Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

18. kapitola: Sectumsempra

Prekvapenie. Rozhorčenie. Absolútny zmätok!
Keď som sa náhlila po chodbách preč od nemocničného krídla, nesnažila som sa rozmýšľať. Tak strašne som chcela ísť von, takmer som bežala.
Keď sa moje nohy konečne dostali na sviežu studenú trávu, vďačne som zastonala. Prebehla som cez Rokfortské pozemky smerom k jazeru, cestou som odhadzovala šaty. Keď odletela preč moja košeľa, sukňa, nasledovaná topánkami a punčochami som sa dostala ku vode. Vbehla som do nej ako zmyslov zbavená, necítiac zimu. Nikdy som necítila zimu, obzvlášť keď som teraz v sebe mala dračiu krv. Keď som už v bola po pás vo vode vrhla som sa do nej, plávajúc hore-dole, rozrážajúc studenú vodu, špliechajúc všade naokolo. Potrebovala som sa vyblázniť. Potrebovala som zabudnúť na udalosti dnešného rána. Potrebovala som zabudnúť na Draca Malfoya a jeho bozky.
                                                                                       * * *
Spomienka na udalosti rána 7. marca 1997 :

Náhlila som sa po chodbe smerom ku Veľkej sieni a v duchu som sa  preklínala za to, že som šla včera večer tak neskoro spať . Dean so Seamusom ma ukecali na partičku pokeru a tá sa pretiahla ďaleko do noci, ďalej, než som očakávala a rešpektovala. Takže hoc som bola ranným vtáčaťom, späť do ôsmej sa nevyplácalo.
Vbehla som do siene a jedným očkom skontrolovala situáciu. Chrabromilčania, všetci na miestach. Bystrohlavčania, Luna je chorá, inak všetko v poriadku. Bifľomor, O.K. Slizolin...počkať, kde je Malfoy? Zachmúrila som sa a očami znova prebehla slizolinský stôl. Crabbe a Goyle na miestach, napchávajúci sa ku prasknutiu. Parkinsonová púdrujúca sa, v ruke držiac malé zrkadielko. Nott, Zabini, McDougal, všetci sediaci na svojich obvyklých miestach, všetci vykonávajúci obvyklé ranné činnosti. Len Malfoy chýbal. Pokrčila som plecami. No čo. Tak si prispal rovnako ako ja. Prešla som sieňou a sadla si na svoje miesto.
"Tu je moja hviezda," usmial sa na mňa Harry a znova sa vrátil ku svojej učebnici elixírov. Nič nenaznačovalo tomu, čo sa o pár minút malo stať.
"Harry. Harry."
Menovaný ani nezdvihol hlavu aby dal najavo že počul ako sa ho Hermiona snaží zavolať.
"Harry, ide Katie."
Harry zodvihol hlavu a pozrel sa cez miestnosť smerom ku profesorskému stolu. Stála tam Katie Bellová, už celkom vyliečená a zdravá a rozprávala sa s niekoľkými dievčatami.
Vstal a prešiel k nej. Nepočula som, o čom sa rozprávali, ale to nebolo potrebné. Práve v tej chvíli som si totiž uvedomila niečo oveľa horšie. Dnes ja ten deň keď Harry zaútočí na Draca. Sectumsemprou. Skôr než som si mohla uvedomiť čo ďalej, do siene vošiel bledý slizolinčan.
Pokožku mal prepadnutú, pod očami veľké kruhy akoby nespal celé dni. Keď uvidel Harryho ako sa rozpráva s Katie, zastal a s výrazom hrôzy v očiach. Rozšírili sa mu zreničky a ja som uvidela v jeho očiach to, čo ešte nikdy - strach. V sekunde sa otočil a vybehol zo siene, Harry ho nasledoval. Rýchlo som vstala od stola a šla za nimi. Intuitívne som vedela, že ma budú potrebovať.
