"Prečo by som mala byť niekým, kým nechcem byť, len preto, že niekto, koho som dovtedy nepoznala, chcel, aby som sa tým niekým stala?
Prečo by som mala zachrániť čarodejnícky svet? Čo pre mňa kedy urobil? Prečo by som mala premrhať celý svoj život...
Do konca školského roka som ovládala Okulmenciu. Profesor Snape nechápal ako som sa to dokázala naučiť tak ľahko a tak skoro, no pravdou bolo že to nebolo jednoduché. Bolo jednoduché vyčistiť myseľ. Takmer vždy som si predstavila vodu, všetky informácie som rozprúdila do nej, premiešala som ich a nechala plynúť. Ale zabrániť agresívnemu útoku Majstra Elixírov, to už zložité bolo. Takto som sa naučila Okulmenciu. Krok po kroku, s neuveriteľným odhodlaním byť tá najlepšia.
Zanedlho som objavila svoju schopnosť empatie - schopnosť cítiť pocity iných. Neboko to príjemné, často ma kvôli tomu bolievala hlava, pretože pocity iných ľudí - najmä ak boli nadmerné, teda boli nadšení alebo nahnevaní - boli ako nízky tlak - pekelne nepríjemné. Avšak vďaka Okulmencii a večne nepríjemnému profesorovi elixírov, s ktorým sme sa neraz pochytili, som si dokázala okolo mysle utvoriť štít, cez ktorý som ku sebe neprepúšťala žiadne nežiadané emócie.
S Poppy Pomfreyovou som sa predierala starými lekárskymi záznamami a pomáhala som pri liečení drobných zranení. Harryho pád z metly na metlobalové ihrisko som ošetrovala tiež. A taktiež som hrala na poste triafačky v chrabromilskom metlobalovom tíme, ale iba ako náhradník. Veľmi dobre som si uvedomovala, že by som spolu so všetkým, čo som tak zúfalo túžila ovládať, metlobal jednoducho nemohol patriť medzi priority
Profesor Snape ma vyučoval taktiež čarodejníckym súbojom. Trénovali sme vždy v Núdzovej miestnosti, skrytí pred zrakom ostatných. Zlepšovala som sa. Súboje, hoc som väčšinou končila na lopatkách ja, boli mojím najobľúbenejším tréningom. S profesorom Snapeom sme si vytvorili zvláštny, ale trvácny vzťah. On upustil od svojich zvyčajných sarkastických poznámok, a ja som sa snažila najviac ako som vedela. Pomaly, ale isto som toho zatrpknutého muža začínala mať rada.
Kliatby, zaklínadlá, prekliatia mi šli od ruky, prechádzali mojím prútikom ako po masle. Zlaté a červené linky nezmizli, pretínali sa okolo mojich rúk, vírili sa. Namiesto toho som ich, keď som sa sústredila, vedela vidieť aj pri iných ľudí. Niekde boli silnejšie, popretkávané aj modrou, či zelenou.
Bolo to zvláštne.
Bola to mágia.
Videla som ju.
Vnímala som ju.
Cítila som ju. U niekoho bola silná, farebná, u niekoho bola len z jednej alebo z dvoch farieb. Harry ju mal silnú, ale len červenú a zlatú, s trochou sivej. Dumbledoreova mágia bola zlatá, iskrivá, popretkávaná modrou. Hermiona mágia bola červená, z trochou modrej a striebornej. No asi najzvláštnejšia mágia bola tá moja. Na začiatku mojej cesty bola červená a zlatá, typické farby Chrabromilu. No v štvrtom ročníku sa pridala modrá a žltá. Mala som pocit že chodím osvietená ako vianočný stromček, no nikto iný mágiu nevidel. Na konci štvorky sa pridala strieborná a žltá. Bola som zmätená, udivená. No to nebolo všetko.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
* * * Keď sa Severusov prútik dokotúľal ku mne a Majster Elixírov odletel na druhý koniec miestnosti, sklonila som prútik. Na srdci ma hrialo príjemné potešenie že som Severusa Snapea porazila niekoľko krát po sebe. Pristúpila som v nemu a ponúkla mu ruku. S pohŕdavým odfŕknutím sa ma chytil a postavil sa. Naše tréningy sa po tie dva roky mierne zmenili. Čoraz menej som odlietala na zem, čoraz istejšie som vysielala nepríjemné kliatby smerom k protívnikovi. Snape to nedával najavo, ale bol hrdý na svoju žiačku, zrejme jedinú v celej histórii Rokfortu ktorú učil niečo iné než elixíry.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Mala som pätnásť, a koniec školského roku sa neodvratne blížil. Bola som zúfalá. Tak veľmi som sa snažila nevšímať si všetky náznaky, všetky okolnosti ktoré viedli k návratu Voldemorta. Snažila som sa. Naozaj. Ale nešlo to. Každú noc som sa budila s nočnými hrôzami, kričiaca a nešťastná. A presne pre jednu takú hrôzu sa začal náš príbeh. Po druhej úlohe Trojčarodejníckeho turnaja som sa v noci dobila do Dumbledoreovej kancelárie.
