Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

27. kapitola: Milovaná nepriateľom

Priznala som sa Harrymu.
Nešlo to ľahko a vynechala som zopár detailov, ale už som to nedokázala v sebe dusiť.
"Dostanem sa cez to Harry," klamala som mu. "On ma nemiluje."
"Nebudem predstierať že to schvaľujem, Lara. Som rád, že sa cez to dostaneš."
Len som kývla hlavou a znova sa zahĺbila do knihy.
Niekoľko nasledujúcich dní som sa Dracovi vyhýbala. Jedávala som v chrabromilskej klubovni, informovala som Haryyho a ostatných že sa musím učiť. Väčšinu času som strávila zahrabaná v knihách pri chrabromilskom kozube.
Vyhýbala som sa knižnici, dokonca aj keď som potrebovala niečo vyhľadať. Niekoľkokrát som poslala Nevilla či Hermionu aby mi priniesli konkrétny zväzok. Ginny na moje nájdené pustovnícke spôsoby nepovedala nič.
Najhorším mučením bolo vyučovanie. Prichádzala som v poslednom možnom okamihu a odchádzala hneď po zvonení. Vyhýbala som sa všetkým Dracovým pokusom zachytiť môj pohľad. Obkľukou som obchádzala všetky výklenky, v ktorých sa mohol skrývať.
Zašiel tak ďaleko, že mi na Herbológii okato hodil na stôl nejaký odkaz, ktorý som vyhodíla do vzduchu a neprečítaný spálila.
Harry ma nechal na pokoji, ale Ron si všimol moje správanie a bol z toho zmätený.
"Čo sa s tebou dopekla deje?" opýtal sa jedného večera. ''Zvyčajne si plná energie, ty si tá čo nás ppvždy ťahá, a toto je smiešne. Nechodíš s nami na návštevu Hagrida, po vyučovaní utekáš akoby ti horela sukňa. Neješ. Pozri sa na seba. Strácaš sa."
"Nechaj to byť, Ron." varoval Harry.
"Nenechám to byť, veď sa pozri ako vyzerá!" prešiel pohľadom k Harrymu a nahnevane sa zamračil. "Ty to krucinál vieš, že? Čo vy viete a ja nie?"
Harry pokrčil plecami a ja som sklopila oči.
"No tak, vysypte to. Inak odídem...a už s nikým z vás neprehovorím."
"Lara ja zamilovaná," strnulo prehovoril Harry. Lapala som po dychu až kým som si nespomenula, že som ho nezaprisahala k mlčanlivosti. A bolo to nefér nepovedať to Ronovi.
Až na to, že Ron nebol taký chápajúci ako Harry, lebo Malfoya nenávidel vytrvalým a hrôzostrašným zanietením.
"Si robíš srandu," zašepkal potichu.
Zazrela som na neho. "Je to také ťažké predstaviť si to?"
Ron si odkašľal."Ehm, nie, je to len...je to Fred?"
Pokrútila som hlavou. S Fredom to skončilo, odkedy s Georgeom odišiel do ich obchodu. Sotva som na neho pomyslela, od začiatku ročníka.
"Je to niekto v Rokforte?" dopytoval sa Ron.
Prikývla som. Ron sa pozrel na Harryho s prižmúrenými očami.
"Niekto, koho by som neschválil, však? Inak by ste mi to povedali."
Strnulo som prikývla a Harry mlčal.
"Je to Harry?"
Obaja sme na neho vytreštili oči a potom sa pozreli na seba. Rozosmiala som sa.
"Ty by si nesúhlasil, keby bola zamilovaná do mňa?"
Ron šarlátovo očervenel.
"No nie...nesúhlasil, nie celkom. Ale vy dvaja...ste najlepší priatelia. Vzájomne sa dopĺňate. Ste skvelý, zohraný tím. Zamilovať sa do seba...na rovinu, bolo by to zvláštne." Zamračil sa.
"Žiadne strachy," úsečne odpovedal Harry. ''Nie je zamilovaná do mňa."
"Nuž, predpokladajme že by som spoznal, keby som to bol ja, takže typujem, nejaký bystrohlavčan. Terry Boot? Charmichael? Chambers?"
Jeho typy boli také smiešne, že som mohla len zízať v úžase.
