Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

26. kapitola: Odhalení

venujem dracolove1

Do chrabromilskej veže som sa nedostala. Už na schodoch som strela Nevilla, a ten keď videl môj skrvavený sveter a košeľu omdlel a skácal sa na podlahu.
Pribehol Harry a spolu s Ronom mi pomohli dostať sa na ošetrovnu.
Väčšinu zranení som si uzdravila sama, ale Poppy mi dala dokrvovací elixír a naordinovala mi tri dni spánku.
Nehádala som sa.
Potrebovala som si oddýchnuť.
Po obede ma prišli pozrieť aj s Hermionou. Ron si sadol ku mne na lôžko a Harry stál pri okne. Hermiona vyčarovala stoličku.
"Poďme pekne od začiatku, Lara. Povedala si, že nám to povieš dnes. Tak kde si bola?"
Nadýchla som sa. "Nestresuj, Ron. Bola som v zakázanom lese."
"Čo?!"
Harry sa strhol a hĺadel na mňa v hrôze. "V zakázanom lese? Ale prečo?"
Pokrčila som plecami. "Nudila som sa. Tak som sa šla prejsť. Nebojte sa, som v poriadku."
"V poriadku?!" jačal Ron. "Mohla si sa zabiť! Mohlo ťa tam niečo zadrhnúť, alebo zjesť, chápeš?"
Zovrel mi ramená a začal mnou triasť. "Mohla si sa zabiť, už si nikdy nemusela odtiaľ výsť živá, načisto si sa zbláznila?"
V tej sekunde sa všetko odohralo ako v spomalenom filme.
Okolo mňa preletela čierna šmuha a zrazila Rona na zem. Zaúpel ale to už dostal kopanec do hrude.
Draco.
Dopekla.
Rozohnal sa a pasťou mu vrazil do zubov. Potom do hrude. Ozvalo sa silné zachrapčanie.
Slizolinský princ vyzeral ako zmyslov zbavený, len okolo seba mĺátil a vysielal údery naľavo-napravo. Hrozilo, že Ronovi vážne ublíži.
"Nie," zachrčala som. "Nie, Draco."
Nepočul, len umiestnil skvelý pravý hák do Ronovho boku. Ten sa skrútil na zemi a kňučal. Harry k nemu priskočil a pokúsil sa pomôcť, ale to sa zložil pod úderom do boku.
"Ešte raz sa jej dotkneš, Weasley, a prisahám, vymlátim z teba dušu." zasyčal Draco a znova do neho kopol.
"Draco," vydýchla som. "čo to robíš?"
Pribehol ku mne, sklonil sa a zovrel mi ruku. Šialený výraz z jeho očí zmizol.
"Holúbok, si v poriadku? Tak som sa bál."
Zodvihla som ruku a pohladila ho po tvári. Jeho strieborné oči boli ustarostené a žiarili.
"Je mi dobre," povedala som. "Choď, porozprávame sa neskôr."
Sklonil sa a pobozkal ma na čelo. Jeho horúci dych ma ovanul okolo tváre. Privrela som oči a vzdychla si. Toto bude náročné na vysvetľovanie.
Keď Draco odišiel, na ošetrovni zavládo mŕtvolné ticho. Nervózne som hľadela na krvácajúceho Rona na zemi a modila sa, aby neprišla Poppy.
Namiesto toho som vstala, z nočného stolíka som vzala prútik a sklonila sa k nemu. Chcela som vyriesť formulku na uzdravenie rebier, ale to ma Harry chytil za ruku.
"Nie, Lara. Nemôžeš ho, uzdraviť, vyčerpá ťa to. Postarám sa o to. Uvidíme sa zajtra a ty nám pekne všetko vysvetlíš.''
Toto bolo horšie ako priama vyhrážka.
* * *
Nemohla som zaspať.
Desila som sa zajtrajšku.
"Pst!"
Zozadu sa ku mne sa pritislo teplé mužské telo. Vzdychla som si. Draco ma objal okolo pása a pobozkal na krk. Preplietol naše nohy, moje krivky presne zapadli k tým jeho. Usmiala som sa nad tým, ako naše telá k sebe pasovali. Dokonale, akoby stvorené jeden pre druhého.
