Vojna.... také jednoduché slovo, a pritom nesúce tak dlhú správu. Správu plnú kriku, bolesti a smrti. Ak nie ste empatik, ako ja, prechádzate zničenými ulicami v strachu o svoj život. O svoj, jediný, len o svoj.
Ja cítim strach všetkých.
Tá emôcia, tak silná a tak rozšírená v posledných dňoch, sa mi zarezáva do špiku kostí a núti ma držať štíty čo najvyššie, ako sa dá. Ak poľavím čo aj len na sekundu, zomriem.
Zomriem od strachu, a to nebude ani môj.
Temný pán vie, čo robí. Drží ľudí v šachu, vládne nad nimi pevnou, železnou rukou v železnej rukavici, ukutej zo strachu. Mám pocit, akoby jediné, čo ešte ľudí držalo pri vedomí, jediná emócia ktorá im pomáha nezošalieť, je nádej.
Nádej, ktorú sa snažím zvyšovať. Neučila som sa bojovať len preto, aby som sa celý rok skrývala pred ľuďmi, ktorích môžem zabiť mávnutím ruky.
Zabíjať, to je ako nedýchať. Vždy, keď udriem, zadržím dych. A nadýchnem sa, až keď môj protivník leží na zemi, pod mojimi nohami, bez života. Je to zlé? Zvrátené?
Každý vyhasnutý život mi akosi zvrátene dodáva silu. Ako? Sama neviem. Salazarov hlas v mojej hlave ma denne varuje - je ľahké byť netvorom...
Moji priatelia sú takí čistí. Bez poškvrny, bez jedinej kvapky krvi na ich čistom štíte. Neviem ako dlho sa ešte zvládnem pozerať na ich nevinné duše.
Prvý krát som udrela v Middletowne, keď som vypočula rozhovor dvoch smrťožrútov. Mali zaútočiť na to mestečko pod večer a zabiť všetkých muklorodeních ktorých nájdu. Vtedy som pocítila hnev. Tak veľký, a tak mocný, že som mala na chvíľu pocit, že ma roztrhá na kusy. Keď som sa spamätala, rozhodla som sa pomôcť tým ľuďom.
V tú noc som zabila asi dvadsať smrťožrútov. Bola som ako stroj, zahalený v čiernej, ktorý sa nezastavil, kým nebolo po všetkom. Priamo pred očami obyvateľov mesta som sa zhmotnila ako posledná svojho druhu- ako mocný bojovník. Fénix sedel na mojom pleci. Spieval tichú pieseň, keď som počítala mŕtvych.
"Mali by ste odtiaľto odísť," povedala som strašiemu mužovi, ktorý sa stále triasol. "Prídu znovu."
Takto to pokračovalo. Moji priatelia nevedeli, kam miznem. Nechávala som ich v stane s myšlienkou, že aj sami prídu na to, čo robiť, ako ďalej, a ja som zatiaľ po nociach lámala Voldemortovu armádu na kusy.
Stal sa zo mňa fénix.
Všade kde som sa objavila, som nosila smrť, aj život. V každom meste, v každej dedine. Temný pán zúril. Harryho jazva pálila ako ešte nikdy.
Ale nemohla som prestať.
Nemohla som...Inak by som zošalela ja.
***
"Náš Fénix dnes zase udrel, Bystrý!" ozvalo sa z rádia. "Máme tu čerstvé správy a pripájame aj výpoveď očitého svedka!"
"Zjavila sa ako démon. Najprv som si myslel, že je to ďalší z nich, ale keď začala.. kosila ich ako muchy. Nemali šancu, boli mŕtvi do pár minút. Bola oblečená v čiernom, len na rukách mala červené rukavice. Na boku mala meč a na jej pleci sedel fénix. Bola to žena, som si tým istý. Do tváre jej nebolo vidieť, ale hlas patril žene.
Keď skončila, poukladala všetkých na kopu a...spálila ich telá. Oheň vychádzal z jej rúk. Potom sa otočila a povedala mi: "Odíďte. Zbaľte sa a utečte." A bola preč."
Čistila som si rany na rukách a nemo počúvala rádilo. Ron sedel sa posteli, Hermiona za stolom a Harry vedľa mňa. Vládla tichá, skľúčená atmosféra.
YOU ARE READING
Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)
Fanfiction"Prečo by som mala byť niekým, kým nechcem byť, len preto, že niekto, koho som dovtedy nepoznala, chcel, aby som sa tým niekým stala? Prečo by som mala zachrániť čarodejnícky svet? Čo pre mňa kedy urobil? Prečo by som mala premrhať celý svoj život...
