Deň ubehol rýchlo. Stratená v myšlienkach som si nestihla uvedomiť že toto je vlastne môj posledný deň a mojou rodinou...na ako dlho? A skutočne naozaj chcem len tak odísť? Avšak spomienky, ktoré mi vírili hlavou, ma opantali natoľko, že som už nedokázala racionálne uvažovať. Pred očami som mala len Rokfort, Rokfort, Rokfort.
Po večeri si sadnem za stôl a napíšem som dlhý, predlhý list na rozlúčku. Píšem o vsetkom. O tom, ako veľmi sa teším a zároveň som vystrašená, ako ich ľúbim a ako sa teším na okamih keď ich znova uvidím. Plačem keď moja ruka behá po papieri a zanecháva moje posledné slová mojím najdrahším. Naozaj ich chcem opustiť? Pýtam sa sama seba.
Chcem. Chcem a musím.
Och, aká som len vtedy bola hlúpa! Naivná, naivná Lara Steinerová, čo si myslela, že je spásou pre svet, že je skutočne tou vyvolenou, na ktorú všetci čakali. Ako ľahko, takmer bez námahy ma dokázal Dumbledore presvedčiť, že s ním musím ísť.
Keď dopíšem poslednú slabiku ocko na mňa zavolá z obývačky. "Lara, poď k nám, čo sa tam zašívaš?" Vyskočím.
Nechcem sa zašívať. V kresle sedí môj otec, mama je v kuchyni a moji bratia hrajú karty pred kozubom.
Podídem k ním a vtisnem sa do kruhu.
"Beriete ešte jedného spoluhráča?"
Colban si prehodí cez moje rameno ruku a usmeje sa. "Aspoň mi pomôžeš, vyhrať, Oggy."
Usmievam sa, no do očí sa mi tisnú slzy. Ako im to môžem urobiť?
Keď slnko definitívne západne a všetci sa poberú spať, mĺkvo hľadím do prázdneho kozuba.Vyruší ma až tiché prasknutie na chodbe.
Ani nedýcham.
"Rozhodnutá, slečna Steinerová?"
"Myslím že moja odpoveď bola jasná už na začiatku," zaironizujem.
Potom prudko vstanem, obíjdem Dumbledorea a zastavím sa až pri dverách do spálne mojich rodičov. Položím ruku na sklo a ticho vydýchnem.
"Ľúbim vás," zašepkala som a dotkla sa Dumbledoreovej ruky.
A boli sme preč.
* * *
Mala som pocit, akoby sa moje telo rozpadlo na milión čiastočiek a potom sa znova spojilo. Takto by som opísala premiestnenie. Keď sme dopadli na drevenú dlážku Dumbledoreovej pracovne, zakrútila sa mi hlava, a mala som pocit akoby si všetky moje orgány vymenili miesto. Oprela som sa o stenu a prudko som sa nadýchla. Ale nemohla som vracať, tak som len potriasla hlavou a vystúpila som za Dumbledoreom po troch schodoch smerom k jeho stolu. Z neho vzal malú ampulku s priezračnou tekutinou a podal mi ju.
"Toto vypite." Pokynul mi.
Nedôverčivo som do seba kopla trochu s tej horkastej kvapainy a s odporom som ju prehĺtla. Bolo to hnusné.
"Fuj, bože to je odporné," rozkašľala som sa. Zhovievavo sa usmial.
"Elixíry nie sú určené pre chuť. Tak šup, vypite to."
S nechuťou som dopila zvyšok a pocítila som zvláštnu bolesť hlavy. Zrazu som sa nevládala udržať na nohách. Pomaly som sa zosunula na zem.
"Práve ste vypila elixír, na miešaný presne tak aby ste ovládala schopnosti druháka. Je to zatiaľ len experimentálna mágia, na hranici zákona, lebo pridávať si vedomosti bez riadneho štúdia je veľmi riskantné, ale pri vás nemáme čas na štúdium, bohužiaľ. Musíte sa čo najrýchlejšie dostať do formy, zaradiť sa medzi vašich rovesníkov. Samozrejme, že začiatky budú ťažké, ale som si istý, že to zvládnete ľavou zadnou."
YOU ARE READING
Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)
Fanfiction"Prečo by som mala byť niekým, kým nechcem byť, len preto, že niekto, koho som dovtedy nepoznala, chcel, aby som sa tým niekým stala? Prečo by som mala zachrániť čarodejnícky svet? Čo pre mňa kedy urobil? Prečo by som mala premrhať celý svoj život...
