Teplo ľadových zbraní - Tajomstvá temnej minulosti (3)

Veľa vecí sa zmenilo

Mal som s Kubou a Kosovom rovnakú cestu. Kosovo sme poslali do prdele a s Kubou hrali karty. On však v Tumeni vystupoval a pokračoval ďalej v ceste lietadlom a Kosovo tak isto. A tak som tam zostal sám.

Zvyšok cesty sa vliekol rovnakým tempom akým sa parný vlak v ktorom som sedel ťažko sunul po koľajniciach. Mal som šťastie a schytal som rovnakého sprievodcu ako 1. januára keď som išiel sem. A však... "armáda" mi nevrátila moje oblečenie a tak som išiel domov v uniforme. Sprievodca si to samozrejme všimol a chcel sa vykecávať. Chcel sa vykecávať aj keď tu bola Kuba s Kosovom ale Kuba ho stručne poslala do prdele. Ja som chcel len spať a tak som mu vyhovel a dúfal že to pomôže a zapamätá si ma. Ale neuveríte čo sa stalo -_-

Sprievodca: No tak čo? Ako bolo v kasárňach?

Sovietska ríša: Ty jebo! Už som ti OSEM KRÁT povedal ŽE ZIMA! A popýtaj si odo mňa ešte lístok a fakt sa neudržím!

Sprievodca: No tak prepáčte ale je moja povinnosť kontrolovať lístky, musím sa uistiť že necestujete na čierno. 

Sovietska ríša: Ja sa tu asi nabudúce poseriem priamo pred tvojimi očami aby si si ma konečne zapamätal! 

Toto sa opakovalo ešte niekoľko krát. Cesta trvala niekoľko hodín a obsahovala niekoľko prestupov ale nakoniec som ráno druhého dňa prišiel domov. Bolo asi 8 hodín. Bol som pripravený prísť domov ale rátal som s tým že si cestou budem musieť ísť kúpiť niečo na seba pretože ako som už povedal, nedostal som späť oblečenie v ktorom som prišiel. Ale za to som dostal okrem uniformy ešte aj tašku na veci, pyžamo a maskáče.... rovnako ako všetci ostatný, no hádam že s nami ešte rátajú keď nám to nechali. 

Ako som však tak išiel po stanici, na ramene mi zrazu pristála kohosi ruka. Otočil som sa a koho som nevidel. 

OSN: Ahoj-

Zdvihol som ruku aby som ho prerušil a pokúsil sa zadusiť smiech. OSN bol posledný na koho som sa tešil a stretol som ho ako prvého necelú minútu po tom čo som vystúpil. Jednoducho irónia osudu. 

Sovietska ríša: Nepočká to? 

OSN: Eh... No ak potrebuješ, ale je to dosť dôležité. 

Sovietska ríša: Nechajte ma hádať, otec je zas v base?

OSN: Em... Áno ako vieš? Písal ti?

Sovietska ríša: Nie. Ale keby bol doma nebol by ste tu. 

OSN: No dobre... Ale je toho viac. 

Sovietska ríša: OSN teraz som prišiel z iného kontinentu, fakt musíte?

OSN: Prepáč, eh- ako to myslíš že si prišiel z iného kontinentu? A kde si vlastne bol? Nevedeli sme ťa nikde nájsť a tvoj otec nám len povedal že si išiel preč a kedy prídeš. A prečo máš uniformu?

Povzdychol som si a pokúsil som sa mu to stručne vysvetliť dokým sme vyšli zo stanice. Keďže sa zdalo že máme o čom rozprávať, sadli sme si na lavičku pred ňu a OSN mi vysvetlil čo sa za dobu mojej neprítomnosti stalo tu. 

OSN: Vážne s tým nechceš počkať? Nechcem na teba ísť rýchlo. 

Sovietska ríša: Nie, som tak rád že som mimo vlaku že je to až divné, ak máte zlé správy povedzte ich teraz. 

OSN: Mhm... No okrem toho že je tvoj otec vo väzení.... Je aj Nemecko znovu v blázinci. 

Sovietska ríša: Mhm. To mi už nevadí. 

OSN: Čože?

Pokrčil som plecami. 

Sovietska ríša: Nebudem sa vám do toho pliesť, zmenil som názor. 

OSN: Em... dobre... Tak ako myslíš. No ešte musíme vymyslieť čo s tebou. 

Sovietska ríša: Nerobte si starosti, ja sa o seba postarám. 

OSN: Sowiet... prosím ťa neriešme znovu toto. 

Sovietska ríša: Výnimočne s vami súhlasím. 

Povzdychol si a dal mi ruku na rameno. 

OSN: Nejak sa dohodneme dobre? 

Sovietska ríša: Ale nieee, nie už zase! :(

Postrapatil mi vlasy a postavil sa. 

OSN: Poď, je na čas ísť. 

Povzdychol som si ale bol som príliš unavený na to aby som protestoval. Nastúpil som s ním do auta a nestaral sa o to čo bude ďalej. 

Zobudil som sa až keď sme zastali a uvedomil som si že so mnou OSN slabo trasie. ...Bol som unavený ale že by až tak že by som zaspal za 10 minút a v takejto situácii? Alebo mi jednoducho už bolo jedno čo so mnou bude a mohol som sa dostatočne uvoľniť aj v prítomnosti Spojených národov. 

OSN: Dobré ránko. Prepáč že ťa budím ale je na čase vystúpiť Sowiet. 

Milo sa usmial. Povzdychol som si a vystúpil z auta. Stáli sme pred mne zatiaľ neznámou budovou. Keďže som celú cestu prespal netušil som či sme vôbec v mese, každopádne sa mi to okolie nezdalo známe a budovu samotnú som si tiež nespomínal že by som už niekedy videl.

Sovietska ríša: Kde to sme?

OSN: Och, tým sa netráp. Len poď. 

Pokrčil som plecami a nechal sa odviesť do vstupnej haly budovy. Pred vchodom viali desiatky vlajok, hádam aj stovky. Budova zatiaľ pôsobila ako novostavba, minimálne tu bolo všetko čisté a vyzeralo novo. Za chvíľu som si všimol veľký symbol OSN nacapený na stene a to bol moment kedy som stratil všetky pochybnosti o tom kde sme. ...Ale čo robíme v budove OSN sakra? Je asi logické že ma OSN zobral práve sem pretože je to koniec koncov OSN a toto je budova OSN ale aj tak, čo tu ako chceme? 

Sovietska ríša: Čo tu robíme?

OSN: Emm... cestou som niekomu zavolal, mali by sme sa tu s ním stretnúť. Povedal že by bol ochotný si ťa na nejakú dobu nechať doma keďže zrejme nebudeš chcieť zostať s nami. 

Sovietska ríša: Ako ste do pekla prišli na to že by som súhlasil že zostanem u niekoho cudzieho doma? *povzdych* To je vlastne jedno. 

Dal mi ruku na rameno a postrčil ma smerom dopredu pretože som dosť spomalil chôdzu. 

OSN: Sowiet nikdy by som ťa nedal k cudziemu človeku. Daj tomu aspoň šancu áno? 

Zazvonil mu telefón. Pozrel sa na obrazovku a prial hovor. 

OSN: Ospravedlň ma prosím Sowiet. ......Prosím? ......................................Áno, áno už som tam. Prepáčte že som vás nechal čakať, ešte 30 sekúnd prosím. Len ma počkajte v kancelárii áno? ................. Ďakujem. :)

Odložil telefón. ...To je neuveriteľné, usmieval sa ešte aj keď to tá osoba na druhej strane nemohla vidieť.