Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

25. kapitola: O drakoch, kentauroch a čarodejníckych deťoch

"Pst! Vidíš to čo ja?"
"No to ma podrž!"
"Myslíš, že spolu naozaj chodia?"
"Sklapnite, prebudíte ich."
Zažmurkala som a pomaly sa pretiahla. Cítila som sa príjemne. Posadila som sa a odhrnula deku, potom som sa láskavo usmiala ma kamaráta, ktorý ešte tvrdo spal. V tej chvíli som sa otočila a ocitla sa tvárou v tvár prekvapenej skupinke chrabromilčanov. Asi desiati dievčatá a chlapci z nižších ročníkov na nás zírali v absolútnom úžase.
"No tak," zachmúrila som sa. "Toto nie je vaša vec. Vypadnite."
Sklonila som sa k Harrymu.
"Pst, Harry."
Ospalo ma objal.
"Nie sme tu sami."
To už zo schodov schádzala Hermiona. Pokrútila som hlavou, na znak toho že o nič nejde. Jemne sa usmiala a rozohnala zvedavých prvákov.
Moje obavy o chrabromilčanoch-drbnách sa potvrdili. Len čo čo som vošla do Veľkej siene, hluk utíchol a všetci na mňa zízali.
"Nejaký problém, vážení?" zatiahla som sarkasticky. "Vajíčka sú príliš natvrdo?"
Hluk opäť začalna ja som si uvoľnene sadla na svoje miesto za stolom. Pohľady všetkých mojich spolužiakov ma sledovali. Toto bude dlhý deň.
* * *
Po vyučovaní sa úplne vyštavená dokopala do mojej miestnosti. Tam si ma odchytil Draco.
"Kolujú isté zvesti," začal pokojným, vypočítavým hlasom. "Že si dnešnú noc strávila v náručí Harryho Pottera." Hľadel na mňa, čo na to poviem.
Vzdychla som si a prehrabla si vlasy.
"Sme len priatelia , Draco," povedala som, kým som si skladala habit. "A ako dobrí priatelia z času na čas jeden druhého utešíme. Mal nočnú moru."
Draco sa zachmúril. Potom ku mne pristúpil na vzdialenosť jednej stopy a hľadel mi priamo do očí.
"Toto už nikdy neurobíš, rozumieš?!" Jeho hlas znel hrozivo v tme.
"O čom to hovoríš?" nerozumela som, ale bolestivo mi zvieral ramená a to ma prebudilo.
"Nechem ťa viac vidieť pri Potterovi, ak nechceš aby som mu odtrhol jeho vlastného.."
"Hej! Nemôžeš zmlátiť každého chlapca ktorý sa ma dotkne, Draco."
Odul pery. Cez všetken hnev vyzeral neuveriteľne sexy. "Samozrejme že môžem."
Nahnevane som si založila ruky. "Nie, to teda nemôžeš. Harry je môj priateľ. Nemôžem sa s ním nestýkať len preto, že tebe sa to nepáči."
Uškrnul sa. "Neznášam, keď vás vidím spolu. Vyzeráte ako zamilovaný párik."
Zalapala som po dychu. "A čo mám povedať ja?! Ty a Pansy? Neustále sa na teba lepí ako pijavica! Vkuse za tebou lezie, šepká ti do ucha a....argh!"
Nahnevane som spadla do kresla. Príliš som sa rozhonila. Teraz stál nado mnou a zarazene na mňa hľadel, a v duchu som sa preklínala za stratu kontroly.
"Žiarliš na Pansy?" opýtal sa neveriacky.
"Si prekvapený?" opýtala som sa roztrpčene. "Áno, žiarlim! Žiarlim na každý okamih ktorý s tebou strávi. Keď ju vidím sedieť pri tebe na raňajkách, chce sa mi prísť a vytrhať jej všetky vlasy z hlavy! A keď ju vidím na nádvorí ako ťa drží za ruku, chcem ju premeniť na horklumpa! Pohŕdam ňou, lebo s tebou môže byť za bieleho dňa, na chodbách, v triedach, a ja môžem byť s tebou len tajné, v tme, neviditeľná." Prstami som zovrela svoj plášť. "A predsa ju nedokážem úplne nenávidieť. Nedokážem ju nenávidieť za to, že ťa miluje, pretože muža to neobviňujem. Rozumiem ako sa cíti.
Neobviňuj ma z niečoho, čo po prvé nie je pravda, a po druhé ty sa správaš rovnako. Chceš mi nahovoriť že medzi tebou a Pansy nikdy nič nebolo?"