"Nie? Potom je to nejaký bifľomorčan? Zacharias Smith?" Zaškeril sa. "Nie, Smith nie."
"Je to Draco Malfoy," povedal nakoniec Harry, neschopný už viac vydržať to napätie.
Strhla som sa, čakajúc na výbuch.
"Nie, vážne," povedal Ron. "Kto je to?"
                                                                                 * * *
Bolo treba pätnásť minút, aby sme presvedčili Rona, že vôbec nežartujeme.
Dovtedy som bola skoro v slzách a Harryho vlasy boli rozstrapatenejšie ako zvyčajne.
Ron, na počudovanie, vôbec nekričal. Len sedel na mieste, a opakoval tie dve slová, až kým som nemala chuť kričať.
"Draco Malfoy. Draco Malfoy. Draco Malfoy."
"Ron, prekľajem ťa, zapetrifikujem a uložím do postele, ak s tým neprestaneš."
"Ale ako sa to stalo?" opýtal sa nahnevane. "Použil na teba elixír lásky alebo nejaké kúzlo..."
Priala som si, aby to bolo kúzlo. Aspoň by mi Ron odpustil.
Pokrútila som hlavou.
"Proste sa to stalo, Ron. Nevedela som o tom a nechcela som to. Prekonám to," povedala som s vedomím, že klamem nie len svojím najlepším priateľom, ale aj sama sebe. Nikdy to neprekonám...nie že by som sa o to pokúšala.
Ron vydýchol úľavou.
"To je skvelá myšlienka. Zostaň si tu ako dlho chceš, abyxsi sa zbavila toho idiota. Je to dobrý plán."
                                                                                   * * *
Ron to možno považovať za dobrý plán, ale novonabudnutý exil ma začal privádzať do šialenstva. Steny chrabromilskej veže sa začali približovať. Jednu noc som sa zobudila z nočnej mory, v ktorej Draco volal moje meno.
⬇ Dôležitá časť ⬇
Začalo sa zo mnou diať niečo zvláštne. Mala som pocit akoby som zdieľala emôcie a myšlienky niekoho iného. Stávalo sa to nepravidelne, ale tie obrazy v mojej mysli neprestávali. Niekedy to bola akási dlhá tmavá miestnosť, inokedy veľký zelený gobelín, na ktorom bolo Dracove meno.
Začínalo mi z toho šibať. Bála som sa zaspať, lebo tie sny a obrazy na seba nenechali dlho čakať. Bála som sa, ale nebol to môj strach. Nenávidela som, ale nie svojou nenávisťou.
Šalela som z toho.
Najhoršie bolo, keď sa to stalo na vyučovaní. Bez varovania ma prepadali pocity úzkosti a často som z učební vybiehala s krikom.
Po niekoľkých dňoch som sa to naučila ovládať.
Zatlačila som cudzie emôcie a vystrela štíty okulmencie, ktorej ma naučil Severus.
Postupne som dokázala vytriediť svoje pocity a vyprázdniť myseľ, bez toho aby si to ľudia okolo mňa všimli.
V skrývaní som bola naozaj dobrá. Ale nedalo sa to zvládnuť úplne. Potrebovala som systém.
A preto som si začala viesť denník.
Na začiatku to boli len jednoduché denné záznamy o tom, aké emócie som zase zažila a čo som videla, no postupne to prerástlo do strán a strán zápiskov mojich pocitov a starostí.
Mala som konečne niekoho, komu som mohla povedať všetko a neriskovať že to povie ďalej. Preto som ho opatrila všemožnými zaklínadlami a ochranami kôli bezpečnosti.
Ale aj tak to nestačilo.
Niečo sa muselo stať.
A čoskoro.
V ten večer ma Hermiona pozvala na blížiaci sa metlobalový zápas.
Koniec dôležitej časti.
                                                                                      * * *
Hlasné skandovanie 'Potter, Potter!' mi spôsobovalo bolesť hlavy, ale nemohla som za to chrabromilčanov viniť. Harry bol dnes úžasný.
Ale rovnako aj Draco.
