Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

29. kapitola: Postav sa strachu

Keď Severus vstúpil do svojej osobnej laboratórne, zacítila som ho ešte skôr než vošiel do žalárov. Niekedy som preklínala svoje zvieracie pudy, no teraz mi prišli vhod. Rýchlo som stlmila hudbu, ktorá šla, a namiesto toho som si začala pískať, pričom som rytmicky vhadzovala do kotlíkov dalšie prísady.
"Niekto tu má dobrú náladu," pozdravil ma Severus, keď vošiel. "Čo varíš?"
"Základné elixíry," povedala som veselo. ''Dokrvovací, upokojujúci, proti bolesti hlavy, uvoľňujúci, Bezesenný spánok, niekoľko liečiacich, Felix Felicis a  Všehodžús. Ten nám rozrobený už dva týždne. To všetko sa mi v najbližších mesiacoch veľmi zíde."
"Hm." Majster Elixírov sa naklonil nad jeden a skúsene prižmúril oči. "Pridaj viac gramov zlatoočky. Zmes sa v žalúdku ľahšie uvoľní."
Pokrčila som plecami. "To v učebnici nepíšu."
Severus sa bez humoru zasmial. "To ani nemôžu. Vynašiel som to ja."
Prihodíla som zlatoočku do kotlíka a zamiešala. "Vynašiel si toho viac?" zaujímala som sa. ''Napríklad rezacie kliatby?"
Stuhol a narovnal sa. "Ako to vieš?"
Teraz som sa zasmiala ja. "Tvoja učebnica elixírov, šiesty ročník. Nemal si ju nechať povaľovať sa v kabinete, tak by sa ľahko mohla dostať do nepovolaných rúk. Myslím si mal  podozrenie že ju našiel Harry, no ako inak by mohol poznať Sectumsempru? Inak, skvelá kliadba. Naozaj nepríjemná. A prečo si vlastne písal do učebníc?"
Pokrčil ramenami. "Nemal som veľa peňazí. Šetril som pergamenmi. Irma Pinceová ma zo to doteraz nenávidí."
Prikývla som, nič iné ma nenapadlo. "Ale tie elixíry sú geniálne, všetka česť. Amortencia sa namiesto piatich dní varí dve, to je úspech a tiež Živý - mŕtvy. Ten žaluď by som neprepichla nikdy, keby som nevedela že sa dá rozdrviť."
"Mala by si si ju z Potterom vymeniť."
Pokrútila som hlavou. ''Už ju odpratal, spolu s Ginny v Núdzovej miestnosti. Schovali ju tak hneď po tom, ako zaútočil na Draca." Pred očami sa mi vynorila Dracova krvavá hruď a ja som zažmurkala, aby som tie obrazu zahnala.
"Keď sme u môjho krstného syna, ako je to medzi vami dvoma? Správne sa domnievam že práve mladý Malfoy je dôvodom tvojej dnešnej radosti?''
Prikývla som, zatiaľ čo som sa usmievala. 
" Oficiálne sme vo vzťahu," oznámila som. "Prijali sme jeden druhého. Snažíme sa byť ústretoví. Neviem, ako dlho to vydrží, ale je to nádherné. Až príliš, aby to mohla byť pravda."
Nepovedal nič. Obaja sme vedeli, že nie je čo povedať.
                                                                                      * * *
V knižnici ma zastihol Harry. Nevedela som čo povedať, ebo od toho incidentu na ihrisku ubehli už dva dni a ešte sme sa nerozprávali.
"Ahoj, Lara," pozdravil ma.
"Čau," mykla som plecom.
Chvíľku stál nadomnou, prešľapoval z nohy na nohu. Potom sa zvalil na stoličku vedľa mňa.
"Merlin, Lara počúvaj ma, skôr než zmením názor." zúfalo sa nadýchol.
Zbystrila som pozornosť.
"Si veľké dievča, každý to vie. Vieš sa o seba postarať. Ale..bojím sa o teba. Viem, obaja vieme kto je Malfoy a ja nechcem by ti pošiapal srdce."
" Harry, myslíš si že som si tieto otázky už nepoložila predtým? Nie som hlúpa.''
Zaškeril sa. "Nie, to som nepovedal. Ale Malfoy je slizolinčan, preboha, veď keď si sa ho prvýkrát dotkla, strelila som mu FACKU."
Usmiala som sa. "Vtipné, nie?"
Harry sa zachmúril. "Nie, to teda vôbec nie je vtipné!"
"Ešte niečo, Harry?" Ohradila som sa. "Ešte pár rád i tom aká som hlúpa a naivná, alebo už môžem ísť, ocko?"
"Fajn!" vyštekol. "Ale potom za mnou nechoď plačúca a zo zlomeným srdcom!"
                                                                                         * * *