"Medzi tebou a Potterom tiež nikdy nič nebolo?"
Rozhodila som rukami. "Aj keby, to nie je tvoja prekliata vec! Ja nie som tvoj majetok! Už sa s tým, dopekla zmier!"
"Si moja a ty to veľmi dobre vieš! Tak sa z ním prestaň mojkať, lebo za seba neručím!"
Šibalský úsmev sa mi rozlial po tvári. "Ty žiarliš!"
"Čože...nie!"
"Ale áno!"
"Nie!"
"Áno, Malfoy!"
"Nie, Steinerová!"
Zachichotala som sa. "Si rozkošný, keď to tak popieraš."
Zachmúril sa. ''Malfoyovci nie sú rozkošní."
Usmiala som sa a pobúchala na gauč vedľa seba. "Tak nebuď rozkošný a poď ku mne."
Zaksichtil sa, ale poslúchol a vkĺzol vedľa mňa. Zatriasla som sa, keď ma ovanul studený vzduch v miestnosti.
"Tie aprílové zimy ma raz zabijú," zamumlala som a prútikom rozložila oheň v kozube. Potom som sa k Dracovi pritúlila ešte bližšie, a on ma jednou rukou objal. Spokojne som si povzdychla. Takto by som vedela ležať navždy.
"Sľúb mi že sa už nikdy nebudeš mojkať s Potterom."
"A ty mi sľúb že už nepobozkáš Pansy."
"Sľubujem."
"Aj ja sľubujem."
* * *
Zobudila som sa na tiché mumlanie. Na malom gauči bol Draco Malfoy prepletený spolu so mnou a hlasne odfukoval. Vyzeral ako stelesnená nevinnosť.
Usmiala som sa a pohladila ho po ruke. Tvár mal uvoľnenú a zapadajúce slnko mu osvetľovalo bledé rysy. Bezpochyby to bol najatraktívnejší muž akého som kedy videla, a to som mohla povedať s čistým svedomím.
"Ešte dlho ma budeš sledovať, Holúbok?"
Zhíkla som a moja ruka vystrelila k jeho plecu. Buchla som do neho.
"Au!"
"To máš za to, že ma strašíš, Draco Malfoy."
Uškrnul sa a objal ma.
"Mala by som sa vrátiť do klubovne."
Pokrútil hlavou.
"Zostaň do mnou."
"Ale..."
Stisol ma pevnejšie. Uvoľnila som sa a objala ho. Jedna noc ma predsa nezabije.
* * *
Nedokázala som sa prinútiť pohnúť. Jedným dôvodom bola výhovorka, že sa cítim príliš namechlená, na to ani som zvládla postaviť sa bez toho, aby som spadla, a druhým bolo čisté sebectvo, lebo som sa cítila príliš pohodlne na to, aby som vstala.
Stále som nemohla uveriť, že sme takto zaspali, v náručí toho druhého zatiaľ čo mne na tvári zostával úsmev a jeho úškrn sa rozplynul do hlbokého, uvoľneného dýchania.
Časť zo mňa stále nemohla uveriť tomu, aké teplé a bezpečné bolo jeho objatie, akú som mala veľkú radosť z toho, ako ma jeho dych šteklil na krku, jeho ruka sa ochranné pritláčala na môj bok. Dajako, uprostred noci, sa jeden z nás - pravdepodobne zobudil a prikryl nás huňatou dekou, ktorá visela na operadla neďalekého gauča. Ale to bol najväčší pohyb, aký jeden z nás urobil. Zobudila som sa s tvárou pritlačenou do jeho hrude, nadychujúc sa jeho omamnej vôňe, keď ma k sebe tisol.
Krátko som sa zastavila a uvažovala, čo by s niekto pomyslel, keby vošiel.
Lara Steinerová a Draco Malfoy: spia a sú zamilovaní?
Bol by to pravdepodobne titulok zajtrajších novín, s veľkosť fotografiou nás dvoch, ako spíme.
Celkovo mi to trvalo, asi päť minút, kým som sa odvážila pootvoriť oči a pozrela som sa na muža, ktorý ma obímal.
Cez mihlanice som videla jeho uvoľnenú tvár, pery pootvorené a čiastočne sa oddeliace s každým výdychom, oči privreté, mihlanice sa dotýkajúce jeho líc.
Bezmyšlienkovito, bez pohnútok voči nemu, som sa natiahla a jemne obkreslila líniu jeho pier.
Bol taký nádherný.
