"Prečo by som mala byť niekým, kým nechcem byť, len preto, že niekto, koho som dovtedy nepoznala, chcel, aby som sa tým niekým stala?
Prečo by som mala zachrániť čarodejnícky svet? Čo pre mňa kedy urobil? Prečo by som mala premrhať celý svoj život...
Na tvári ma šteklil čerstvý vzduch. Okolo seba som cítila vôňu kvetov a počula som zurčanie potôčika.
"Au," zastonala som, keď som sa posadila a zistila som, že mám na hlave škaredú hrču. Rozhliadla som sa okolo seba. Sedela som v malom kamennom amfiteátri, ktorý bol celý obrastený koreňmi stromov. Všade na kameňoch bolo veľa lístia. Pomaly som sa posadila a nahmatala som prútik bezpečne zasunutý v rukáve.
"Veľmi ma mrzí ten spôsob dopravy, Lara, ale veľmi si strážia svoje súkromie. Bola by som veľmi nerada, keby sa niekto o tomto mojom mieste dozvedel."
Otočila som sa a hlasom. V strede amfiteátra na veľkom hnedom gauči sedela Helga Bifľomorová a usmievala sa.
"Po prvé," začala som. "Ste mŕtva. Takže vám to môže byť jedno. A po druhé, nikdy by som to nikomu nepovedala."
Usmiala sa. Jej tvár bola milá a uvoľnená. "Ja ti verím, Lara. Ale hoc som mŕtva, na tomto mieste stále žijem. Prišla si si pre moju relikviu, všakže?"
Prikývla som.
"Ale nebude to zadarmo. Dám ti tri úlohy. Ak ich splníš, dostaneš ju."
"Som pripravená," oznámila som jej.
Vstala, a prešla po schodoch niekde dozadu. Nasledovala som ju. Ocitli sme sa v peknom, presvetlenom lese, blízko pri malej rieke. Helga sa pohybovala tak potichu, že som ju takmer nepočula. Prišli sme až ku malej rieke . "Tvojou prvou úlohou bude odkloniť tok tejto rieky preč z lesa. Veľa šťastia." A bola preč.
Zamyslene som hľadela na rieku. Nebola veľká, ani dlhá, ani široká, a prútikom by mi netrvalo dlho vyhĺbiť rovnaké koryto niekoľko desiatok metrov ďalej. Už som sa do toho chcela pustiť, keď som na kraji lesa zahliadla malé stádo srniek aj s mláďatami, ako sa pomaly a obozretne blížia k rieke. Stiahla som sa preč a sledovala som, ako pomaly pili. Potom prišli srnce, zajačiky, ale nikto z nich sa nezdržal dlhšie ako minútu, a potom rýchlo zdupkali do lesa.
Zamračila som sa.
Ak odkloním tok rieky preč z lesa, zvieratá sa nebudú môcť chodiť napájať, pretože budú na otvorenej lúke, a bude im hroziť nebezpečie. Helga by mi nikdy nedala úlohu, ktorá by uškodila živým tvorom.
Nechala som rieku riekou a vrátila sa do amfiteátra.
"Je mi to ľúto, Helga, ale myslím si že prvú úlohu nezvládnem," oznámila som jej pokojne. "Nechcem odkloniť tú rieku, zvieratá by prišli o vodu. Aká je tá druhá?"
Helginu tvár preťalo sklamanie. Zodvihla sa zo svojho kresla a podišla ku mne. ''V poriadku, drahá," usmiala sa. "Tvoja druhá úloha znie takto. Môj amfiteáter je veľmi zarastený. Treba ho vyčistiť, vypratať. Do posledného detailu."
A bola preč.
Mala pravdu. Všade okolo rástli stromy, kríky, ale dodávalo mu to akúsi záhadnú, príjemnú atmosféru. Korene stromov sa plazili po kamenných schodoch, kvietky prerážali cez dlaždice. Bolo by mi to vyslovene ľúto, keby som musela všetky tie rastliny zabiť.
A vtedy mi trklo.
Helgina úloha sa nedá splniť, rovnako ako tá predchádzajúca. Ak som nechcela ublížiť tomu čo jej jej najdrahšie, nemohla som úlohu splniť.
