Teplo ľadových zbraní - Tajomstvá temnej minulosti (3)

Skratka

Než som prišiel domov, začal som myslieť na celkom iné veci než na Slovensko. Priznám sa že mi bolo ťažko sa tam vôbec dostať. Možno si spomínate ako som sa nedávno sťažoval na bolesť chrbta, a musím povedať že sa to nezlepšuje a teraz už neviem ani normálne chodiť. Ak to takto bude pokračovať budem musieť niečo vymyslieť lebo za chvíľu nezvládnem už ani sedieť a hrať sa na oblak. No a keď už sme pri tých oblakoch, otec chcel aby som OSN nejak presvedčil že nepatrím do tej postihnutej triedy, lenže ako? Nepomôže mi zlepšiť si známky, to by si potom myslel sa učím lepšie lebo som v tej triede, nie lebo nie som sprostý. A prísť za ním prosiť aby ma dal niekam kde je normálny kolektív a minimum oblakov... osádka 10.A sú totálne a nepoužiteľné NPCčka. Možno je to z veľkej časti zapríčinené tým že máme neustály dozor tým ako učiteľ skoro nikdy neodchádza z triedy. Kiež to najlepšie veci sa v škole dejú vtedy keď učiteľ nie je v dohľade, takže asi chápem prečo je ten kolektív taký aký je. Alebo to môže byť aj tým že asi štvrtina triedy nemá v pohode mozog a nie sú to poruchy podobné mánii alebo sociopatiji, prípadne bipolárnej poruche... to by bola sranda keby tu niekto mal bipolárnu poruchu (žeby som išiel zajtra do školy bez liekov nech uvidíme čo to spraví?) No, uvidíme ale aby som neodbočoval od témy: štvrtina triedy má PTSD, depky a Lubusko má paranoju. Tieto poruchy vás skôr dosť utlmia než povzbudia. Takže to je ďalšia teória prečo si myslím že máme na piču kolektív. 

No tak či tak... čo s tým OSN? Asi nemám na výber a budem proste musieť prísť zajtra po vyučovaní za ním a niečo vymyslieť. 

Prišiel som domov, vo dverách som si uvedomil že som zabudol ísť do obchodu a tak som sa na päte odišiel a prišiel keď som kúpil chlieb, maslo a šunku. Šunku sme nepotrebovali ale aj tak som ju kúpil. Dúfam že zo mňa pár plátkov spracovaného mäsa zabaleného do lesklého papiera nespraví kapitalistu, to by bolo hodne blbé. 

Sovietska ríša: Ahoj. 

ZSSR: Nazdar nebol si tu už dnes raz? 

Sovietska ríša: Ráno. 

ZSSR: Mhm... *povzdych* tak aký si mal deň?

Sovietska ríša: V pohode, a ty?

Pokrčil plecami. Bolo mi jasné že väčšinu prespal, vlastne som bol prekvapený že teraz bol hore. 

ZSSR: Presvedčil si už OSN aby ťa dal do normálnej triedy?

Sovietska ríša: Nie... mám na neho fóbiu. Ale pôjdem za ním zajtra po škole.

Už mi neodpovedal. Odišiel som do izby, ľahol si na posteľ a snažil sa zaspať. 

Podarilo sa mi dať si asi dvoj hodinového šlofíka a zobudil som sa až niekedy v noci. Nemal som dôvod vstávať a mal som pocit že ak sa pohnem budem fakt kričať. Pozeral som sa na stenu a naozaj uvažoval že zájdem do nemocnice pretože sám ten náboj nevytiahnem, on nevypadne a neviem či úplne chcem v zisťovať či mi otec nebude ochotný pomôcť. Momentálne je totiž na plech a ja by som mohol veľmi škaredým spôsobom zistiť... že som mu zas u prdele. 

No a tak som počkal do rána a nakoniec som sa aj tak musel zdvihnúť. Vedel som že to bude o trochu lepšie keď sa trochu rozhýbem ale tuším to bolí viac a viac každým dňom. No... do nemocnice ísť nemôžem... asi si to budem musieť nejak vybrať sám, len ešte neviem ako. 

No, tak či tak keď prišiel čas odišiel som do školy, tam si sadol do lavice. Bol som v triede prví a z nejakého dôvodu tam bolo NATO. ...Skoro som sa posral. 

Sovietska ríša: EAAA! Ste normálny?! Skoro som dostal infarkt!

NATO: Spravil by si mi radosť keby si ho dostal naozaj.