.

„Nemôžem odísť s tebou," šepla a rozplakala sa v náručí a všetko mu povedala.

Sirius ju pohladil po vlasoch a pokojne jej povedal. „Tak trochu tomu rozumiem," povedal jej smutne. „A čakal som to. Zrejme by sme sa mali vziať."

„Tak rýchlo? Chcela som to všetko naplánovať. Mať peknú svadbu a nielen sa vziať rýchlo a preto, aby sme mohli spolu žiť," vravela mu zúfalo.

„Nemyslel som hneď zajtra," pousmial sa na ňu. „Nejaký mesiac to tu hádam vydržíš," povedal jej. „A okrem toho ty možno nemôžeš odísť, Kaily, ale kto povedal, že ja nemôžem zostať?"

„Zostal by si tu? So mnou?"

„Samozrejme, miláčik, kam by som chodil, ak by som tam nemohol mať teba?" spytoval sa jej.

Kaitleyn sladko prikývla. „Ach, Sirius, to by sa mi páčilo."

„Naplánujeme svadbu tak ako si ju budeš predstavovať. A potom, keď sa vezmeme, tak potom sa nasťahuješ ku mne a všetko bude v poriadku. Zatiaľ, ostaneme tu. Spolu," usmial sa na ňu. „Aj tak bol toto vždy môj domov. Nikde inde som sa nikdy viac doma necítil."