"Pekne si nám zavaril, Draco."
"Hovoril som ti to. Spôsobuješ, že sa prestávam ovládať. Chcem zabiť každého, kto sa ťa dotkne."
"Nie je to moja chyba, že sa nevieš ovládnuť. Ron sa o mňa len bál. A ty si ho kôli tomu zmlátil do krvi."
"Lasičiak si o to koledoval. A taktiež Zjazvená hlava."
"Draco! Je také ťažké povedať Potter alebo Weasley?"
Zasmial sa a objal ma pevnejšie.
Milovala som ako mi vedel vyčariť úsmev na tvári.
Bez prútika.
Zazlievala som zajtrajšku, že je nevyhnutný.
* * *
Zobudila som sa na jemné bozky na mojej kľúčnej kosti. Pomrvila som sa.
"Mhmm, Draco. Bozkávaj ma."
Odpoveďou mi boli ďaľšie bozky na ramene. Otočila som hlavu a rukou som si pritisla jeho pery na svoje. Súhlasne zastonal a dal sa bozkávať môj krk.
Objala som ho rukami a pritisla k sebe. Potrebovala som cítiť jeho úžasnú vôňu tak blízko k sebe.
"Úžasné voniaš," zamrmlal mi do pokožky. "Už som ti to niekedy povedal?" Nadýchol sa potom sa usmial. "Voniaš ako mäta a vanilka."
Usmiala som sa a dôkladne ho pobozkala na pery.
"Ty zas ako santalový olej. Vieš že to bolo to prvé, čo som si na tebe všimla?"
Nadvihol obočie. "Hej....?"
"Hej. Voňal si tak už v štvrtom ročníku, keď som do teba vrazila."
Usmial sa mi do hrude a mienil pokračovať v bozkoch, keď sa dvere na ošetrovni rozleteli.
"Sakra!" zaklial.
Mala som sekundu na uvažovanie a dve na zrealizovanie svojho plánu.
Škola som Draca z postele a zatlačila ho pod ňu. V stotine sekundy som sa natiahla po prútik a jedným máchnutím som plachty predĺžila až po zem.
Z úľavou som vydýchla, keď Harry dorazil k môjmu lôžku a nič si nevšimol.
"Dobré ráno," pozdravila som ho nervózne. Nevyzeral nadšene, a to ešte stupňovalo moju nervozitu.
"Dobré ," kývol hlavou a usadil sa na mojej posteli. "Takže čo to malo znamenať to včera večer?"
Nevedela som, ako začať. Nemohla som mu povedať všetko. Aj keby, čo s toho dávalo zmysel? Ani sama som nevedela čo to medzi nami znamenalo. Bozkávali sme sa a pri ņom som cítila niečo čo doteraz pri nikom inom. Dokázal ma rozpáliť až tak že som sa chvela túžbou, dokázal byť neskutočne starostlivostlivý a ohľaduplný. Ale nevedela som, čo od toho očakávať. Bála som sa, že sa len zahráva, a keď sa zlomím a vyznám mu lásku, vysmeje ma a povie 'hahahaha, Steinerová, bola to hra a ja som ťa využil a pošliapal tvoje srdce.' Čo som mohla Harrymu povedať? Že sama neviem o čo tu ide?
"Eh, ja...a D-Malfoy no..povedzme že sme sa párkrát pobozkali. To je všetko."
"Zbláznila si sa?" zaúpel Harry. "Ty si sa bozkávala s tým akože maličkým smrťožrútom?
"Dýchaj," napomeula som ho. "Boli to len bozky, nič viac. Vieš, aký je Malfoy. Myslí si že si môže nárokovať na každého."
S vedomím, že človeku podo mnou asi zlomím srdce som sa pozrela na stále sa mračiaceho Harryho.
"Bolo to len niekoľko nevinných bozkov, Harry. Ani pre jedného z nás veľa nezamenali. Časom sa cez to prenesiem. Fakt, Harry."
Kývol hlavou, očividne sa mu uľavilo.
"Vďakabohu. Vieš, že si stále myslím že je smrťožrút."
"Nezmysel, Harry. Videla som na Obrane jeho ľavé predlaktie. Čisté ako ho boh stvoril."
Nesúhlasne sa zamračil a potom si vzdychol.
