Teplo ľadových zbraní - Tajomstvá temnej minulosti (3)

Ako keby sa nič nezmenilo

Zostali sme vonku až do rána. Štvalo ma ako tvrdohlavo Luhansk nechcela ísť domov ani nikam inam, aj keď som navrhol aby si zašla domov aspoň vziať lepšie oblečenie s tým že potom môžeme ďalej byť vonku. Odmietala to a ja som s tým nič viac nerobil. Tak či tak sme si uvedomili koľko času ubehlo až keď už vyšlo slnko. 

Luhansk: ...Hej... pozri. 

Sovietska ríša: Hm?

Ukázala smerom na východ. Tiež ma prekvapilo vidieť svetlý rúžoví pás tesne nad horizontom. Nenapadlo mi že je už tak skoro. 

Sovietska ríša: Páni, ono je už ráno o_o

Luhansk: Hej... Asi je na čase ísť domov čo?

Sovietska ríša: Mhm... Takže... chceš doprovod?

Luhansk: Ak sa tiež neponáhľaš. :)

A kam by som sa aj ponáhľal? Odprevadil som ju domov. Dúfal som že Juhoslávia nebude veľmi naštvaná že som nebol doma celú noc. No myslím že to budem riešiť až potom. S Luhanskom sme sa dohodli že ju proste počkám pred domom a rovno spolu pôjdeme do školy. Bolo okolo siedmej takže sme stíhali tak-tak. 

Ani jeden sme nemali raňajky takže kým som na Luhansk čakal, išiel som hneď vedľa do potravín kúpiť niečo na jedenie. Nevedel som čo má rada, zas tak dobre som ju nepoznal, a tak som zobral dva rožky a jahodoví jogurt. :/ Keď sa však vrátila von, vyzerala inak. Neviem opísať ako presne inak ale vedel som že sa niečo stalo. 

Sovietska ríša: Ahoj, mám- pre teba niečo. Na raňajky :3

Podal som jej jogurt a rohlík. Pozrela sa na mňa, potom si povzdychla a vzala si to odo mňa. 

Luhansk: Vďaka. ....Tak poď. 

So sklonenou hlavou išla smerom ku škole. Urobil som pár rýchlych krokov aby som sa dostal na jej úroveň a potom som jej dal ruku na rameno a naklonil sa k nej. 

Sovietska ríša: Si v poriadku? Luhansk- stalo sa niečo?

Luhansk: To nič. Len... emm... mama bola naštvaná že som nebola celú noc doma. 

...Tak toto bola tá najhoršia lož na svete. Ale prikývol som. 

Sovietska ríša: Inak... nevedel som že bývate tu- teda... minimálne som nevedel že tvoji rodičia bývajú tu. 

Luhansk: *povzdych* No hej... presťahovali sme sa len nedávno. Predtým sme bývali... so všetkými ostatnými Sovietskymi krajiny v jednom byte. Bolo to otrasné. 

Sovietska ríša: Prečo otrasné? Raz som tam bol, niekedy na jeseň alebo tak, ale nevidel som ťa tam. 

Luhansk: No... nebývala som tam ak som nemusela. Väčšinou som sa motala niekde vonku alebo... som spala u kamarátok. No proste... bolo nás tam priveľa. Nie len tých 15 sovietov a my, ešte aj ich deti! Otec sa odsťahoval ešte než sme sa narodili takže aspoň jeho republiky tam neboli pretože to by sa tam už nedalo dýchať. 

Sovietska ríša: Koľko má vlastne Rus detí?

Luhansk: Rus? Rusko myslíš? No... veľa. Okolo 80...

Sovietska ríša: Čo ti jebe?! 

Luhansk: ...Bez nás troch.  

Sovietska ríša: To je už extrémne... Prečo žiadnych nepoznám?

Luhansk: No nechodia do školy. Pracujú, väčšina z nich je už dospelá. A pár je aj na našej škole ale väčšinou sa vyhýbajú pozornosti. Keď sa niekedy pozrieš na zadné lavice a uvidíš chlapcov v v tmavom oblečení s kapucňami na hlavách len tak pozerať do mobilu alebo sa s niečím hrať pod lavicou, sú to pravdepodobne oni. Nikto ich nezaujíma, a nikoho nezaujímajú ani oni. A ak mám byť úprimná, tiež nejak nestojím o konverzáciu s nimi.