Zdalo sa, že nepriateľstvo medzi Harrym a Dracom vrcholilo viac než obvykle. Obaja lietali úžasne, predbiehali sa, robili taktické finty. Zlatá strela sa neukázala, no bolo jasné že v ten sekunde ako ju uvidia, budú to skutočné preteky-ach! Tam je! Harry s Dracom vyrazili v tej istej sekunde a prudko zatočili.
"Pozor!"
Ten výkrik zamrel v hrdlách tuctov študentov, keď Draca zospodu zasiahla dorážačka. Rozkrútil sa ako hanrová bábika. Harry po ňom chňapol, ale už bolo neskoro. Rútil sa k zemi, zatiaľ čo jeho metla sa točila iným smerom.
Ostrá bolesť mi prenikla hlavou, keď dopadol na tvrdú zem.
Nebola som schopná vykríknuť.
Nespomínala som si na beh k ihrisku.
Len som vedela, že v jednej chvíli som sedela na tribúne, a v druhej som sa už skláňala k jeho telu.
Bolo bledé, ale to bolo vždy.
Na tráve bola krv.
Siahla som na zadnú časť jeho lebky, kde som nahmatala veľkú krvácajúcu ranu. Pritlačila som na ňu ruku a zúfalo som sa snažila spomenúť si na správne liečiace zaklínadlo.
Harry pristál obďaľeč, odhodil metlu a kľakol si z druhej strany blondiaka. Jeho zelené oči sa stretli s mojími a vážne sa na mňa pozrel.
"Dúfam, že vieš čo robíš."
Rýchlo som si vykázala rukávy habitu a vytiahla prútik. Pomaly som začala odriekavať, zatiaľ čo som jeho špičkou krúžila po jeho tvári. Bol taký bledý, nehýbal sa.
Vyzeral ako mŕtvy.
Cítila som, ako sa zo mňa preliala mágia.
Rana na jeho hlave sa uzavrela a ja som začula jeho trhané nadýchnuťie.
V tej chvíli ma zaplavila úľava.
V perifernom videní som zaregistrovala Poppy, ako sa náhli cez ihrisko.
Chcelo sa mi plakať, ale namiesto toho som odhodila prútik a zohla sa k nemu. Perami som sa obtrela o jeho ucho.
"Vydrž, láska. Prosím vydrž."
Chrapľavo sa nadýchol.
"Holúbok," zašepkal.
Rozplakala som sa.  Potom som si všimla čo drží v ruke. Oči sa mi rozšírili.
"Chytil som ju pre teba," povedal a podal mi Zlatú strelu. "Ľúbim ťa."
Skôr než som mohla čokoľvek povedať, čokoľvek urobiť, Poppy Pomfreyová odlevitovala svojho pacienta preč z ihriska. Cítila som, ako mi jeho chladná ruka prekĺzla pomedzi prsty.
V ľavej ruke sa mi zatrepotala Zlatá strela a ja som odrazu vedela čo robiť.
Privolala som si prútik a použila Sonorus. Všetky oči sa upierali na mňa.
"Draco Malfoy chytil Zlatú strelu."
Povedala som to vyrovnaným, nezaujatým hlasom, za ktorým sa ale skrývalo neobmedzené množstvo hrdosti. 
Slizolinská strana začala jasať, zatiaľ čo chrabromilčania na mňa pozerali s neskrývaným začudovaním. Pokrčila som plecami. Možno som bola chrabromilčanka, ale niekedy som dala najavo aj svoju slizolinskú časť. Otočila som sa k Harrymu. Ako vždy sme si porozumeli bez slov.
"Poďme," povedal a jednou rukou držal svoju metlu. "Skôr než sa to tu zmení na prekliaty cirkus."
                                                                                          * * *
Keď som s Harrym vstúpila do klubovne, hovor utíchol. Zrazu som sa cítila presne ako Harry, keď ho predstavovali cudzím ľuďom. Ale títo ľudia mali byť mojimi priateľmi.
"Takto zachrániť Malfoya," vyčítavo povedala Parvati.
Hnev potlačil moje rozpaky. "Boli by ste radšej, keby som ho nechala zomrieť?" opýtala som sa rozhorčene, a keď sa miestnosťou ozvalo niekoľkokrát zopakované 'áno' nahnevane som sa rozhliadla. "Fajn, to je teda zasrane správny postoj! Keď sa niekto z vás nabudúce zraní, ostatní ho nechajú vykrvácať na ihrisku!"