Draco mieril do dievčenských kúpeľní na druhom poschodí. Vedela som, prečo tam. Boli opustené - kôli Umrnčanej Myrte tam nikto nechodil. Skryla som sa za roh a sledovala som Haryyho ako vošiel do dverí chvíľu po ňom. Vtedy som prišla ku dverám aj ja.
Počula som Harryho hlas, Dracove namáhavé dýchanie a potom už len tresky zrážajúcich sa kliadob. Harry minul Draca a jeho kliadba zasiahla umývadlá -rozbili sa a voda vystrekla všade naokolo. Ani jeden z chlapcov si to nevšimol, pretože boli v zápale boja. Harry vystrel ruku. Stuhla som.
"Sectumsempra!"
"Nie Harry, nie, NIE!" vykríkla som ale už bolo neskoro. Bledo modrý záblesk vyletel z jeho prútika a zasiahol slizolinčana priamo do hrude. Odhodilo ho preč, pristál priamo na mramorových dlaždičkách v studenej vode. Cez bielu košeľu mu začala presvitať krv. Najprv po kvapkách, potom stále viac a viac. Rozpíjala sa vo vode. Draco stonal a tlmene vzlykal, a mňe sa zovrelo srdce. Rozbehla som sa do vody, pribehnúc k nemu. Sýtočervenená krv bola všade, a keď som si k nemu kľakla, snažiac sa zmeriať škody sa mi vpila so podkolienok.
Harry stál v úzkej chodbe pri záchodoch s šokovaným výrazom na tvári. Prútik mal sklonený.
"Choď po Snapea!" vykríkla som. Stále sa nehýbal, len meravo hľadel na za zakrvaveného chlapca pred sebou.
"BEŽ! RÝCHLO!" spamätal sa a vybehol z dverí. Rýchlo som sa sklonila ku Dracovi a zoslala jednoduché diagnostické kúzlo. Bolo to oveľa horšie ako som predpokladala. Po celej hrudi mal hlboké sečné rany, akoby spôsobené neviditeľným mečom. Rany divoko krvácali, a nepomáhalo žiadne krv zarážajúce kúzlo ktoré som poznala. Čo len robiť?
Slizolinčan tlmene vzlykal. Vtedy som si spomenula na jedno kúzlo ktoré ma naučili Severus. Dokázalo by mu pomôcť, ale vyžadovalo veľké množstvo magickej energie a maximálne sústredenie. Prudko som sa nadýchla a položila prútik na jeho hruď. Všetku mágiu som sústredila len do prútika, nikde inde.
"Vulnera Sanentur." Prevravela som. Zaklínadlo som spievala ako pieseň. Krv sa pomaly začala vracať do tela, pomaly opúšťala studenú vodu. "Vulnera Sanentur." Červená košeľa sa menila zova na bielu, krvi bolo čoraz menej. Ruka sa mi začala triasť. "Vulnera Sanentur."
Hotovo. Vydýchla som úľavou a odhodila prútik. Sklonila som sa naspäť ku Dracovi a podoprela ho jednou rukou. Pootvoril oči. Tekuté striebro sa stretlo s tmavým drevom. A na moje prekvapenie začal plakať. Vzlykal a skuvíňal ako malé dieťa, triasol sa mi v náručí.
"Mu-musel som to urobiť...musel!" Zovrel mi ruku a pevne ju držal.
"Ja viem Draco, ja viem. Tíško." Pohladila som ho po bielych vlasoch, vôbec ma neprekvapilo aké sú jemné. Ďalej vzlykal, jeho telom tiasli kŕče.
"Zabije ma....zabije mňa aj matku, otca..." Pritiahla som si ho k sebe a zovrela ho v náručí, jeho hlava ležala na mojej hrudi. "Musím," vydýchol.
"Draco," pozrela som na neho. "Šššs. Som pri tebe. Nikto ťa nezabije. Nikto." Vedela som o kom hovorí. Ak vo svojej úlohe zlyhá, Voldemort to nenechá len tak. Nemyslela som si že by ho zabil, ale tá možnosť tu vždy bola. Vzala som mu tvár do dlaní a pozrela mu do očí. Tiekli z nich trblietavé slzy. Jednu z nich som utrela palcom.