Draca držali v nemocničnom krídle ešte tri dni. Každú z nich som sa peplazila k nemu a strávili sme ju v spoločnom objatí. A hoc sa zo mnou Harry a Ron nerozprávali, cítila som sa naozaj šťastná, a keď mi Severus povedal že nadišla posledná časť môjho výcviku, potešila som sa.
"Upravil som Núdzovú miestnosť tak, aby ti vyhovovala. Skúška je rozdelená a štyri časti, z ktorej je každá navrhnutá na najväčšiu obtiažnosť. Či už fyzickú alebo psychickú. Používajte všetky zbrane ktoré máš v zálohe, pretože toto ťa pretlačí cez okraj až na absolútny koniec tvojich síl. Príprav sa na všetko. Budeš zápasiť z oveľa horšími vecami ako boli v labyrinte poslednej úlohy Trojčarodejníckeho turnaja. Budeš vydesená, zhrozená, na okraji síl. Preto ti hovorím : "Daj do toho všetko." "
Pretočila som očami a potiahla si plášť viac na plecia.
"Začnime už, Severus. Nevyplašíš ma prázdnymi rečami."
Pokrčil plecami a podišiel dopredu. Predo mnou sa zjavili jednoduché drevené dvere.
"Ešte pred vstupom si vyberieš zbrane aké chceš. Máš voľnú ruku."
Máchol rukou a vedľa dverí sa objavili dve veľké stojany so zbraňami od výmyslu sveta. Srdce mi  začalo rýchlejšie biť. Pristúpila som k jednému a obzerala si rôzne magické aj mukovské zbrane, luky, pištoľe, revolvery, meče, reťaze, dýky, nože, guľe s ostňami, kyjaky, paralyzéry, dokonca aj niekoľko strašidelne vyzerajúcich oštepov. Podišla som bližšie ku jednému a za opasok som si zastrčila veľký nôž, do topánok som strčila niekoľko tenkých, ostrých dýk. Potom som vzala jeden z menších  pištolí do ruky a poťažkala ju. Môže byť. Naplnila som ju guľkami a zasunula za opasok ku nožu. Po krátkom zaváhaní som pridala ešte jednu. Pozrela som na Severusa.
"Som pripravená," povedala som pevne. Len kývol hlavou a pokynul mi ku dverám. Podišla som bližšie, jemne som zapojila emôcie a svoje zvieracie pudy. Za dverami som cítila praskajúcu mágiu. Nadýchla som sa a zatlačila do mosadznej kľučky.
                                                                                         * * *
Vstúpila som do tmavej, malej špinavej miestnosti. Bola prázdna, až na ďalšie dvere oproti a veľké okno cez ktoré prenikalo denné svetlo. Skontrolovala som prútik a spoza opaska som vytiahla pištoľ. Zavrela som oči a zacítila pohyb, asi desiatich osôb na prízemí. Vydýchla som a rozkopla dvere.
Vošla som do širokej chodby, na ktorej konci boli schody. Na tomto poschodí nebol nikto. S namierenou pištoľu som skontrolovala všetky miestnosti, rovnako špinavé ako tá prvá, ale všade bolo čisto. S povzdychom som zbehla po schodoch, zmysly na stopkách. Osoby na prízemí sa nehýbali. Na prvom poschodí bolo ticho. Mŕtvolné, až tak že som cítila mrazenie na chrbte. Ticho ako mačka som sa priblížila ku veľkému rozbitému oknu a vykukla z neho.
Bola som na druhom poschodí veľkej, polorozpadnutej budovy vo veľkom schártanom komplexe. Okolo mňa som videla ešte niekoľko dalších budov, rovnako v hroznom stave ako táto. Uškrnula som sa sama pre seba a otočila som sa. No presne v tej chvíli som čelila asi desiatim mužom bez tváre. Stačila sekunda, aby som si uvedomila situáciu.
Som sama, ozbrojená dvoma pištoľami, nožom a dýkou proti desiatim mužom.
Úniková cesta je zablokovaná.
Predo mnou nepriatelia.
Za mnou je okno, asi v pätnásť metrovej výške.
Nemám na výber.
Za stotinu sekundy som sa otočila, vyskočila na rozbitú parapetu a chytila sa rámu okna. Pohliadla som dole.
Len pätnásť metrov.
Nie zas tak veľa. Už som zažila aj horšie.
Zavrela som oči.
Otočila sa.
Muži bez tváre ma nasledovali.
A skočila som.

Nabudúce:
Diffindo, diffindo, diffindo!" syčala som a oháňala sa prútikom. Jeden z úponkov sa mi ovinul okolo hrdla, a zovrel ho tak silne, že sa mi na chvíľu zahmlilo pred očami. Zachrčala som, pustila prútik a chytila sa za hrdlo. Stisk silnel a silnel.
"Doriti ja tu umriem," preblesklo mi hlavou.