Samozrejme, tieto slová by som mu nikdy nemohla povedať priamo, pretože by sa to dotklo jeho ega a spravilo zárez do jeho pýchy. Musela som mu povedať že je sexy alebo senzačný.
Možno by driečny prešiel...
Slabučko som si vzdychla, usmiala sa na neho a podvedome som sa pritúlila ešte bližšie. Mohla som v jeho náručí stráviť celý deň, bez akýchkoľvek starostí či úzkostí.
Zatvorila som oči a mlhavo premýšľala, či sme si boli predurčení, alebo som len z neho mala taký pocit; rozhodne to nebol prvý muž čo ma v spánku obímal.
No nikto ma nikdy TAKTO neobímal, a kôli tomu som sa cítila, pre nedostatok iného slova - výnimočná. Mala som pocit, že som milovaná, a nemusím nič vracať na oplátku.
Keď som si zavŕtala hlavu do jeho hrude, povzdychla som si od spokojnosti.
Zvuk odkašľania spôsobil, že som zodvihla hlavu, keď ma privýtali otvorené, omámene oči.
"Bré ráno," povedala som potichu a usmiala som sa do jeho hrude.
Za normálnych okolností by som sa vydesila že ľutuje, že sa ma vôbec dotkol, a okamžite by som vystavala svoje hradby; silou mocou by som bola rozhodnutá brániť svoju činnosť a hrdosť.
Ale ten výraz v jeho očiach, ten láskavý prúd striebra, ktorý sa ligotal v slabom rannom svetle, sa z ľahkosťou pretlačila cez moje hradby a pohladil moje srdce až na hranicu, kde hrejivá spokojnosť zaplavila moje telo.
Nič neľutoval...
Načiahol sa, prešiel rukou cez moje vlasy a zaksichtil sa, keď sa mu prsty zachytili vo zvlášť svojhlavom zauzlení. Usmial sa, keď som sa mierne strhla, vytiahol ruku a stále ju pevne, hoci jemne pritláčal na moju hlavu.
"Dobré ráno," povedal potichu. "Vyspala si sa dobre?"
Ach, bohovia, bol taký pozorný, vzduychla som si v duchu. Hoc som sa ho stále bála milovať, mala som pocit akoby som deň za dňom odolávala čoraz menej a menej. Ochrany ktoré som si vybudovala bortil ako domček z karát.
Znela som ako taká naivka...ale stálo to za to. Chcela som sa takto dobre cítiť po zvyšok života.
"Vyspala, ďakujem. A ty?" opýtala som sa, kým som si priala, aby som sa vždy mohla cítiť takto príjemne a bezpečne.
"Dosť dobre, " povedal s pokrčením pliec. Zrazu potriasol hlavou a zovrel si koreň nosa. ''Bolí ma hlava, Holúbok."
Zasmiala som sa. "Nefňukaj mi tu."
Zachmúril sa. "Malfoyovci nefňukajú."
Posadila som sa a pretiahla sa. "Máme celý deň. Čo budeme robiť?"
Uškrnul sa. "Mal by som pár nápadov..."
"''Dobre, zabudnime nato," povedala som rýchlo. "Beriem späť čo som sa pýtala. Ale môžeme si zahrať v karty."
"V karty?"
"Muklovská hra."
"Nebudem hrať muklovskú hru."
"Uvidíš, bude sa ti páčiť."
V habite položenom na stole som nahmatala prútik a privolala som si pokerové karty z bezpečné schované v taške. Vleteli mi do ruky a ja som sa usmiala. Draco ma obozretne sledoval.
"Pravidlá pokeru sú úplne jednoduché, Malfoy," začala som a vysvetlila som ju pravidlá hry, ktorú som hrala od siedmich rokov. No po niekoľkých kolách mal toho Draco dosť. Znechutene odhodil karty.
"To je ale blbá hra."
"Hovoríš to preto, lebo si prehal."
"Prehral som, lebo je to blbá hra.''
Uškrnula som sa a odhodila svoje karty. "So mnou by si ale aj tak vyhrať nemohol. Od mojich deviatich ma nikto pokri neporazil. Hrajem ho od siedmich."
Zmienka že ma nikto neporazil fungovala ako som si želala a Draco neodolal a zahrali sme si ešte dve partie. Nakoniec to vzdal a z odfrknutím odhodil karty. "Poďme robiť niečo zmysluplné," zamrmal. "Nie blbé muklovské hry.''
Zamyslela som sa. "Mám pár kníh, ktoré chcem prečítať."
Nepovedal nič.