"Pomôcť je jedna vec," povedal Dean. "Ale ty si vyzerala, akoby si si o toho blba robila starosti."
Zalapala som po dychu. "Je mi jedno ako to vyzeralo.  Som liečiteľka a on bol zranený! Základom liečiteľstva je túžba pomôcť VŠETKÝM, bez ohľadu na fakultu alebo krv. Urobila by som to isté pre hocikoho z vás."
S tým som vstala ale na schodoch som sa otočila. "A pokiaľ vám to nedošlo, Malfoy má u mňa teraz dlh." povedala som a vyšla do mojej spálne. Tam som sa hodila na posteľ. Nemohla som ísť ani do nemocničného krídla, aby som zistila ako sa Draco má. Všetken môj hnev na neho vyprchal. Nahradilo ho číre zúfalstvo, a zároveň zmätok. Čo myslel tým že ma ľúbi? Vari sa naozaj dokázal zmeniť natoľko aby si priznal svoje city? A čo ja? To predsa nebude fungovať. Nikdy. Do konca vojny bude najmenej jeden z nás mŕtvy.
Chcela som ísť za ním.
Samozrejme že je pri ňom Parkinsonová a utiera mu pot z dokonalého čela a bokáva ho vlhkými bozkami na pery. Od zúrivej bezmocnosti sa mi oči zaliali slzami. Vtedy som začula tiché prasknutie a vedľa mňa sa zhmotnil Félix.
Pohladila som ho po červenej hlávke a on sa mi obtrel o ruku.
"Čo je, Ohník?" opýtala som sa. "Albus ma chce vidieť?"
Fénix prikývol. Vzdychla som si a chytila sa jeho chvosta. Nasledovalo prudké trhnutie a ocitla som sa v známej pracovni. Dumbledore sedel za stolom, Severus sa opieral o priečelie kozuba. Nadvihla som obočie. Obidvaja vyzerali vyčerpane.
"Prečo si ma zavolal, Albus?" opýtala som sa netrpezlivo .
Starý čarodejník sa na mňa usmial.
"Dobré popoludnie, Lara. Citrónový drops?"
Pokrútila som hlavou. Nenávidela som túto muklovskú sladkosť. Navyše Albus len odiaľoval rozhovor.
"Posaď sa," pokynul mi. Sadla som si do kresla a preložila si nohy.
"Takže, drahé dieťa, ako pokračuješ v svojom kurze premiestňovania?"
Ani som sa nesnažila zakryť svoje prekvapenie nad touto otázkou. Čo tým mienil?
"Som prvá v ročníku," oznámila som bez premýšľania. "Premiestňovanie je hračka." Bola to pravda. Nerozumela som ľuďom ktorí vraveli že je premiestňovanie ťažké alebo dokonca nebezpečné. Mne to šlo celkom ľahko. Stačilo sa jednoducho v mysli zamerať na miesto kde som sa chcela ocitnúť a šlo to samo.
"Myslel som si to," povedal ticho a potom sa na mňa skúmavo zahľadel. Nepokojne som sa pomrvila.
"Smeruje toto niekam, Albus?"
Tu sa Severus stále stojaci pri kozube rozčúlene nadýchol. "Samozrejme že smeruje! Prečo si mám nepovedala že sa dokážeš premiestňovať aj cez ochrany?"
Nechápavo som zodvihla obočie. "Že sa viem čo?"
"Nehraj to na mňa!" vyštekol a vrhol na mňa Ja-som-učiteľ-a-ty-žiak pohľad. "Dobre vieš čo myslím!"
"Pokojne, Severus," ozval sa Dumbledore, tichá hrozba v jeho hlase. "Lara si svoju schopnosť zrejme ešte neuvedomuje."
Zostala som v pomykove. O čom to hovoria?
Albus si zrejme všimol môj zmätený výraz, lebo pokračoval.
"Povedz mi Lara, ako si sa dostala z tribúny na metlobalové ihrisko keď sa pán Malfoy zranil?"
"No proste som..." tu som sa zarazila. Nespomínala som si že som bežala po schodoch dole. Jednoducho som sa pri ňom ocitla. "Nuž...eh.." zostala som rozpačito mlčať.
"Takže?"
