Vidí tmu, ako sa valí na jej svet. Nedokáže sa pohnúť, je prikovaná ku stene vlastnou zášťou a strachom. Tma pohlcuje jej tvár, napĺňa všetky medzery, ktoré utvorilo zdesenie, núti jej srdce rýchlejšie byť. Temnota nemá tvár. Je to beztvará hmota, ktorá ju desí a napĺňa jej myšlienky zúfalstvom. A predsa, hoc nemá nič, čo by ju utvrdzovalo v tom, ako jej nepriateľ vyzerá, predsa je úprimne zdesená keď vidí jeho podstatu, jeho tvár, ktorá tvárou vlastne nie je.
Uteká.
Snaží sa zachrániť. Spasiť svoju dušu. Ochrániť svojich milovaných. Ale nedarí sa jej. Zlo je ukryté v jej srdci, nedokáže sa ho zbaviť útekom. Ale aj tak beží, napriek všetkým racionálnym dôvodom.
Ponáhľa sa. Dychčí. Potkýna sa a padá na zem.
Zúfalstvo.
Temnota naťahuje ruku, blíži sa k nej. Chlad omína jej nahé nohy. Čím je tma bližšie, tým viac sa krúti a zvíja ako červík, no jej sily ju opúšťajú a už sa nedokáže brániť.
„Nie!“ kričí. „Nie!“
Strach sa stupňuje. Temnota sa mení na sivookého chlapca. Jej oči sa rozšíria. Rukou automaticky nahmatá prívesok na krku. Fialový kameň slabo pulzuje. S hrôzou si uvedomí, že je to bitie jej srdca.
Chlapcova tvár je kamenná. Naťahuje ruku smerom k nej a ona sa vydesene uhne.
„Lara Steinerová...“ prenesie ticho. Jeho hlas jej znie ako umieráčik. „,Máš čosi, čo ti nepatrí.“
„Je to moje,“ zasípe, jej hrdlo stiahnuté zdesením. „Je to môj kľúč...“
„,Patrí Smrti,“ odporuje jej chlapec. Jeho tvár zahaľuje hnev. „Vráť mu ho, smrteľníčka.“ A pristúpi k nej.
„Nie!“ zvrieskne, keď sa jeho studená ruka dotkne jej holej pokožky. Ostrá bolesť prebodne jej telo a ona kričí, kŕče trasú jej telom.
„Nie! NIE!“
„Lara! Lara!“
Ktosi mi kriči do ucha, trasie mnou. Keď ma nočná mora konečne pustí zo svojich spárov, prudko otváram oči a vidím biele vlasy a strieborné oči plné strachu, ktoré na mňa hľadia.
„Draco...“zachrapčím. Moje ruky prekĺznu okolo jeho krku a zaborím tvár do ohybu jeho krku. Slzy mi tečú po tvári a vzlyky mi unikajú z hrdla. On nič nevraví. Len ma drží a jeho ruky upokojujúco hladia môj spotený chrbát. To je presne to, čo potrebujem. Nič, len tichý med na moje rany.
Trvá dlho, kým sa môj vzlykot rozplynie do tmy a ticha miestnosti a moje kŕčovité zovretie okolo jeho krku povolí a trochu sa od neho odsuniem. Stále má ruky obmotané okolo môjho tela, ticho sa hrám s gombíkmi jeho trička.
„Prečo...“ začnem pomaly, opatrne, neistá si odpoveďou. „,Prečo si...ku mne neprišiel..na noc...vieš, ako predtým?“
„Oh,“ vydýchne a prebehne ním mierna vlna nervozity. „Ja...nebol som si istý...vieš...“
„Nechem, aby si nikdy odišiel, Draco,“ zašepkala som okamžite. „Nikdy..potrebujem ťa...“ zúfalo zovriem jeho tvár v mojích rukách. „Nezmieš ma nikdy opustiť, nikdy, sľubuješ?“
Pery sa mi roztrasú, zúfalstvo v mojom hlase je iste počuť, ale pohľad v jeho očiach je pevný pohľad. Prekĺzne prstami do mojich vlasov a palcom pohladí moje líce.
„Sľubujem,“ povie pokojne z ja vydýchnem. Jeho prísľub je úprimný, viem, že to myslí skutočne vážne a nemusím ani čítať jeho emócie.
YOU ARE READING
Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)
Fanfiction"Prečo by som mala byť niekým, kým nechcem byť, len preto, že niekto, koho som dovtedy nepoznala, chcel, aby som sa tým niekým stala? Prečo by som mala zachrániť čarodejnícky svet? Čo pre mňa kedy urobil? Prečo by som mala premrhať celý svoj život...