"Muklovských kníh," upresnila som.
Jeho výraz hovoril za všetko.
''Nemusíš čítať so mnou, pokrčila som plecami. "Nemusíš ich čítať som mnou. Vlastne tu vôbec nemusíš byť. Nikto ťa tu nedrží."
Chvíľu ma prepaľoval pohľadom a nakoniec si porazenecky vzdychol. V duchu som zajasala a potom som z tašky vybrala Tolkienovho Pána Prsteňov.
"Muklovská klasika," oznámila som Dracovi. "Najznámejšia fantasy na svete."
* * *
Vyzeral to ako normálny, bežný deň. Nuž, asi taký bežný a taký normálny ako je čarodejnícky svet.
Po raňajkách som z Veľkej siene trielila na Herbológiu a Potom na Staroveké runy. Obidve hodiny prebehli bez ťažkostí, Hermiona dokopy za správne odpovede získala dvadsať bodov pre chrabromil. Ale cestou na hodinu Čarovania sa všetko zvrhlo.
Po chodbe utekali zdesení študenti, narážali a sácali sa, len aby boli čo najskôr preč. Rozbehla som sa smerom hore. Cestou som stretávala čoraz vydesenejších študentov, dievčatá pištiace a driapajúje sa preč. V dave som uvidela známu tvár.
"Jocelyn! Čo sa deje?"
Malá slizolinská prváčka sa zastavila a pribehla ku mne.
"Drak, Lara, ozajstný drak! Je tam, jen tak z ničoho nič!"
"Čože?"
Krik silnel.
"Je tam DRAK!"
"Čo je?''
"DRAK!"
Stuhla som.
"Bež sa schovať, Josh. Neboj sa o mňa."
Uprela na mňa veľké oči.
"Porazíš ho?"
"Urobím čo budem môcť."
Dievčatko odbehlo a ja som zovrela prútik.
Na chodbe sa ozval známy hlas.
"Všetci študenti nech sa zídu do svojich klubovní, prefekti nech skontrolujú učebne. Všetci učitelia a slečna Steinerová z Chrabromilskej fakulty sa dostavia na tretie poschodie ku učebni Čarovania."
Uškrnula som sa. Minerva konečne pochopila že sa jej pomoc študentov zíde. Rozbehla som sa.
Bolo to mláďa tureckého modrobruchého. Dosť silné na to, aby zničilo všetkých odvážlivcov ktorí stáli obďaľeč.
"Idioti!" vykríkla som, vytasiac prútik. "Okamžite vypadnite!"
Prevažne slizolinčania a chrabromilčania. Dokonca aj Harry s Ronom.
"VYPADNITE!"
"Slečna Steinerová!"
Úľavou sa mi chcelo plakať.
"Minerva, pošlite ich preč."
"Nie je čas, dieťa. Čo môžeme urobiť?"
"No nie je nádherný?" rozplýval sa Hagrid.
"Nádherná," povedala som automaticky.
"Čože?"
"Je to mláďa samice tureckého modrobruchého. Už poriadne odrastené, ale stále mláďa. A stále nebezpečné..." nestihla som dohovoriť, pretože Flitvick začal do draka páliť rôzne kliatby.
Jen hlupák! Čo nevie že...
"Prestaňte! Prestaňte!" kričala som a omráčila ho.
"Slečna Steinerová!" zahrmel Severus vedľa mňa. "Čo sa dá robiť?"
Mláďa sa ohnalo chvostom a podráždene zabručalo.
"Musím zistiť čo mu je a až tak niečo urobiť. Držte štíty, keby sa rozhodlo chrliť oheň."
Pomaly som prešla na tri metre od dračice.
"Pokojne maličká. Neublížim ti."
Zoslala som jedo diagnostické kúzlo. Bolo to tak, ako som sa obávala. Dračica mala poranenú labu. Bolo to len povrchové, ale nepríjemné.
"Teraz ti pomôžem. Uzdravím ťa. "
"Bolí ma noha."
Ustrnula som.
"Čože?"
Dračica opäť prehovorila. "Bolí ma noha.
"Ty-ty mi rozumieš?"
Nechápavo sa na mňa zahľadela. "Áno. Ale ešte nikdy som nehovorila s človekom."
Zažmurkala som. Odkedy mi draci rozumejú? "Musím ťa ošetriť. Nemykaj sebou a netrhaj, bude to trochu bolieť."
"Bojím sa," povedala dračica. "Ty nie?"
''Nie," pokrútila som hlavou a pristúpila k zranenej nohe. "Ale aj keby, tak svoj strach ovládnem.''
