Frozen Moments [HP Fanfiction]

96. Sedem Potterov

„Neľutujem tejto lásky,

aj keď za to platím svojím srdcom.

Kto ma odtrhne od teba,

od včerajšej spomienky na teba?

Cítim, že život sa nám kráti

a že dnešný deň sa už nebude opakovať."

(Natalia Oreiro – No me arrepiento de este amor)

1. februára 1978

„Nemôžeš proste ísť sama!" James sa hneval na Lily, ktorá stála pred ním v klubovni a mračila sa na neho. Bolo chvíľku pred večierkou, takže klubovňa bola celkom prázdna. Ostali hore iba starší študenti, ktorí chceli celú noc presedieť nad svojimi úlohami, alebo už pomaly aj prípravou na skúšky.

Lily ako hlavná prefektka mala ešte obísť celý hrad a skontrolovať, či sa naozaj nikto po večierke nepotuluje. Remus ako hlavný prefekt nemohol ísť s ňou, pretože predvčerom bol spln a on ležal v Nemocničnom krídle indisponovaný.

A James odmietal Lily pustiť samú.

„Povedzte niečo!" žiadal James svojich priateľov. „Lily, ty dobre vieš, čoho sú schopní. Vieš, čo plánujú!"

„Ja nie som neschopná, James," hnevala sa na neho. „Viem sa brániť. Veď nás to učí samotný Albus Dumbledore!"

„Ale ty si sama a ich je viac!" namietal James.

„Súhlasím s Jamesom," prehovorila Alice prekvapivo. Ostatní sa akosi nechceli stavať do ich hádky, lebo vedeli, že by sa urazil jeden alebo druhý. „Lily, ty si skvelá čarodejnica, ale ich je viac a tiež nie sú až takí márni. Okrem toho ovládajú temnú mágiu, ktorú ty vďaka Merlinovi neovládaš."

„Zoberiem si neviditeľný plášť a idem s tebou," povedal James potichu, že ho počula iba Lily a ich priatelia. „A nediskutujem už o tom!"

„Fajn," odvrkla Lily urazene a James vybehol do spálne pre neviditeľný plášť.

„James má pravdu, Lily." Aj Kaitleyn mu nakoniec dala za pravdu. „Takto to bude lepšie. Nikto z nás nepochybuje o tvojich schopnostiach sa brániť. Ale teraz v noci a v tme si ľahká korisť, ak naozaj niečo plánujú. S Jamesom budeš v poriadku. S ním vždy budeš v poriadku."

Lily niečo zamrmlala, ale nebolo jej rozumieť. James sa vrátil a potom spoločne vyrazili. Sirius mu podal ešte z vrecka Záškodnícku mapu.

Kaitleyn sa schúlila Siriusovi v náručí. Nikto z nich nemal chuť ísť spať, kým sa tí dvaja nevrátia. Okrem toho Sirius sa posledné dni cítil stále mizerne a pochmúrne a ona sa začínala obávať o jeho zdravie. Bol smutný a nešťastný a takého ho sotva poznala. Chcela mu nejako pomôcť, ale nič iné okrem toho, že bude stáť pri ňom, ju nenapadlo.

„Nie je ti lepšie?" šepla mu do ucha.

„Stále na to musím myslieť. Na Regulusa," podotkol. „Neustále to mám pred očami. Ten ich rozhovor, tie jeho slová."

„Je mi to ľúto," prikývla smutne a pobozkala ho na tvár. „Nemôžeš sa z toho viniť. Je to jeho život a sú to jeho rozhodnutia. Ty ich nepokladáš za správne. Nikto z nás. Ale on áno."

„Možno keby som sa s ním porozprával," napadlo Siriusovi.

„Možno," prikývla. „Len sa obávam, či ťa vôbec bude počúvať."

„Bude musieť," zamračil sa Sirius, avšak nie na ňu. Ona predsa za nič nemohla. Mračil sa celkovo. Nepáčilo sa mu to a potreboval aspoň malú nádej, aby Regulusovi zabránil v takej hlúposti. Lenže sa obával, že je už neskoro.