Teplo ľadových zbraní - Tajomstvá temnej minulosti (3)

Tajomstvo studenej vojny

V rámci možností sa nám podarilo prebehnúť von z budovy. Medzi tým sa spustil alarm a cestou sme stretli niekoľko... desiatok ďalších amerických vojakov alebo... neviem či patrili do armády, mohli byť aj zamestnanci nejakej SBS, ale mali zbrane a úmysel ich použiť a to bola jediná dôležitá vec. Muž mi strčil do rúk jeden z automatov a dva zásobníky. Nechal ma bojovať čo som veľmi cenil. Málo kto by to urobil ale aj tak schytal oveľa viac rán než ja pretože sa ma snažil kryť a držať ma vzadu. 

Ani neviem ako sme sa odtiaľ dostali. Náboje lietali vzduchom ako šialené a je takmer zázrak že ani jeden z nás nedostal headshot. Keď sme boli von uvedomil som si že netuším kde sme. Muž na to však nedbal, jednoducho ma chytil za rameno aby mi pomohol sa udržať na nohách (nakoľko som s tým mal vážne problémy) a bežali sme dokým sme nedošli do lesa. Ani neviem kde ten človek našiel v kríkoch auto, hodil ma na zadné sedadlá, naštartoval a asi 200km/h vyrazil vonku z lesa druhou stranou. 

Mal som asi pol hodiny na to aby som sa spamätal, teda aspoň ako tak. Stále som nevedel kto to je a Američania alebo kto to už bol išli za chvíľku autami za nami. Vzal som teda znova kalašnikov a s poslednými pár nábojmi som začal z okna strieľať na autá za nimi. Všetky rany som trafil a aj keď som rozbil čelné sklo áut, zdá sa že som nikoho nezabil. 

???: Vezmi druhý keď potrebuješ. 

Podal mi druhý samopal. Bez slov som ho vzal a začal strieľať. 

???: Pod sedadlom je viac munície. 

Nevedel som či je to vôbec niečo platné. Musel som na autá páliť dávky aby to malo účinok, zatiaľ sa mi podarilo zabiť dvoch šoférov a trocha ich spomaliť ale hneď nás dobehli, okrem toho jeden z ľudí na autách za nami vytiahol RPGčko. Muž za volantom si to pravdepodobne v speťáku všimol pretože mi povedal aby som sa držal a pár milisekúnd predtým ako Američan vystrelil strhol volant doprava a zobral auto niekam pomedzi stromy do lesa. Napadlo mi čo je to za blázna pretože bolo takmer nemožné aby sme tu nenabúrali. Les bol v tejto oblasti hustý a zem pokrytá výmoľmi a koreňmi. Okrem toho sme išli prudko z kopca. 

Po tomto zážitku sa nám už ale podarilo Amíkov striasť. Keď sme sa dostali z lesa auto zamierilo na kľudnú, prázdnu cestu a asi 5 minút len išlo. Potom sme zastavili niekde pod mostom. (Mimochodom možno by sa hodilo povedať že bola noc a ešte aj trocha pršalo.)

Muž vystúpil z auta a prišiel ku mne. 

???: Si celý?

Sovietska ríša: Áno, skoro. A vy?

???: V pohode. Vydrž. 

Išiel do kufra, zobral odtiaľ lekárničku a potom mi letmo ošetril rany. Aspoň tie ktoré ešte stále silno krvácali. Momentálne to bolo už úplne jedno pretože som už stratil dosť krvi a sotva som videl takžee... no už o moc horšie to nebudem, leda že by som mohol znova skapať. No a tiež mi dal preč z krku zvyšok reťaze. 

Sovietska ríša: Vďaka. Vďaka za pomoc. ...Prepáčte že sa tak pýtam ale kto vlastne ste? 

Povzdychol si a dal si dole čiapku takže trocha svetla z reflektorov auta odhalili trocha z jeho vlajky ale dosť na to aby som ho spoznal. 

Varšavský pakt: Už si ma nepamätáš?

Na sekundu som zamrzol a keby som nesedel asi by som zdrhol alebo odpadol a keby nestál hneď predo mnou tak že by som mu pri tom pohybe nabil do čela tak by som vstal a zasalutoval mu. 

Sovietska ríša: Eh- súdruh kapitán, ako sa- čo tu robíte?

Varšavský pakt: Prišiel som ti predsa pomôcť. ZSSR mi povedal že ťa uniesli, som tu na jeho rozkaz. A v civile mi radšej nehovor kapitán, ani mi nevykaj.