Najprv som ranu vyčistila a potom som zoslala kúzlo, ktoré zcelilo narušenú kožu dokopy.
Vyčarovala som obväzy a obmotala jej labu.
"Ako sa voláš?"
"Inmae."
"A odkiaľ pochádzaš, Inmae?"
"Od teplých vôd Stredozemného mora a tureckých pláží," odpovedala Inmae.
"Ako si sa sem dostala?"
"Moju rodinu prevážali do nového domova. Pred obedom sme boli napadnutí a mňa dali sem. Len pred chvíľou som videla svojich rodičov a sestry." Dračica smutne zavyla a škubla sebou.
"Mám priateľa ktorý pracuje s drakmi. Nájdeme tvoju rodinu."
"Cítim z teba draka, ľudské dievča. Ako je to možné?"
"Moja podoba animága je drak," povedala som popravde. "Ale ešte sa nedokážem premeniť."
Dokončila som svoju prácu a vstala.
"Prosím neublíž týmto ľuďom. Pomôžeme ti, keď ty pomôžeš nám."
Chvíľu na mňa hľadela obrovskými jantárovými očami. Prikývla.
"Zložte štíty," pokynula som profesorom. Zacítila som jemné zavírenie mágie, keď štíty spadli.
"Profesori, toto je Inmae. Inmae, profesori. Profesori, Inmae."
Čarodejníci oproti mne len mlčali, až kým Albus Dumbledore nepredstúpil a zľahka sa uklonil.
"Je to bezpečné?" uisťoval sa profesor Flitvick.
"Samozrejme, Filius,'' usmiala som sa na malého čarodejníka. "Vysvetlím vám to neskôr, teraz ju potrebujeme dostať von. Och, a prepáčte za to omráčenie."
* * *
'SPOMIENKA'
----------------------------- - ----------------------------- - ------------------------------- - ------------------------------- - -----------------------
Vôňa obeda sa sa niesla z veľkej siene po celom hrade. Väčšina študentov sa zbierala na svoje poludňajšie hodiny, niektorí debatovali pri stoloch. Kráčala po chodbe s učebnicami v rukách a taškou prevesenou cez plece, sebavedomo prekladala jednu nohu pred druhú, míňala iných študentov mieriacich do Veľkej siene na neskorý obed. Zrazu do nej niekto vrazil, knihy sa rozleteli po zemi, potkla sa.
"Ups, dávaj pozor, humusáčka. Neučili ťa tvoji špinaví muklovskí rodičia chodiť?" zvolala Pansy Parkinsonová posmešne a oprášila si šaty.
Pomaly zodvihla hlavu, čierne oči sa jej zúžili do úzkych štrbín. "Zrejme menej než teba, Parkinsonová. Povedz, mala si u vás doma súkromné hodiny chodenia v opätkoch, alebo si tú kačaciu chôdzu zdedila?"
Pasnyine oči sa zúrivo zaleskli a rukou zašmátrala po prútiku. "Odporná drzá špina! Čo si to dovoľuješ! Redu..."
Bola odhodená ku stene rýchlym odzbrojovacím kúzlom takým silným, že letela ešte asi päť metrov, kým sa zastavila, šúchajúc sa po zemi. Štíhla chrabromilčanka stála hrdo, vzpriamene orlím zrakom pozorujúc strapaté dievča ktoré sa z nadávaním postavilo. Okolití žiaci sa zastavovali a sledovali obidve sokyňe, stojac oproti sebe.
Vtedy si všimla profesora Snapea, ktorý kráčal rýchlym krokom smerom k nim.
"Dvadsať bodov z Chrabromilu, Steinerová a pôjdete zo mnou." vyštekol.
Nepohol sa jej ani sval na tvári, len ticho pozrela na víťazoslávny Pansyin výraz. Zvrtla sa na opätku, rozrazila dav a pobrala sa opačným smerom od Snapa. Zúrivo ju sledoval. Drzaňa malá!
"Zo mnou, Steinerová." povedal tichým, hrozivým hlasom, z ktorého niektorí prváci omdlievali strachom. No tou arogantnou štvrtáčkou to ani nehlo, len zaťala zuby a odhodlane kráčala ďalej.
