Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

67. kapitola: Stratení a nájdení

Lara

Tiché slová.

Špekanie.

Krik.

"Rýchlo, vezmite ju!"

Nárazy, hluk, potom ticho a opäť hlasy.

"Prežije."

"Vďaka Merlinovi!"

Všetko bolo také nové a predsa také známe. Prvé, čo si uvedomím keď otvorím oči je, že som späť. Presne tam, kde som už tak dlho nebola. Doma.

Hrad je taký pokojný, láskavý. Slnečné svetlo preniká ku mojej posteli, prach sa víri vo vzduchu. Je ticho. Akoby sa svet bál prehovoriť. Ležím som na lôžku v nemocničnom krídle, pozakrývaná perinami, pár sekúnd sa len snažím vstrebať tú skutočnosť, keď mi rýchla myšlienka pretne úvahy.

Draco.

Bože môj, on je niekde tu! Tu, v hrade, vie o mne! Musím som ho okamžite nájsť. Musím som ho vidieť, objať ho, pobozkať....tak strašne mi chýbal. Odhrniem prikrývku, keď ma zastaví hrubý kus bieleho hada.

"Blanc," pousmejem sa. Nechám ju obmotať sa mi okolo ruky,pohladím jej kožu a vystrelím z postele ku dverám, keď sa dvere od Poppyinej kancelárie otvoria a ona začne kráčať ku mne.

"Lara! Ešte nemôžeš vstávať, si príliš..."

Zúrivo krútim hlavou a uhýbam sa jej, keď sa ma pokúsi chytiť. Sťažka dýcham,neschopná uvažovať. Jediné, čo viem je, že ho musím nájsť. Rozrazím dvere, vyletím na chodbu a beriem schody po troch. Blanc sa rýchlo pláží za mnou. Cítim ho, je niekde dole. Naše puto nám dovoľuje nájsť sa , moja mágia ho poháňa, buble, zrýchľuje moje kroky. Vrazím do Veľkej Siene a v tej sekunde sa desiatky párov očí otočia na mňa a nastane hrobové ticho. Rýchlo očami prečesávam dav, hľadám som ho, keď od opačného konca Chrabromilského stola povstane ruch. Uvidím vysokú postavu ako sa zodvíha od lavice a uzriem jeho strieborné oči.

Zastanem. Hľadíme na seba, moja hruď na zbesilo nadvihuje, jeho oči sú udivené

A krásne.

V tej chvíli sa tá hradba prelomí a ja sa vrhám dopredu, dopredu, do jeho náručia, potrebujem ho, potrebujem jeho objatie, jeho vôňu, JEHO. Jeho pevné paže sa mi obtočia okolo pásu a som vtiahnutá na jeho hruď, počujem svoje meno...

"Lara...Lara..."

Slzy mi tečú po tvári, keď počujem jeho hlas a moje ruky mimovoľne najdú jeho tvár a pritiahnú ju ku svojím perám. Okamžite mi bozk opätuje a pritahuje si ma k sebe ešte bližšie, tak že už medzi nami neostane ani milimeter nazvyš. Nedokázala som uveriť tomu, že sme konečne spolu, po toľkých mesiacoch, že ho konečne môžem držať a už nikdy nepustiť.

Klesneme na zem v objatí a ja ticho plačem do jeho košele.

"Lara?" zašepce. "Zašpiníš mi oblečenie."

Rozosmejem sa pomedzi vzlyky a odtiahnem sa, hľadiac mu do tváre.

"Stále rovnaký puntičkár," zvládnem povedať a odstránim niekoľko sĺz, ktoré mu skončili na košeli jednou myšlienkou.

Nevšimne si to. Vďakabohu. Musím sa naučiť to ovládať.

Ja ovládam....ja vládem.

Nedokážem uveriť tomu, žemsom opäť doma, medzi mojimi priateľmi. Všade naokolo vidím toľko známich tvárí...

"Lara?"

Svoje meno som dnes začula už najmenej po tisíckrát. Otočím som sa a uvidím Harryho, s nadšeným pohľadom. Kráča ku mne a ja sa tak strašne chcem rozbehnúť, objať ho....ale nemôžem. Zodvihnem som hlavu a venujem mu úsmev. A jeden aj Hermione a Ronovi, ktorí idú za ním. Moja priateľka sa ku mne rozbehne s roztiahnutými rukami, na ja sa vydesene uhnem. Sklamane zavesí paže. Do mojej hrude sa zabodne neviditeľný nôž.