Ďaľšie nočné hrôzy.
Prenasledovali ma.
Mučili ma.
So vzlykotom som sa hodila do kresla pri kozube. Dumbledore na mňa pokojne hľadel.
"Je to stále bližšie," vzlykala som. "Čoskoro, čoskoro.." Snažila som sa upokojiť, ale potom na mňa doliahlo všetok ten strach a bolesť. "A on zomrie, ach môj bože on zomrie..." Dumbledore sa na mňa smutne pozrel.
"Viete že mi to nemôžete povedať, tak prečo sa unúvate?" Strnula som. Skurvene, ani sama neviem čo tu robím.
"Máte pravdu. Načo tu dopekla som, keď s tým ani vy ani ja nemôžeme nič urobiť?" Postavila som sa, otrela si slzy, telom mi stále mykali neovládateľné kŕče, ale už som neplakala. Prešla som dverami a popriala som Dumbledoreovi dobrú noc a vyšla som na chodbu. Keď sa za mnou zavrel kamenný chrlič, rozbehla som sa. Bežala som, po kamenných chodbách, letela som ako vták s roztiahnutými krídlami, zatiaľ čo mi slzy stekali po tvári.
Takto som si svoj pobyt v čarodejníckom svete nepredstavovala. Áno, vedela som, že to nebude jednoduché, ale to, čo sa mi dialo, som nechcela. Toto som nechcela. Takto to nemalo byť.
Bolo neskoro, príliš neskoro.... Za rohom vedúcim do Veľkej siene som sa prudko zastavila, a zmenila som smer. Bežala som smerom von, keď som v plnej rýchlosti narazila do bledej hrude.
"Steinerová, dávaj pozor ty..." Draco Malfoy sa zarazil uprostred vety. Tvárou mu preletel tradičný úškľabok.
"Čože, humusáčka, ty reveš? Nuž, musím povedať že...." Už mi bolo všetko jedno.
"Choď do riti Malfoy, ty aj tvoj postoj!" vzlykla som, naplnená hnevom. "Vôbec nič si neuvedomuješ, vôbec nič nevieš ty čistokrvné prasa!" Udrela som mu do hrude a pristúpila bližšie. "Je mi ťa ľúto."
S tými slovami som ho tam nechala, mieriac von cez bránu. Znova som utekala. Ku jazeru. Tam som si sadla na breh, a nechala som slzám a vzlykom voľný priebeh. Neexistovalo nič, čo by ma mohlo zastaviť. Nie teraz. O pár minút som za sebou začula kroky. Z človeka za mnou sálala neistota, zvedavosť aj mierny hnev a pobúrenie. Nemusela som sa ani otočiť, aby som vedela kto to je.
Prehĺtla som posledné slzy a povedala som: "Čo chceš, Malfoy?" Nijak nedal najavo že ho prekvapilo že som hneď vedela kto je, len si sadol obďaleč.
"Pochopiť čo sa tu, kurva deje."
"Prečo ťa to zrazu tak zaujíma?" opýtala som sa. Pokrčil plecami.
"Ty neplačeš Steinerová, nikdy. Si sakramentsky odolná voči VŠETKÉMU čo ti ko kedy povedal, takže som zvedavý kto a čo musel urobiť aby si sa rozplakala."
Uchechtla som sa. Naozaj si myslel že ma dokážu rozhodiť tie jeho trápne urážky? Na svete existujú oveľa horšie veci.
"Všetko sa zmení, Malfoy." Povedala som bez premýšľania. Najlepšia obrana je útok.
"Žijeme si v takej dobrej dobe. V tak prekliato dobrej..." postavila som sa, mieriac k nemu. Pristúpila som úplne blízko a pozrela som mu do ortuťovostrieborných očí. Vzhliadla som k nemu. Sálal zo mňa tichý pokoj.
"Užívaj si život, kým sa dá. Lebo čoskoro sa všetko zmení." Preriekla som, a odišla som preč, nechávajúc ho tam samotného, strateného v myšlienkach. O dva mesiace nato povstal lord Voldemort.
Dve prvé obrázky ukazujú, ako Lara vidí mágiu. Vera
