"Prečo by som mala byť niekým, kým nechcem byť, len preto, že niekto, koho som dovtedy nepoznala, chcel, aby som sa tým niekým stala?
Prečo by som mala zachrániť čarodejnícky svet? Čo pre mňa kedy urobil? Prečo by som mala premrhať celý svoj život...
"No to si robíš srandu," ozval sa Godrik po chvíli hrobového ticha.
Keď som zakladateľom povedala, že som ich potomok, asi najmenej prekvapene reagovala Helga. Bola som si takmer istá, že to vedela, alebo mala aspoň tušenie.
"Nie, nerobím," odpovedala som nezaujato a prezerala som si nechty.
"Mám taký pocit že si nám nepovedala všetko, mláďa." ozval sa Slizolin.
Zaškerila som sa.
"Samozrejme že nie. Keby som od vás nič nepotrebovala, nepovedala by som vám to vôbec. Ušetrila by som si tento unavujúci rozhovor. "
Rowena si pohoršene odfrkla.
"Chcem tie relikvie."
Godrik zalapal po dychu a Rowena sa zamračila. "Kto ti o nich povedal?"
Pokrčila som plecami.
"Stále ti neverím," oznámila Rowena.
"Sama si povedala že by tvoje ochrany mohol prerušiť len niekto z krvným spojením. Ja som to dokázala."
Ticho.
"Nepotrebujem ich pre seba. Blíži sa vojna a ja budem potrebovať každú pomoc." Ticho sa prehlbovalo. Nevedela som, ako ich presvedčiť viac, tak som len čakala ako sa rozhodnú. "Každú z nich nájdeš na mieste nám najdrahšom," prevravela Helga ticho. A ja som odrazu vedela presne, kde ísť. * * * Ako prvú som navštívila Roweninu vežu. Bola som si takmer istá, kde hľadať. V strede klubovne stála veľká kamenná socha. Bola stredobodom celej miestnosti. A kde najľahšie ukryješ nejakú vec? No predsa všetkým na očiach. Klubovňa bola prázdna, všetci Bystrohlavčania boli na metlobalovom zápase proti Slizolinu. Pozorne som si obzrela celú sochu. Nezdala sa byť porušená na žiadnych miestach....až na oči.
Boli celé zo zafírov.
Sústredila som sa a pomaly som som sa vzniesla do vzduchu na úroveň tých očí. Ticho som ich skúmala, obzerala z každej strany. Obletela som celú sochu, prezrela ju od spodu až po vrch, použila som Speciais revelio , ale na soche neboli žiadne ochranné kúzla. To znamenalo, že to muselo byť ukryté veľmi dômyselne. Už-už som chcela do sochy kopnúť, keď sa zrazu dvere na klubovni otvorili a dnu vošla jedna malá druháčka.
V sekunde som sa schovala za sochu, vytiahla som prútik a zoslala som na seba splývacie zaklínadlo. Moja koncentrácia poľavila, tak so sa musela chytiť hlavy tej sochy, aby som nezletela dole. Malé dievča si nič nevšimlo. Keď vošla do dievčenských spální, úľavne som si vydýchla. Celkom ma nahnevalo, že som ju nezacítila skôr. Bola som taká zaujatá, že som prestala byť ostražitá. Severus by ma za to iste vyhrešil.
Sama pre seba som sa usmiala, a vyhupla som sa na ramená tej veľkej sochy. Keď som zrazu začula čudný zvuk. Moje reflexy vyleteli na maximum a okamžite som sa sochy pustila. Odletela som preč na pár metrov a z úžasom som sledovala, ako sa socha pohla a uhladila si šaty.
Ako keby..ožila. Popreťahovala sa, ako po dlhom spánku, a potom sa na mňa usmiala. "Ááách, no konečne! Už som si myslela že tu zostanem zkamenená navždy. Ako sa voláš, dievča?"
"La-ra," dostala som zo seba, no rýchlo som sa spämatala. "Vy ste Rowena Bystrohlavová, všakže?"
Usmiala sa. "Áno, Lara. Tvoja krv ma oživila. Zrejme si budeš želať to čo strážim vo svojom vnútri, že áno?"
Zažmurkala som. Krv? A vlastne áno, keď som takmer spadla, oškrela som si ruku. Takže krv je tým čo mi umožní získať relikvie?
