Teplo ľadových zbraní - Tajomstvá temnej minulosti (3)

V prvom rade lietadlá

Odkedy sme prišli do triedy s Luhanskom som nehovoril. Myslím že na mňa bude naštvaná. No dlžím jej vysvetlenie. Ešte neviem čo presne jej mám povedať. Rozhodne nebudem vyťahovať ako sa ma Maroko prvé dva roky školy snažilo šikanovať a koľko modrín nás to oboch stálo. Koniec koncov možno ani nebudem musieť. Možno si to rovnako ako ja nechá uležať v hlave a keď za ňou prídem proste mi povie že už ma nechce a nemusel by som vysvetľovať nič. Napadlo mi začať rozmýšľať čo by som robil keby sa to stalo. Došlo mi že ju ešte nepoznám a koniec koncov je to Ukrajinka a súhlasila že so mnou bude len preto že momentálne nemala nikoho iného. Nakoniec ma aj tak odkopne ak to neurobím ja jej, tak je to jedno nie? 

Tak či tak, zostal som afk celé vyučovanie a až po obede na ňu počkal pred jedálňou. 

Sovietska ríša: Luhansk- môžeš na chvíľu?

Luhansk: Čo chceš?

Sovietska ríša: Ospravedlniť sa za to ráno. Neviem čo to do mňa vošlo ale... nemohol som si pomôcť. A toho zmrda neľutujem, len ľutujem že si pri tom bola a že som sa neovládal viac. 

Luhansk: Tak to sa ospravedlňuješ právom! Ako si myslíš že spolu môžeme chodiť? Rátala som s tým že trocha zmeníš prístup ale mama ma vykopne z domu keď zistí že chodím s kriminálnikom!

Povzdychol som si a chytil ju za ruku. 

Sovietska ríša: Tvojej mame to vysvetlím ak bude treba. 

Luhansk: Fajn, ale najskôr to vysvetli mne! Čo to malo byť!

Povzdychol som si a vzal ju za ruku trocha ďalej od schodov aby sme mali trochu súkromia. 

Sovietska ríša: Mám s Marokom nejaké nevybavené účty, ešte z prvého stupňa. 

Luhansk: A za to si ho skoro zabil?

Sovietska ríša: Mhm. ...To kvôli nemu ma vyhodili zo školy. 

Luhansk: Čo? 

Sovietska ríša: *povzdych* Šli sme si po krku od prvého dňa, ale on ako afričan a stále trocha rasovo diskriminované etnikum mal vždy nejaké práva naviac, takže keď sme sa pobili, vyviazol z toho vždy s čistím štítom. No a hlavne vždy sa snažil všetkých presvedčiť že som rasista. ...Nie som. Ale učiteľov presvedčil a tak získal nepriestrelný dôkaz prečo by som mal mať dôvod snažiť sa mu niečo spraviť. No aaa nasralo ma keď sa rozhodol znovu vykopať vojnovú sekeru. Ako keby mi nestačili Američania, teraz sa budem musieť srať aj s ním a to som dúfal že za tých 7 rokov čo sme sa nevideli dostal rozum. 

Luhansk: Mmmh... Fajn... Beriem to ale už nech sa to neopakuje. 

Sovietska ríša: Dobre. 

Luhansk: *povzdych* Už musím ísť domov, som fakt unavená. Vidíme sa zajtra. 

Sovietska ríša: Tak fajn. Môžem ťa odprevadiť domov?

Luhansk: Dobre ale... len ak zvládneš ísť rýchlo. 

Sovietska ríša: Žiadny problém. 

Usmial som sa na ňu, no a potom som išiel s ňou domov. Rozlúčili sme sa pred vchodom a ona potom išla dnu. Ja som odišiel, ale ešte sa mi nechcelo ísť domov a vysvetľovať Juhoslávii kde som bol a prečo som nebol v noci doma. Tiež som bol unavený. A tak som si proste sadol na lavičku ktorá stála pred jedným v chodom pár ulíc od domu kde býva Luhansk. Jednoducho som sedel a pozeral do zeme. Ani som nebol tak unavený fyzicky ako skôr psychicky. Kľudne by som zabehol maratón ale potreboval som vypnúť myšlienky. Nešlo mi to, stále som rozmýšľal nad dievčaťom s ktorým som sa pred chvíľou rozlúčil. Cítil som sa blbo, ako že som niečo urobil blbo a nemohol som to napraviť. A čo bolo horšie, ani som nevedel presne povedať čo som urobil zle, neviem, správala sa ako keby som jej liezol na nervy. Možno že bola len unavená, alebo som ju proste nasral.