Teplo ľadových zbraní - Tajomstvá temnej minulosti (3)

102. šanca

Sovietska ríša: ...Čo ak...

ZSSR: Čo ak čo?

Sovietska ríša: Čo ak ti ju nemôžem dať? 

ZSSR: Potom ťa zoderiem z kože a zvyšok tvojho mizerného života stráviš na reťazi v pivnici bez jedla len s trochou vody a tvojou krvou na pitie! 

Nahlas som prehltol a chytil si rukami navzájom lakte. Rozmýšľal som či to fakt nebude lepšie. Chcelo by to strašne veľa sebazaprenia povedať že je mi to voľné, obzvlášť po tom čo som nedávno zistil.

ZSSR: No nad tým fakt musíš rozmýšľať? Až tak sa ti hnusím? Čo som nejaký skurvený kapitalista?! Som tvoj otec do prdele!

Prikývol som ale keby som ho nepoznal vykričím mu do ksichtu čo si o ňom myslím a potom utečiem. Lenže jemu by to bolo jedno. Dostal by som to zo seba a mal na krku ďalší problém. To už by fakt nepomohlo nič. 

Sovietska ríša: Dobre... zabudnem na to. 

Skvele, a teraz si tým budem musieť prejsť znovu. Nechám ho začať znovu a on ma zas začne tĺcť do krvi. Keď toho bude priveľa môže si vynútiť ďalšiu "šancu" a takto dookola. Že ja som ešte z domu neodišiel! Čo teraz? Nemôžem nič povedať, sťažovať sa a to ani jemu ani niekomu inému, nemôžem urobiť nič. Slovo platí a porušiť ho je pod moju úroveň. Ako veľmi by mi musel ublížiť aby som ho porušil? Aj keď... bola by to minimálna zrada v porovnaní s tým koľko krát ma oklamal on, tak hádam že by mi to tam niekde hore pri tom komkoľvek kto riadi svet prešlo. 

ZSSR: Dobre. Choď spať a ráno máš čo vysvetľovať. 

Prikývol som a odišiel preč. 

<time skip> druhý deň ráno
Ráno som sa prebral skoro. Ten pocit bol späť. Ten odporný pocit ktorý vás hryzie v podvedomí kedykoľvek je na blízku. Posledné dni som vstával neskôr. Spal som kľudne do 8., do 9. Dnes som sa zobudil o pol 4. ráno. Vedel som že je na vine ten pocit pretože som sa s ním budil pomaly každý deň môjho života len s výnimkami pár dní kedy nebol potrebný. Bolo to vedomie aktívnej hrozby. Nikdy predtým som si to neuvedomoval že to cítim pretože som na to bol zvyknutý ale teraz keď som vedel čo je to pokojne sa zobudiť a nemusieť sa báť že dostanem bitku hneď ako vyleziem z izby, teraz keď bol ten pocit späť mi spôsoboval dobre že nie panický záchvat. No cítil som sa ako uprostred veľmi nepríjemnej epizódy spánkovej paralýzy. Iba to nebola chyba v mozgu, ale strach ktorý mi bránil pohnúť sa. Des bol rovnaký ba možno ešte väčší nevidel som preľudy ale môj mozog si vytvoril čo chcel aj z jednoduchých tieňov. Naviac vonku svietil mesiac a tak si moja chorá fantázia čoskoro začala vytvárať aj tieňové príšery. Hýbali sa. Normálne chodili po izbe a ticho spievali. Vlastne pískali, nebol to spev. Vedel som že sú to halucinácie a keď som sa skúsil pohnúť a zistil že môžem, bol som si už len istejší. Mal som v izbe 4 tieňové monštrá. Všetky z nich sa odrazu otočili mojim smerom a otvorili oči. Boli to jemne svietiace biele kruhy s tenkým obrysom uprostred ktorých bola len čiernota rovnaká ako na zvyšku ich tiel. Ich hlavy sa začali divne krútiť a ich krky sa lámali pri kŕčovitých pohyboch zo strany na stranu. Začali otvárať ústa. Ústa plné malých ale špicatých bielych zúbkov. Sánky im padli až niekam po koniec rebier, už to začínalo byť vážne nechutné. Pôsobilo by to inak vidieť ich cez deň. Ale v noci... Mal som chuť schovať sa pod deku a zostať tam do rána. Ale spomenul som si na ten pocit v mojom podvedomí a uvedomil si že moje halušky sú teraz tou najmenšou hrozbou. Proste som sa posadil a pozrel sa jednej z tých vecí priamo do guľatých očí veľkých ako tenisová loptička. Naklonilo sa to ku mne. Muselo to byť tak 3 metre vysoké napriek tomu že moja izba má v najvyššom bode niečo málo cez dva metre a ono sa to predtým v pohode vystrelo. Teraz mi to čumelo zohnuté priamo do ksichtu s ústami do ktorých by som zmestil 30 centimetrové pravítko a ešte by mi tam zostalo miesto. Mierne som otvoril ústa a vyceril na neho zuby. Asi som ich nemal viac ani moja držka nevyzerala že by v pohode vcucla celého psa ale mal som rozhodne väčšie zuby. A naviac to bola len halucinácia, tak čo? A verte neverte, len trochu som na to zavrčal a stiahlo sa to do kúta. Furt sa mi tá nechutnosť nepáčila ale v duchu som im prikázal vyskákať z okna a oni to urobili.