"Musíš mi veriť. Si v bezpečí. Nikto ti neublíži, nie teraz." Pocítila som, ako sa jeho svaly uvoľnili. Privrel oči a vzdychol si. Potom zodvihol ruku a pohladil ma po tvári, jeden prameň vlasov zastrčil za ucho.
"Holúbok...pobozkaj ma."
Stuhla som. Čože? Kričalo vo mne. Ale aj tak som sa dotkla jeho ruky na mojej tvári a jemne ju stisla. Vzdychol a prešiel ňou do mojich vlasov až na temeno hlavy a jemne zatlačil. Bol taký nádherný. Biele vlasy mal rozstrapatené všade dookola, oči privreté, pery pootvorené a hruď sa nadvihujúca sa z každým nádychom.
"Prosím, pobozkaj ma."
Napriek všetkému, napriek okolnostiam a jeho stavu, napriek jeho krvnému postaveniu som nikdy nechcela nikoho tak veľmi pobozkať. Chcela som ho utešiť, vliať mu nádej a silu, chcela som aby mi v bozk opätoval a aby ma zovrel v náručí, povedal moje meno.
"Draco..."
Otvoril oči. "Prosím."
Už som sa nemohla brániť. Nemohla som tomu vzdorovať. Sklonila som hlavu, jednou rukou som mu chytila tvár. Moje vlasy spadli dole a zakryli ho, keď som pritisla svoje pery na tie jeho. Chutil ako slzy a cédrové drevo.
Po chvíli, ktorá sa zdala večnosťou som sa odtiahla. Draco Malfoy na mňa hľadel s unaveným úsmevom, poloprivretými očami, jednou rukou mi hladil dlaň. Vtedy som si pomyslela že som sa úplne zbláznila. Nie len že som ho pobozkala, ale že sa mi to páčilo. Veľmi. Až príliš veľmi. Do pekla.
                                                                                     * * *
Po šibnutom plávaní v Čiernom jazere som sa rýchlo obliekla a utekala do Chrabromilskej veže. Cestou som stretla Hermionu ktorá sa čudovala prečo som mokrá. Keď som jej oznámila že som sa bola kúpať, rozosmiala sa. Ale môj vážny výraz ju zarazil. Zrejme si uvedomila že nežartujem. Keď som vošla do dievčenských kúpeľní a dala si studenú sprchu, moje rozmazané myšlienky sa trochu utriedili. Musím si urobiť domácu úlohu na Transfiguráciu, nachystať si veci na zajtra a predstierať že sa nič nestalo. Ale stalo. Stalo sa niečo veľmi zlé.....
V kúpeľni som zahliadla svoj obraz. Moje vlasy mali po zložení maskovacieho kúzla zvyčajne niekoľko pramienkov bielych, ale teraz som takmer odpadla. Vyše tretina mojej hlavy bola biela, nerovnomerne rozložené bloďavé pramene ostro kontrastovali s mojimi prirodzenými tmavohnedými vlasmi.
"Do pekla," zanadávala som. "Na to budem potrebovať farbu." Potom som použila maskovacie kúzlo ktoré pomohlo len tak-tak a napísala som list domov aby mi poslali farbu na vlasy. Drastické, ale účinné riešenie.

Sľúbená kapitola je konečne tu! A konečne sme sa niekde pohli!

Nabudúce:
Draco Malfoy sa zmietal na posteli v kŕčoch, oči mal pevne zatvorené,  tvár zmrštenú v bolestivom výraze. Okolo neho posakovala Poppy Pomfreyová s prútikom v jednej a s handričkou v druhej ruke. Zjavne sa pokúšala aspoň trochu zastaviť jeho kŕče a uvoľniť tvár, pomôcť mu spamätať sa. Vtedy som si uvedomila jednu vec. Draco Malfoy SPAL.