"Vyspi sa. Zajtra prídem aj s Hermionou." Rýchlo ma pobozkal na čelo a odišiel.
S úľavou som vydýchla.
"Vysvetľuj," zavrčal Draco, ešte napol pod posteľou.
Zahryzla som si do pery.
"Je mi to naozaj ľúto, Draco. Nemohla som mu povedať pravdu, zabil by ťa."
Zavrčal a fulstrovane si vrazil ruku do strieborných vlasov. "Aj tak sa mi to nepáči."
Nahnevane som sa zamračila. "A čo som mu mala povedať? Ani sama neviem čo sa medzi nami deje! Nemôžem Harrymu povedať niečo, v čom sama, dopekla nemám jasno!"
Začínala som hyperventilovať.
"Či k tebe niečo cítim? Neviem. Neviem, a som z toho kurva zmätená. Pri tebe cítim veci ako pri nikom inom, no raz sa správaš úžasne a milo a inokedy si ako rozzúrený pes. Prestaň mi motať hlavu! Všetko bolo také jasné, kým si sa do toho nezaplietol ty."
Len na mňa šokovane hľadel. Postavila som sa, zatiaľ čo on stále sedel na lôžku.
"Som unavená z neustáleho klamania mojim priateľom. To všetko robím pre teba a hanbím sa kôli tomu. Pri niektorých chvíľach mám pocit že ma chceš len využiť a odkopnúť, a to nemôžem dovoliť."
Zachmúril sa a prehrabol si vlasy.
"Je mi ľúto, že to tak vyzerá. Ja len...chcem ťa ta tak strašne. Bojím sa, že z toho šaliem. Naozaj je mi to ľúto. Nechcel som, aby to tak vyzeralo." Natiahol ku mne ruku.
"Prosím, vráť sa sem."
Cúvla som ešte o kúsok. "Musím odísť."
"Vážne, Holúbok, je mi to ľúto." Pomrvil sa na posteli, akoby chcel vstať. "Nenúť ma, aby som ťa naháňal."
Prehodil nohy cez posteľ a ja som na protest vymrštila ruku.
"Zostaň kde si!"
"Poď sem a zostanem."
"Nemôžem. Nemôžem si v tvojej blízkosti veriť. Keď sa ma ešte raz dotkneš, úplne sa rozpadnem." V úzkosti som pred sebou krčila plášť ako štít. "Už ani neviem, kto viac som! Jediné, na čo dokážem myslieť, si ty. Stávam sa tvojím nemysliacim otrokom!"
Draco vydal no-no zvuk.
"Prečo nemysliaci? Ty ustavične premýšľaš."
"Fajn, jeden z nás musí!"
"Prečo?" dožadoval sa. "Prečo nemôžeš jednoducho prijať to, čo sa medzi nami stalo?"
"A čo sa vlastne medzi nami stalo, Draco? Ani nedokážeme nás vzťah pomenovať! Ja som si hlúpo dovolila zamilovať sa do teba, hoc som vedela že to môže viesť len ku zlomenému srdcu a ty...nuž nemám potuchy čo cítiš ku mne, okrem viac než očividnej žiadostivosti! Občas si myslím že sa zo mnou chceš len vyspať aby si sa zbavil toho nechceného prekliatia túžby, ktorým trpíš!" len čo tie slová opustili moje ústa, zdesene som sa nadýchla. Draco mlčal, a to len pridávalo mojím slovám strašnú vierohodnosť. Zrazu som sa cítila mizerne hlúpo.
"F-finite intancatem,'' dostala som zo seba, aby som zrušila umlčovacie kúzlo.
"Holúbok -" začal Draco.
"Nevolaj ma tak!" zasyčala som a vyrútila sa z dverí, aby som sa mohla rozplakať.

Ha! Raz to muselo prísť, raz sa museli pohádať. Som nadšená, že konečne nastal zvrat. A vy?

Nabudúce:
Ostrá bolesť mi prenikla hlavou, keď dopadol na tvrdú zem.
Nebola som schopná vykríknuť.
Nespomínala som si na beh k ihrisku.
Len som vedela, že v jednej chvíli som sedela na tribúne, a v druhej som sa už skláňala k jeho telu.
Bolo bledé, ale to bolo vždy.
Na tráve bola krv.