Šiel za ňou, lebo ju poznal z ich tréningov a vedel, že ak je príliš nahnevaná, nepohne ňou ani statný hipogrif, a on nemohol dopustiť aby jeho autorita medzi žiakmi utrpela tým, že jej skutky zostali nepotrestané. Pravda, mohla za to Parkinsonová, ale nemohol dopustiť aby mu Minerva zase ukradla fakultný pohár, ako tomu bolo tri roky dozadu. Ale nech sa snažil akokoľvek, nedokázal znížiť ich bodový náskok. To dievča získavalo body tak ľahúčko ako dýchala, svojími elegantními pohybmi na Transfigurácii či kúzlach, či pohybmi na metle. Pár týždňov trestu mohlo jeho slizolinčanom len a len pomôcť. Takto uvažoval Severus Snape, keď kráčal rýchlym krokom a študenti sa mu rozostupovali. Dohonil ju, schmatol za lakeť a trhol k sebe.
Otočila sa, v očiach jej horel oheň.
"Nedotýkajte sa ma!" zasyčala.
"Pôjdete zo mnou," povedal ticho, jeho čierne oči hľadiac do jej farby horkej čokolády.
Zúrivo stisla pery k sebe, a on doslova videl ako zvažuje možnosti čo robiť. Oceľové prsty sa jej zabárali do ramena, až tak že jej krv prestávala prúdiť. Nakoniec, pomaly prikývla a otočila sa celým telom k nemu. Pomaly šli po chodbe, študenti sa im rozostupovali. Ale keď prišli ku miestu kde sa odohrala potýčka, Pansy si neodpustila víťazoslávnu poznámku : "To máš za moje topánky, humusáčka."
Vedel, že zastala. Neotočil sa.
Keby to urobil, uvidel by ju, stojac s rozkročenými rohami pevne zaboreními do zeme, päste zaťaté, pery stisnuté, tmavé vlasy uvoľnené z gumičky v divokých vlnách rozlietané okolo tváre. Celý jej postoj vyžaroval fantastické zvládnutie hnevu, pretože pery sa jej chvely a krv pulzovala v spánkoch. Nastalo mŕtve ticho. Potom sa zavíril vzduch a Severus zacítil zdvíhajúci sa val mágie. Mala toho dosť, a on vedel že ak nezasiahne, neovládne sa a urobí niečo čo bude neskôr ľutovať. Bola mocná čarodejnica, no musela sa naučiť sa kontrolovať mágiu. Otočil sa, že ju znova schmatne, no len čo sa jej dotkol, zovrela mu rameno a vykrútila ho do bolestivého uhla. Mal čo robiť aby nezasyčal, no to ho už odsotila ku stene tak prudko, že skoro spadol.
Potom sa dvoma skokmi ocitla ku Pansy a schmatla ju za čierne vlasy.
Slizolinčanka zasyčala a zakopla, keď ju Lara začala ťahať po schodoch hore. Okolo nich sa ozývali užasnuté výkriky, keď sa deti rozostupovali a niektorí ich sledovali.
Kráčala smerom ku veľkému balkónu nad hlavným nádvorím. Bolo práve bez zábradlia, pretože ho opravovali. Zrazu vedel, čo má v úmysle.
Rozrazila dvere a pevných krokom bez slova ťahala Pansy ku koncu balkóna. Zajačala, keď ju schmatla za krk a nahla cez okraj.
"Čo to robíš, ty špinavá suka? Okamžite ma pusť!" zachrapčala Pansy a rukami hmatkala vo vzduchu pre nejakú pevnú podporu, no nič nenašla.
"Ospravedlň sa." povedala ticho, hrozivo. "Inak ťa strčím dole."
Pansy sa pokúsila o pohŕdavý smiech, ale železné zovretie jej umožnilo len krátke zachrapčanie.
"Neodvážiš sa ty špina. Zavreli by ťa."
To nemala vravieť. Chrabromilčanka ju prudko sotila cez okraj a bola by zletela na kamennú dlažbu, keby ju v poslednej sekunde nezachytila za ruku. Trhlo ňou, no na pätnásť rokov mala prekvapivú silu a udržať štíhlu slizolinčanku vo vzduchu jej nerobilo veľké problémy. Pansy jačala od hrôzy kŕčovito sa držala, oči rozšírené smrteľným strachom. Na chrabromilčankinej tvári sa mihol pohŕdavý výraz, no bol rýchlo zamaskovaný kamennou tvárou.
"Jačíš ako zbabelé dieťa, " povedala ticho. Potom sa uškrnula. "Ale predsa, zbabelosť je základná slizolinská vlastnosť, či nie?"
Pansy fučala a zabárala Lare nechty do predlaktia.
"Ospravedlň sa," povedala jej ticho, nespúšťajúc z nej oči. ''A nič sa ti nestane."
