Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

4. kapitola: Nenaštvi humusáčku

Fred a George sa krčili pod schodami v Kotlíku a potichu sa rehotali. Percyho odznak primusa sa im ligotal v rukách, no už neoznačoval že jeho nositeľ je hlavný prefekt. Namiesto toho tam bolo niečo nechutne trápne, jednoducho typická práca Freda a Georgea. Nesúhlasne som sa na nich zamračila. Percyho a Ronova hádka kde dopekla je jeho odznak, sa hlasno niesla dole schodmi.

"Fred, to nie je správne. Vieš ako Percymu na tom odznaku záleží. Prosím, daj mi ho aby som mu ho mohla vrátiť."

Natrčila som ruku a uprela na Freda ostrý, prosebný pohľad. Prestal sa smiať, ale odznak mi nepodal. Namiesto toho na mňa uprene pozeral, nepovediac ani slovo.

"Prosím," zopakovala som.

Čosi nezrozumiteľné zašomral a potom mi ho hodil s prevrátením očí.

"Ďakujem," zažiarila som a schmatla odznak. Potom som vytiahla prútik.

"Finite."

Odznak sa vrátil naspäť do svojej predošlej formy.

"Dobrú noc, chlapci," preniesla som ešte cestou hore schodmi. Potom som bez klopania vletela do Percyho a Ronovej izby. Zastihla som ich presne v strede hádky.

"Percy, prestaň jačať. Ron nič neurobil. Tvoj odznak mali dvojčatá." Vytiahla som malý pliešok z vrecka a ukázala som mu ho. Percy okamžite vyzeral že má druhé vianoce a Ron si uľahčenie pretrel čelo. Mohla som cítiť jeho úľavu že viac nieje podozrivý z nepodloženej krádeže. Percy sa natiahol ku mne no ja som sa uhla.

"Najprv sa ospravedlň že si na Rona ziapal," prikázala som.

"Prepáč," zašomral neochotne a potom si dychtivo vzal svoj odznak z mojích rúk.

"Mali by ste sa konečne zbaliť," povedala som vecne a ukázala som na ich otvorené kufre. Potom som vyplávala z izby a prešla som po chodbe smerom k svojej izbe, ktorá bola na konci chodby. No keď som prešla pootvorenými dverami izby číslo trinásť, zastavila som sa. Harry ležal na posteli a takmer som mohla cítiť zmätenie vychádzajúce z jeho napnutej a zamračenej tváre. Nečudo, práve začul nekrytú pravdu o Siriusovi Blackovi. Nečudo, že bol zmätený. Zaklopala som.

"Harry?" Menovaný zodvihol hlavu a pomaly sa na mňa pozrel.

"Môžem ďalej?" Kývol hlavou a ja som vošla do jeho malej izby. Usadila som sa na kraji postele.

"Niečo ťa trápi Harry. Vieš že to vždy spoznám," riskla som. Ešte som nevedela, ako veľmi sme si z Hartym vlastne blízki. Harry sa posadil na posteli a objal si kolená. Vedela som že nebude dlho trvať, kým sa mi zverí. Nakoniec si vzdychol a vyrozprával mi všetko, od toho úkazu v Magnóliovej ulici, o Fugeovi a o tom že ho nepotrestal, o Smrtonošovi a o Siriusovi Blackovi a o tom, že jeho život bol vďaka nemu zase v ohrození. Po každom slove vyzeral zamyslenejšie, smutnejšie a vystrašenejšie. Vedela som, že ho treba utešiť, poskytnúť mu pomocnú ruku. Láskyplne som sa na neho usmiala.

"Harry TRI krát si unikol Voldemortovi, takže si nemyslím že si úpne k zahodeniu. A nezabúdaj, že máš aj nás. Vždy tu budeme s tebou. Ja, Ron,Hermiona. Neopustíme ťa." Harry sa na mňa pozrel a potom sa pomaly usmial.

"Máš pravdu. Som hlúpy. A mimo toho, za zavraždiť sa nenechám."

Usmiala som sa. Nie, to rozhodne nie. Hladila som ho po chrbte a po prvý krát v živote som mala pocit, že som komusi nadradená
                                                                       * * *
Stanica King's Cross bola hlučná ako vždy. No nikdy nebola hlučnejšia, než za kamennou prekážkou pri ktorej čakal červený Rokfortský expres na doručenie štyroch stovák študentov mágie do ich nastávajúceho domova. Prechod cez múr bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok, no s tou smolou, že som sa musela tváriť, že som to už dávno absolvovala a to nie je jednoduché, najmä, ak máte ísť prvý. Ale otáľať som nemohla.  Keď sme spolu z Harrym, Ronom a Hermionou naložili svoju batožinu, rozlúčili sme sa z manželmi Weasleyovcami a nasadli sme do svojich kupé. Ja, Harry, Ron, Prašivec, Krivolab a Akilla. A v rohu chrápal náš budúci profesor obrany proti čiernej mágii - Remus Lupin. Cesta vlakom ubiehala príjemne, cez rozhovory a hádky ku jedeniu čokoládových žabiek a Bertiných fazuliek každej chuti.