Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

49. kapitola: Zruční, mocní, temní

'' Nie, nie, nie, toto sa nemalo stať....'

Keď ma vliekli za sebou, nebránila som sa. Nemalo to zmysel. V duchu som si stále nadávali do blbcov a idiotov. Ako ma mohli chytiť? Bola som taká opatrná. V podstate to bola moja chyba. Vyšla som z chránenej oblasti a než som sa tiahla nazdať, vrhli sa na mňa hneď traja. Vzali mi prútik a bez neho som sa odmietala premiestniť. Vlastne ma ani tak nemrzelo kde ma vedú alebo čo zo mnou budú robiť - mohla som ujsť kedykoľvek som chcela. Skôr ma neskutočne štvalo to, ako hlúpo som sa nechala chytiť. Myslela som si že sa mi nič nemôže stať, a trpko som sa sklamala. Na tréningoch som možno zvládla presilu, no v skutočnosti to bolo iné.

Jeden z lapačov bol vysoký štíhly čarodejník. Bol nasúkaný v obtiahnutých kožených nohaviciach a o dve čísla menšej koženej bundy, bezpochyby pre vzbudenie zastrašujúceho dojmu. Možno by sa mu to podarilo, keby nemal strapaté vlasy a špinavé zuby. Zachichotala som sa sama pre seba. Zrejme sa ma chystali odviesť na ministerstvo, kde ma budú súdiť.

"Čo je také smiešne?" zasyčal.

V hlave mi skrsla myšlienka.

"Vediete ma zlým smerom."

"Akým zlým? O čom to hovoríš, humusáčka?"

"Viete, kto vlastne som?"

Prižmúril oči. "Špinavý malý mukel, ako každý."

"Som viac než to. Som Lara Steinerová. Najlepšia priateľka Harryho Pottera."

"Klameš!" vykríkol. "Prečo by si mi to hovorila?"

"Lebo chcem ísť za Temným pánom," povedala som popravde a sledovala jeho reakciu.

Mierne sa strhol a potom si odfrkol. "Klameš. Nechceš sa dostať na ministerstvo."

"Neklamem. Doveď ma na Malfoy Manor a tvoj pán ťa bohato odmení."

Miešala sa v ňom nedôvera s vidinou veľkej odmeny. Videla som, ako bojuje sám zo sebou.

"Dobre," zavrčal a ja som sa musela veľmi ovládať aby som sa neusmiala. "Ale ak klameš, a nie si tá, za ktorú sa vydávaš, dostaneš taký výprask, o akom ti ani v najhorších morách nesnívalo."

***

Ťažká železná brána sa nehlučne otvorila a my sme vošli na širokú štrkovú cestu. Lemovali ju vysoký živý plot. Cítila som, ako všetci viditeľne stuhli. Ten dom na ľudí vplýval akýmsi hrozivým dojmom - až na mňa. Napriek jeho veľkosti, chladnosti a majestátnosti, som mala pocit akoby som tam už bola. Keď sme vstúpili do obrovskej siene, bola som si takmer istá že za najbližším rohom sa nachádza malý drevený stolík a na ňom kytica ruží.

"Pôjdeš za svojím Temným pánom, humusáčka. Máš šťastie. Práve tu je."

Napriek tomu, čo ma v blízkej dobe čakalo, cítila som sa absolútne pokojná. Moje štíty boli nastavené na maximum - nemohol sa dostať do mojej hlavy. Čoraz viac som pociťovala Dracovu prítomnosť - bol tuto, v dome, bola som si istá. Ale kde? Tak veľmi som ho túžila vidieť! Tie plavé vlasy a strieborné oči....

Sprevádzal nás Mucliber - obrovský smrťožrút zahalený v čiernej. Kráčali sme dlhou tmavou chodbou do veľkej jedálne. Bola to tmavá, chladná miestnosť. Jediný zdroj svetla bol veľký kozub na konci, a vedľa bolo čierne kreslo. Cítila som tú temnotu, ktorá sa miesila v miestnosti. Bola všade, ale sústreďovala sa pri kresle, otočenom od nás. Zastali sme pár metrov od neho a Mucliber si odkašľal.

"Našli humusáčku, môj pane."

Nastalo ťaživé ticho, prerušované len nádychmi a výdychmi okolostojacich. Dávala som si pozor, aby som nevyzerala vystrašene.