"Helga!" zakričala som z plného hrdla. "HEL-GA!"
Prišla rýchlo.
"Čo je, moja drahá?"
Zatvárila som sa smutne.
"Nemôžem splniť ani tvoju druhú úlohu."
"Ako to?" zatvárila sa prekvapene. "Ty nechceš moju relikviu?"
"Chcem," priznala som. " Ale predsa nemôžem vyhubiť celú vegetáciu pre jednu čačku. Povedz mi prosím, aká je tretia úloha. Možno tú budem schopná vyriešiť."
"Dobre," súhlasila Helga. "Vidíš tamtie včelíny? Treba z nich odobrať med. Odpustím ti tie prvé nesplnené úlohy, ak splníš túto."
Prikývla som. Nikdy som síce s včelami nepracovala, ale bude zrejme stačiť odpudzujúce a ochranné kúzlo.
Včelíny boli tri. Prišla som k jednému, zoslala som odpudzujúce kúzlo a keď včely odleteli, zoslala som ešte jedno ochranné kôli žihadlám. Mala som akú takú predstavu ako to urobiť, tak som najprv odklopila horné veko a položila som ho vedľa. Vnútri bolo niekoľko radov. Vybrala som prvý, a odhodlane som vzala jeden z plástov a odlepila som ho.
'Prečo to robíš?' kričala na mňa jedna moja časť. 'Oni bez toho medu cez zimu zomrú!'
'Seriem na nich! Sú to len včely!
'Ale oni zomrú!'
'Ja ich, nepotrebujem, Helga ich nepotrebuje, tak čo na tom!'
'Sú to živé stvorenia!'
'Ale ja potrebujem tú zasranú relikviu!'
'A oni potrebujú zasrane žiť!'
Nevedela som sa rozhodnúť. Jedna moja časť chcela, aby som tie plásty poodtŕhala a získala to po čo som prišla, a druhá aby som ich nechala včelám a darovala im život.
Tak sa moja ruka s plástom nehýbala, len v mojom vnútri prebiehal boj. 'Doriti, vysrať sa na to!' zarevala som vo svojej mysli a odhodila som plást preč. ''Helga! Ja vážne nemôžem!"
Helga Bifľomorová ale nevyzerala nahnevane. Práve naopak, priam žiarila. Smutne som sa na ňu pozrela.
"Nemôžem splniť ani túto úlohu, Helga. Včely med potrebujú. Na zimu."
Pribehla ku mne a usmievala sa. "Ja som vedela že máš v sebe kus mňa, drahá Lara!"
Nechápala som.
"Splnila si moje úlohy! Všetky tri!"
"Ale....ako?"
Zatvárila sa záhadne. "Ale drahá, čo si na to neprišla? Ak by si naozaj chcela uspieť nemohla by si uskutočniť nič z toho, čo som ti povedala. Pretože každá moja žiadosť by zničila alebo užkodila tomu, čo mám najradšej- všetkému živému. Ukázala si v sebe presne to, čo má mať pravý Bifľomorčan- oddanosť a lásku. Preto ti právom patrí to, po čo si si prišla."
Prešla ku svojmu kreslu a odklopila ľavú opierku. Vybrala odtiaľ malú drevenú vyrezávanú krabičku.
"Čo nájdeš, je tvoje,'' usmiala sa, keď ku mne pristúpila. Takmer zbožne som sa pozerala na malú krabičku, v ktorej sa skrývala taká sila. Potom sa mi ukazovákom dotkla spánku a poslala ma do stavu bezsenného spánku. * * * Zobudila som sa s trhnutím na chladnej tráve. Na hrudi som mala položenú krabičku, ktorú som hneď otvorila. Na malom vankúšiku bola tenká zlatá retiazka s veľkým okrúhlym čiernym ônyxom.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Bol nádherný. A ja som si ho nasadila.
Ďakujem ti, Helga.
---------
Ospravedlňujem sa za drobné meškanie, bolo toho na mňa proste veľa, monitor a to všetko, ale teraz už budú časti vychádzať pravidelne sľubujem. Názory?
