Teplo ľadových zbraní - Tajomstvá temnej minulosti (3)

Zmätená láska

Chorvátsko: Tešíš sa do školy?

Sovietska ríša: Sranduješ. 

Chorvátsko: Jak to je v tej spomalenej triede? Vraj tam máte nejak menej predmetov. 

Sovietska ríša: Naopak, máme kľudne 9, 10 hodín, včera sme mali 8. Len väčšina z nich je výtvarná, debatný krúžok, voľné hodiny alebo meditácia a počítanie ovečiek. Neskutočný blázinec. 

Chorvátsko: Ja by som sa s tebou kľudne vymenil. 

Sovietska ríša: Tomu verím. Lenže tebe nič nie je. Alebo aspoň nemáš ten profil. 

Chorvátsko: Čo tým myslíš? Jaký profil?

Sovietska ríša: *povzdych* Všetci čo tam sú, tam sú z nejakého dôvodu. Väčšinou len dysgrafia, dyslexia a dysortografia. No a potom je tam pár výnimiek s mentálnymi poruchami ktoré sú tak trochu... inak brané v celej triede. 

Chorvátsko: No a? Tebe to vadí? 

Sovietska ríša: Vadí pretože môžem urobiť aj malý prešľap ale stačí že si to niekto všimne a začne to riešiť alebo si to len zle vysvetlí a môžem zase skončiť na psychiatrii alebo horšie. 

Chorvátsko: Vieš čo? Aj tam by som išiel dobrovoľne. Máš celé dni voľno... To by bolo fajn. 

Sovietska ríša: Hej, prvé dve hodiny aj to keby si sa správal veľmi pekne. 

Chorvátsko: Čo zas za problém?

Sovietska ríša: Vieš o tom guľové chorvat. Zmeňme radšej tému. 

Chorvátsko: No dobre. Tak čo Luhansk? Skúsiš ju zbaliť?

Prikývol som. 

Sovietska ríša: Ale od tretiaku sa mi žiadne dievča nepáčilo, neporadíš mi ako na to?

Chorvátsko: No vieš čo? Takto: Hlavne sa okolo nej nesnaž motať aby si ťa všimla. Proste jej na rovinu povedz že sa jej páčiš, chvíľu počkaj nech nad tím porozmýšľa a potom sa jej choď spýtať či s tebou bude chodiť. Pri najhoršom povie nie a budeš vedieť na čom si. 

Sovietska ríša: Dobre... skúsim to. 

Prišli sme do školy a išli každý svojou cestou. Ako som tak bol pri skrinke a v rámci svojho bežného hrania sa že sa prezúvam aby si nikto nevšimol že nemám papuče som si viazal šnúrky. Keď tu zrazu niekto prišiel a zabuchol mi skrinku pred nosom. Zdvihol som pohľad a neuveríte koho som uvidel. Bola to červená krajina s dračími krídlami pokrytími šupinami, s dvoma tmavými rohami na hlave a s tenkým chvostom zakončením šípkou vytŕčajúcim zo zadku. Ten idiot sa na mňa pozeral ako vlk na kozľa, s tým protivným výrazom na tvári. Povzdychol som si  s tušením že akoby som nemal po krk Američanov, odteraz mi bude život otravovať aj on. 

Sovietska ríša: Ahoj Maroko. 

Maroko: Ahoj Nacista, rád ťa zas vidím. :)

Sovietska ríša: Dobre, dobre. Teraz mám trocha iné problémy než vysvetľovať ti že nie som nacista. Hovor mi tak keď chceš, ale neotravuj. Musím ísť do triedy. 

Odstrčil som ho bokom a jednoducho odišiel. Nezamkol som skrinku, nemal som tam nič čo by mi mohlo chýbať, vlastne vôbec nič. To čo som potreboval som mal vo vreckách, ale počul som jeho zlomyseľné uchechtnutie keď som odchádzal. Neprichádzalo do úvahy aby som sa od neho nechal fackovať ako vtedy!

<time skip>

Sedel som nad papierom s ceruzkou v ruke. Na bielom podklade sa bez mojeho plného vedomia začali objavovať jemné náčrty scenérie ktorú som mal v hlave. Často som popri tom ako som kreslil sledoval Luhansk. Očividne jej kreslenie veľmi nešlo. Často gumovala svoju prácu. Zaujímalo by ma čo vytvorila, ale zo zadnej lavice kde som sedel som nemal šancu. Prišiel ku mne Unicef a dal mi ruku na rameno zatiaľ čo si prezeral to čo som zatiaľ vytvoril.