Pansy len ticho bojovala, krátko za sebou vyrážala pridusené výkriky. Jej hrdosť sa ešte celkom nezlomila. "Dostaneme ťa," chrapčala. "Zničíme ťa."
Lara sa pohŕdavo zasmiala. "To je len slabý odvar toho čo si musela moja fakulta od tej tvojej za tie roky vytrpieť. Ospravedlň sa."
Slizolinčanka zastonala a prudko vydýchla. Vedel, že v tej chvíli jej bol život presnejší ako pýcha.
''Dobre, dopekla! Ospravdedlňujem sa kurva! Vytiahni ma!"
Chrabromilčanka sa víťazoslávne usmiala. ''Povedala som že sa ti nič nestane. Nie, že ťa vytiahnem. Zapamätaj si niečo, Parkinskonová. Chrabromilčania nie sú takí milí a dobroprajní, ako vyzerajú. Vieme byť pekné svine." Potom vytrhla ruku a Pansy s výkrikom zletela dole. No skôr než dopadla, asi meter nad zemou, ju zastavilo jednoduché zadržovacie kúzlo. Tupo dopadla na zem, plášť sa okolo nej rozprestrel. Vtedy z balkóna elegantne zoskočila Lara, urobila dve rýchle saltá a dopadla mäkko ako mačka na všetky štyri veďla ticho kvíliacej Pansy. Rozkročila sa nad ňou, sklonila za a zašepkala jej do ucha : ''Sladké sny."
Vtedy Pansy od stresu a vyčerpania omdlela.
Vtedy nevedel, či omdlela alebo ju Lara omráčila, ale ten problém sa z Parkinsonovcami sa riešil ešte dlho. Potom čo ju vzal na ošetrovnu našiel Laru v Núdzovej miestnosti vrhať nože do figurín.
Nikdy pred tým ju takto neobdivoval a zároveň pohŕdal.
Ako sa vlastne spriatelili s Larou Steinerovou? Merlin vie, no bolo to koncom jej štvrtého ročníka, keď ju učil legilimenciu. Ohúrila ho. Bola čertovsky mocná čarodejnica.
Vedel to, a bolo to predurčené. To bolo najhoršie.
* * *
"Takže toto všetko si sa dozvedela od nej?" kontrolovala Minerva asi po stý krát.
"Áno."
"Fascinujúce," zašepkala si pre seba.
"Nie také fascinujúce ako to AKO sa to dozvedela," povedal Severus.
Nechápavo som na neho pozrela. "Normálne sme sa rozprávali."
"Nie," pokrútil hlavou. "Tak by som rozumel aj ja. Vy dve ste sa nerozprávali angličtinou, Lara."
"Tak čím?"
"Parselštinou."
"Nebuď smiešny. To by som vedela."
"Ani Potter nevedel že je Parselan, spomínaš si?"
"Ach."
"Presne." Zasmial sa a upil si z Ohnivej whisky. "Dračou krvou si prebrala ešte niečo. Moja milá, si Parselan."
* * *
"Už môžem otočiť?" opýtala som sa Draca.
Nemo prikývol a pohľad zavŕtal na text.
Už sme boli v polovičke druhej časti Pána Prsteňov a bola som si istá, že Draco pomaly, ale isto menil svoj pohľad na muklov. Dobre, ak nie na muklov tak aspoň na muklovskú literatúru. Už neohŕňal nos nad každým odsekom ktorý sa mu nepáčil, svoje večné sarkastického poznámky obmedzil už len na nevyhnutno.
"Vieš čo je vtipné?" opýtal sa Draco po chvíli.
"No?"
"Že toho muklovia o mágii vedia toľko, a predsa nemajü ani tušenia, že niečo také naozaj existuje." Prikývla som. "Existuje množstvo bájok, povestí a príbehov, no nikto si zatiaľ neuvedomil, že každý príbeh sa zakladá aspoň na čiastočnej pravde."
"Aj čarodejníci majú povesti," povedal s úsmevom.
"Fakt?" nadchla som sa. "Povedz mi nejakú!"
"Poznám jednu," zamyslel sa, no potom skrútil tvár. "Ale je hlúpa."
"No tak," naliehala som. "Chcem to počuť."
"Je to hrozne hlúpe."
Odhrnula som peru.
Vzdychol si a prevrátil očami.
"Ale musíš mi sľúbiť že sa nebudeš smiať."
Prikývla som.
Zavrel oči, akoby úporne premýšľal.