''Neviem," priznala som sa. "V tej chvíli som nerozmýšľala."
"Premiestnenila si sa," skonštatoval Dumbledore. "Cez ochrany."
"Nemožné," povedala som okamžite. "Mýlite sa. Premiestňovanie cez ochrany je nemožné. Sám ste ich vztýčil."
Dumbledore o pokrútil hlavou. "Viem, čo som videl. Sledoval som ťa a ty si sa premiestnila. Niet iného vysvetlenia."
"Toto môžme pridať na zoznam tvojich superschopností," povedal Severus sarkasticky.
Pokrútila som hlavou. Odmietala som uveriť takej hlúposti ako bolo toto. "Musí existovať iné vysvetlenie, Albus," povedala som. "Mohla do byť len chyba v kúzle alebo magická odchýlka..."
Albus sa uškrnul. "Možno, ale to môžeme hneď zistiť. Severus, môžeš?"
Ten prikývol a prútikom rozšíril miestnosť o dobrých desať metrov. Na jednej použil. Flagrante a vyznačil ohnivý kruh.
"Premiestneni sa do kruhu, Lara."
Chcela som namietať.
Namiesto toho som sa však postavila,  vytiahla prútik a dotkla sa jeho špičky.
Vyprázdnila som myseľ a pred očami som mala len ohnivý kruh.
Pocítila som trhnutie v pupku a potom som váhavo otvorila oči.
Moje nohy olizovali červené jazyky. Zalapala som po dychu.
"To nie je možné,'' povedala som priškrtene.
''To ale nie je koniec, Lara," povedal Albus a vstal. "Myslím si že je len malá šanca že si sa na tribúne v tej chvíli ako si sa premiestnila držala prútika. Takže ho odlož. A skús to znova."
Poslúchla som. A akosi ma vôbec neprekvapilo, keď mi ohnivé jazyky olizovali topánky po druhý krát.
                                                                                      * * *
                                                                                                                                                           3.4.1996, utorok

          ZASE sa to stalo. Dnes na Herbológii, keď sme presádzali Drakovce (ten názov je sám o sebe dvojzmyselný,) som pocítila strach. Další z pestrej palety pocitov ktoré ma tento týždeň prepadli. Najprv sa mi roztriasli ruky, tak som položila kvetináč ktorý som držala. Potom mi prešiel cez celé telo, spolu z neuveriteľným zúfalstvom. Myslela som si že to nejako predýcham, ale toto bolo iné ako ostatné razy. Strach mi prebehol celým telom a zabodol sa mi do srdca tak, že som sa bála aj dýchať, aby som neprepadla zúfalstvu ako po minulé razy.
Tak som zovrela rohy stola a zhlboka dýchala, no strach sa stupňoval a ja som sa začínala triasť. Na moje veľké šťastie sme mali hodinu s Bystrohlavčanmi, a tí sú známi svojou nevšímavosťou.
No smola prišla v podobe Luny Lovegoodovej, ktorá prišla za profesorkou Sproutovou požiadať o nejaké semienka na elixíry. Svojou úžasnou schopnosťou všetko vedieť sa pozrela na mňa, prikrčenú strachom a podišla ku mne z otázkou, či som v poriadku.
Vtedy som to už nevydržala, priškrtene som zalapala po dychu a vybehla z triedy. Schovala som sa v odľahlom výklenku a zatínala som zuby, lapala po dychu, skučala. Prelínali sepa cezo mňa strach, až taký desivý že mi vytryskli slzy. A potom to prestalo.
Vztyčila som štíty a vošla späť do triedy. Profesorke som povedala že mi nebolo dobre, a tým to bolo vyriešené. Nikto sa na nič nepýtal.
Zase som ďakovala vyšším silám za to, že sú moji spolužiaci takí ignoranti.

Nejaké návrhy o tom, čo sa s Larou deje?
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Nabudúce:
"Určite budeme v tiesni a starostiach, ale zvládneme to. Nakoniec."
"Vždy si si taká istá...nemáš žiadne pochybnosti. Ako to dokážeš? Ako vieš že nezlyháme?"
Šibalsky som sa usmiala.
"Mia, koľkokrát to mám opakovať. JA-VIEM-VŠETKO."
Odpoveďou mi bol jej smiech.