Teplo ľadových zbraní - Tajomstvá temnej minulosti (3)

Konečne piatok

Ráno som sa zobudil a spadol z postele.... Vlastne nespadol, "niekto" ma z nej zhodil... "NIEKTO"

Sovietska ríša: Veď už som hore... Pardon, nezvonil mi budík. 

ZSSR: Ani zvoniť nebude, už som ho vypol?

Sovietska ríša: Čože?

Posadil som sa a zaťal zuby v ďalšom návale bolesti kvôli tomu pitomému náboju! Už som si začal zvykať a nechodím ako posratý ale keď sa zobudím vždy to bolí inak. Neviem prečo, asi že sa v noci nehýbem a tým pádom sa nehýbe ani ten POSRATÝ NÁBOJ!

Sovietska ríša: Koľko je hodín?

Pozrel som sa na hodinky na stole, ukazovali ani nie 3 hodiny... 

Sovietska ríša: Len? Čo sa deje?

Povzdychol si, chytil ma zozadu za golier a odtiahol ma z izby po zemi. Nebránil som sa aj keď po schodoch to trocha bolelo. Neviem prečo sa rozhodol takto miesto toho aby ma nechal postaviť sa, ale nechal som to na ňom. 

Dotiahol ma na pole za mestom kde bola strelnica a potom ma postavil na nohy a vrazil mi do rúk Kalašnikov.

ZSSR: Strieľaj. 

Sovietska ríša: Veď je tma.

ZSSR: Mne je to u prdele, strieľaj. Už máš vedieť kde sú terče. 

Sovietska ríša: Viem kde sú, ale nevidím ich, ako mám mieriť?

ZSSR: Keď som bol ja v boji občianskej vojne, mali sme málo zbraní a museli sme bojovať proti vojakom cárskej armády ktorý sa maskovali v kríkoch a v tráve, pod tankmi. Nemali sme ani ďalekohľady aj keď sme museli strieľať aj na 500 metrov, ani sme nemali Kalašnikovy ako ty teraz, mali sme Arisaky! Ale boli tam Bolševici ktorým bola tma aj vzdialenosť u prdele a pokojne po Bielych aj nože hádzali! Tak sa prestaň sťažovať a strieľaj! 

Otec do mňa strčil. Nespokojne som zamručala ale zdvihol som zbraň a zamieril. Jedna vec bola že som terč skoro nevidel a keď už som aj niečo našiel nevedel som či je to terč, strom, krík alebo sa mi to len zdá. No a keď som aj potencionálny terč našiel, nevedel som kde je jeho stred, vedel som to len odhadnúť. Otec ma strčil do ramena, ja som sa zľakol a skoro vystrelil. 

ZSSR: Na čo čakáš? Nie si ostreľovač, nemáš na to hodinu! Zastrelia ťa ak hneď nevystrelíš!

Namieril som zbraň približne do polohy v akej bola predtým ako do mňa strčil a vystrelil som. Otec sa pozrel na terč a trocha privrel oči ako keby sa snažil zaostriť. 

ZSSR: Nič. Môžeš znovu. Máš na výstrel 3 sekundy.

Pošúchal som si uši -trochu boleli od tej rany- a prikývol som, zamieril som a vystrelil. ...No a znovu som netrafil ani hovno. A takto to išlo až do rána. .."RÁNA"

<time skip>

Už som mal dosť vystrieľaných nábojov pod nohami. Kalašnikov je útočná puška, nie ostreľovacia. A ja nie som sniper. Zatiaľ som mal len pár zásahov, bolo to lepšie keď slnko vyšlo a keď sa celkom rozvidnelo, hoci bolo oblačno a svetelné podmienky stále neboli najlepšie... vtedy mi to začalo ako tak ísť, ale vzhľadom na to že už bolo vidno, mal by som to príliš ľahké takže ma otec poslal o 20 metrov dozadu :/ Nezdá sa to ale je to dosť veľká vzdialenosť, hlavne na takéto niečo. Pripomínam že som strieľal bez ďalekohľadu. 

Znovu som vystrelil, uši si už zvykli na hlasné rany za každým keď som stlačil spúšť, aj keď som bol trocha nahluchnutý. Pozrel som sa na oblohu. Už bolo svetlo a slnko bolo vysoko nad obzorom.