"Nie, moja drahá," pokrútila Rowena hlavou, akoby mi čítala myšlienky. "Krv je len vstupným heslom. Ty sama mi musíš dokázať, že si moju relikviu zaslúžiš. Dám ti tri hádanky. Ak ich uhádneš, dostaneš ju."
Prikývla som a klesla na zem. Potrebovala som celé svoje sústredenie. "Pozerám sa na fotografiu. Nemám žiadnych súrodencov. Otec muža na fotografii je syn môjho otca. Kto je na fotke?"
Zúrivo som si hrýzla peru. Nemá súrodencov....otec syna....syn.....syn... "Mám to!" vyhŕkla som. "Je to tvoj syn!"
Socha sa usmiala. "Správne. Teraz druhá. "Môže si muž v Afganistane vziať sestru svojej vdovy?"
Čo? Ako mám vedieť aké sú zvyky v Afganistane? Zúrila som. Počkať....
Sestru vdovy?
Muž...?
Vdova?
"Byť tou ženou, asi by som si mŕtveho muža nebrala," vyhlásila som.
Socha zatlieskala. "Excelentné! A teraz tretia, posledná. "Čo bolo prvé, Fénix, alebo oheň?"
Tuho som premýšľala. Fénix je predsa oheň, a oheň je fénix...
"Kruh nemá začiatok, ani koniec," vydýchla som na koniec, nervózne si hryžúc peru. Socha sa zasmiala a zatlieskala rukami. "Och výborne, výborne! Zaslúžiš si to po čo si prišla."
A siahla do plášťa.
Ticho im ju sledovala s búšiacim srdcom. Ani som nedýchala. Socha si odopla plášť a nastavila mi ho tak, aby som si ho mohla obliecť. Nechápavo som na ňu hľadela. "Poď, drahá," usmiala sa na mňa. "Vojdi dnu do mojej svätyne."
Prešla som cez miestnosť a zastavila sa pri soche. Pozerala na mňa s úsmevom. Pozrela som sa na plášť, ktorý vyzeral ako z nepreniknuteľného kameňa. S nádychom som sa ponorila dnu.
Ocitla som sa vo veľkej bielej miestnosti s klenutým stropom. Všade na stenách boli krásne modré ornamenty. V strede miestnosti stál veľký mramorový podstavec. Podišla som o nemu.
Na modrom zamatovom vankúšiku ležala nádherná strieborná tiara. Bola zložená z tenučkých zakrútených lián a v strede a po bokoch trônili nádherné zafíry. Bola nádherná.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
S trasúcimi rukami som si ju vzala a vzala a nasadila si ju na hlavu. A vtedy prebehol mojou hlavou prúd informácií.
'Aritmačné tabuľky.....počet percent... nakadané Murtlapy....odolnosť voči kliatbam....nočné rastliny........ šachové stratégie....nalepšie poznáš nepriateľa ak ho oklameš.....Kone a pešiaci...
Zalapala som po dychu a strhla si tiaru z hlavy. Slabo pableskovala v žiari slnka. 'Ďakujem ti Rowena,' pomyslela som si. 'Ďakujem ti za všetko.' * * * Nebolo zložité zisťovať aké miesto mala Helga najradšej. Problémom bolo, kde ho nájsť. Helga mala rada prírodu, stromy a zvieratá. Zakázaný les? Nie, príliš temné. Skleníky? Nie, príliš neosobné. Tak pozemky? Od rána som sa po nich túlala, no nenašla som nič, čo by mi vyhovovalo. Nič.
Slnko bolo už vysoko, keď som to vzdala a vyliezla som na jeden veľký strom aby som si oddýchla. Došli mi nápady, kde ešte hľadať. Tak som si len sedela na jednom konári a mrmlala som si pod nos zaklínadlá, keď ku mne priletel malý hnedý stehlík. Čvirikal a skackal okolo mňa.
Usmiala som sa, keď ma zrazu niečo napadlo. Stehlík letel stále vyššie, od jedného konára ku druhému, a ja som ho nasledovala. Stúpala som po čoraz tenších a tenších konároch, čoraz vyššie a vyššie. Nevšimla som si, ani keď som už nemala kde položiť nohu a s prudkým výkrikom som padala dole. No skôr, než som sa mohla premiestniť, ma zachytil akýsi vír vzduchu, a posledné čo som si pämatala bolo veselé stehlíkove štebotanie.
