<time skip>
Na nepríjemný zvuk sirény a palice triskajúcej do rámu dverí som si už začal zvykať. Podráždene som zdvihol hlavu z vankúša a natiahol som stuhnuté kĺby. Išli sme sa obliecť, upratať izby, potom sme išli na nástup, po rozcvičke a raňajkách sme absolvovali ešte aj každodennú rannú kontrolu izieb ktorú som doteraz tuším ani nespomínal lebo sa nič zaujímavé nestalo. Dnes sa stalo jedine to že súdruh desiatnik Vaškov (náš výkoňák) si všimol na Iljovich topánkach v dierke na šnúrky zvyšok Kiwi (leštidlo na topánky) na čo reagoval tak že mu povedal aby sa vyzul a vyhodil mu kanady von z okna takže si ich do raňajok musel vyčistiť znovu.
No a po raňajkách to bolo to isté. Hodiny teoretických kecov. Neviem ako ostatný, ja som toto vedel od škôlky a vážne som nerátal s tým že toto bude náplňou našich dopoludní. Ako som sa tak obzeral okolo, zdalo sa že aj ostatný to mali v paži ale museli sme sa aspoň tváriť že nás to zaujíma. Osobne som dosť bojoval so spánkom lebo som sa väčšinu poslednej noci len prevaľoval v posteli a bol som dosť unavený. Toto sme nejak prežili, nasledoval obed a potom sme kopali jamy uprostred cesty len aby sme si do nich ľahli a aby z nás neboli placky keď prejdú tanky. Už viem ako to východ včera myslel s tým že mi dnešný výcvik pomôže, ale bol to hrozný vtip. Ale nakoľko kopanie jám nebolo dostatočne časovo náročné, zvyšok popoludnia sme strávili záťažovými a kondičnými cvičeniami ktoré nás všetkých vyčerpali a do barákov sme sa potom vracali s jazykmi až po zem. Zdalo sa že moji spolubývajúci to berú ťažko. Strávili večer vymýšľaním trápnych vtipov na adresu vedenia kasární a celého výcviku. Nechcel som celé dopoludnie pozerať do stropu ale trávenie času spolu s nimi týmto spôsobom bolo pod moju úroveň. Tiež som bol unavený ale cítil som sa dobre. Vyčerpane ale spokojne. Bol som rád za to že je deň za mnou, bol som rád že som tu a to som tu ani nebol z vlastnej iniciatívy na rozdiel od mojich priateľov. V žiadnom prípade by som teraz nechcel byť doma radšej než tu aj keby mali byť nasledujúce dni ešte ťažšie než dnešné popoludnie, bola pre mňa pocta byť tu a nemohol som plne pochopiť prečo so mnou ostatný tento pocit nezdieľajú.
Nakoniec som sa potreboval nadýchať čerstvého vzduchu a tak som išiel von. Sedel som na schodoch pred barákmi a sledoval naše stádo salutujúcich snehuliakov. Niekoľko ľudí prešlo okolo, väčšina ma ignorovala, pár z ních na mňa kývlo alebo ma letmo pozdravili, čo som im opätoval. Okolo išla skupinka tankistov, jeden z nich zastal a zavolal na mňa. Zdvihol som hlavu, pozdravil ho a prišiel k nim. Bol to rovnaký chalan aký ma včera na nástupe upozornil na Varšavskú zmluvu.
Vlado: Ivanov, to čo je?
Sovietska ríša: Čo čo je? Ty si na mňa kričal.
Vlado: Ty si gej?
Sovietska ríša: Nie? Prečo by som mal byť?
Vlado: Nejak sa k nám dostalo že si sa včera obímal s našim výkoňákom, jeblo ti v bedni?
Sovietska ríša: Nieeee! Myslíš Východné Nemecko?
Prikývol. Povzdychol som si a odhodlal sa vysvetliť mu to.
Sovietska ríša: Tak nie, nie som teplý, bol to môj brat, 5 rokov sme sa nevideli a bolo fajn sa stretnúť po takej dobe.
Vlado: Ahaa.
Traja chalani s ním sa na neho uškrnuli a začali do neho štuchať.
Sovietska ríša: ...Čo je? ...Ty si si fakt myslel že som buzerant?
Pomaly prikývol. Udrel som si päsťou do hlavy.
Sovietska ríša: To preto si ma dnes takmer prešiel?
أنت تقرأ
Teplo ľadových zbraní - Tajomstvá temnej minulosti (3)
قصص عامة3. pokračovanie série Tajomstvá temnej minulosti :) Ak ste nečítali 1. dve časti tak to veľmi odporúčam inak nepochopíte ako sa hlavná postava dostala do situácie v ktorej je, napríklad ako získala svoje kontakty, ako dočasne prišla o rodičov alebo...
