Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

54. kapitola: Láskou môjho života

Zase som šla do knižnice.

Nech som sa tomu akokoľvek snažila odolať, množstvo kníh uzavretých medzi drevenými policami ma neskutočne lákalo.

Vykĺzla som von nadránom, hneď ako som nastavila ochrany a skontrolovala, či na chodbách nikto nie je. Okrem strážcov a niekoľkých ranných vtáčat som nestretla nikoho. Hneď, ako som bola v knižnici, rozložila som oheň vo všetkých kozuboch, vzala som knihu z police a zavŕtala som sa do mäkkého kresla pri vysokom francúzskom okne. Otvorila som ju na prvej strane a začítala sa do kapitoly o rezacích kliadbach. Fascinujúca téma.

Napriek môjmu záujmu o kliadby čiernej mágie som sa nemohla plne sústrediť. Moje myšlienky neustále odbiehali ku môjmu rozhovoru s Narcissou. Bolo zvláštne, že sa nepýtala kedy môj vzťah s Dracom začal. Akoby ju to nezaujímalo. Alebo žeby to vedela? Netušila som, nakoľko bol Greaglesh silný a ako fungoval. Možno vedela všetky podrobnosti...ale prečo by sa potom pýtala, či ho nezabijem? Musela by predsa vedieť, aké vážne to medzi nami je. Nie, to nebolo ono. Ten rys teda musela zaobstarávať určitú mieru súkromia medzi členmi rodiny.

Magický pár.

Celkom romantické.

Celkom desivé.

***

Netušila som ako sa Narcisse podarilo poslať mi odkaz, ale na malom papieriku na mojej posteli stálo jasne - pol tretej, hodina, u mňa v izbe. Už od obeda som sa nervózne prechádzala po izbe a hrýzla si peru.

Presne o pol tretej som začula na dverách tiché dvojité zaklopanie - potom sa otvorili a dnu vkĺzli dvaja Dracovia - jeden pravý a druhý bola vlastne Narcissa prevšehodžúsovaná na Draca.

"Máte hodinu," povedala a vyšla z dverí. Dnes vyšla hliadka pri mojích dverách na Draca a musela som uznať, že to jeho matka vymyslela geniálne. Keď sa dvere zaklapli, vo vzduchu ostalo visieť ticho. Jeho sivé oči si ma prezerali a ja som prvý krát v živote nevedela, čo urobiť. Stáli sme oproti sebe, možno na tri metre a ani jeden sa nepohol, ani jeden neprehovoril. Namáhavo som prehltla a privrela oči.

Čo teraz?

"Chcem sa na teba hnevať," hlesol napokon ticho. "Chcem ťa nenávideť. Chcem tebou opovrhovať, ale pravdou je že....nemôžem."

Ticho som vydýchla. Celý jeho postoj odrážal vinu, túžbu zmiešanú s ovládaním a ja som už nemohla čakať. Každý z nás urobil váhavý krok dopredu....a vrhli sme sa na seba.

Naše pery do seba narazili ešte skôr, než naše telá. Zúrivo sme sa bozkávali, tisli sa k sebe, snažiac sa byť čo najbližšie k tomu druhému. Prudko ma k sebe pritiahol - narazila som do jeho tvrdého tela a oplatila som mu to zúrivým bozkom. Zavrčal, mykol ma za vlasy a prirazil o stenu. Šokovane som zalapala po dychu a následne ticho vykríkla, keď ma uhryzol do pery tak silne, že mi vytryskla krv. Ale nezastavilo ma to, práve naopak. Chcela som viac.

Omnoho viac.

Vytiahla som mu košeľu z nohavíc a vkĺzla pod ňu na jeho hebkú pokožku. Zabodla som mu do nej nechty a on mi zasyčal do ucha.

"Bože..."

Znova som ho pobozkala, tento krát ešte zúrivejšie, ale nepodarilo sa mi umlčať jeho slová.

"Už som...tak strašne dávno..."

"Sklapni," zavrčala som, vzala jeho košeľu do rúk a jedným plynulým pohybom som ju roztrhla. Chytil ma za zadok a ja som zahákla nohy o jeho boky, vyhupla na na neho a strhla mu už roztrhnutú košeľu z ramien.