"Je to povesť o založení istej dediny," hovoril, stále zo zatvorenými očami. Tá dedinka vznikla dávno, niekoľko rokov po založení Rokfortu. Niekoľko rodín čarodejníkov sa chcelo usadiť ďaleko od muklov, a boli radi že našli pekné miesto pod lesom. Čarodejníci nechceli veľký rozruch, preto šli za vterajším vladykom požiadať ho o kúpu územia. Vladyka bol v dobrej nálade, pretože bol v ten deň na poľovačke, a tá sa vydarila. Preto povedal mužovi, ktorého magická kolónia vyslala ako svojho hovorcu, že mu predá také veľké územie aké stihne precválať na koni, zatiaľ čo on bude obedovať. Muž sa uistil že dostal vladykovo slovo a odišiel. Vzal so stajňe najlepšieho koňa, do vody mu nalial povzbudzujúci elixír zmiešaný z Životabudičom a vyrazil. Cválal bez prestania tri hodiny, pretože vedel že vladyka obed pretiahne, zvedavý ako ďaleko muž dôjde. Kôň, šialený od elixírov letel ako strela a muž obcválal miesto ktoré si jeho ľudia vybrali v okruhu dvadsiatich míľ.
K vladykovy sa vrátil ešte skôr, než uschol poť na srsti jeho koňa. Vladyka predal čarodejníkom sľúbené územie, a keď založili dedinu, z vďačnosti ju pomenovali po mužovi, ktorému za ňu ďakovali. Ten muž sa volal Augustus Rokwille."
Zalapala som po dychu a posadila sa z jeho náručia. "Rokwille!"
Usmieval sa na mňa.
"To je fakt super! A je to naozaj pravda? Naozaj sa to tak stalo?"
Zasmial sa, zodvihol ruku zasunul mi jeden prameň vlasov za ucho a skĺzol prstami po hrane mojej čeľuste.
"Je to len povesť, Lara."
Dych sa mi zadrhol a užasla som nad láskavosťou a ľahkým pobavením, ktoré vo vlnách prúdilo smerom ku mne.
Naklonila som sa k nemu a zľahka som ho pobozkala na pery, hravo potiahnúc za jeho spodnú peru. Keď som sa odtiahla, zodvihol obidve ruky, zovrel mi tvár a pritiahol ma k sebe. Jemne ma pobozkal, hryzkal a hladil moje pery jazykom. Vkĺzla som rukou do jeho jemných vlasov a pritiahla som si ho ešte bližšie, nežne ho bozkávajúc.
"To bolo za čo?" opýtal sa chrapľavo, keď som sa odtiahla.
Z úsmevom som mu prehrabla vlasy a pritúlila sa k nemu.
"Musím mať dôvod?"
S povzdychom okolomňa obmotal paže a mňa znova sme za začítali.
* * *
Dní plynuli. Nudila som sa. Okrem hodín a neustálym uvažovaní nad Dracom nebolo čo robiť. Myslela som na neho každý deň, sledovala ho nenápadne spod privretých mihalníc. Poznala som všetky jeho zvyky a obyčaje. Bála som sa, že sa stanem závislou. Historka ako som premohla draka sa šírila po celej škole, rýchlo ako namydlený tryskochvostý škrot. Dostala som sa od potľapkávania po chrbte až ku verejním gratuláciám, a začala som chápať, prečo Harry tak nenávidel publicitu.
Jeden studený aprílový večer som sa prechádzala po okraji zakázaného lesa. Navštívila som ho mnoho krát aj bez Harryho a Rona, a tamojšie bytosti ma už poznali. A teraz, keďže som nemala nič iné na práci, ticho som vkĺzla do hustnúcej tmy.
S malým lupnutím som sa premenila na pumu a rozbehla sa po vychodených chodníčkoch. Presakovala som korene a skaly, podliezala a bežala ako o život. Asi v polovici lesa som sa zastavila a lapala po dychu. Tak dobre som sa už dávno necítila!
Tu moje uši začuli jemný šuchot a praskot vetvičiek. Prikrčila som sa a zahla do krovia.
O pár sekúnd na to na lesnú cestičku vybehla malá svorka vlkov. Menších a chudších než ja, ale viedol ich veľký statný samec. Ticho som ich nasledovala.
Po pár minútach mi bolo jasné, kde smerujú. Šli na územie kentaurov. Keď som bola v lese, tejto oblasti som sa z radosťou vyhýbala. Kentauri vedeli byť nepríjemní.
Rýchlo som obehla svorku a skratkou som prešla k ich cieľu.
Bol to malý lesný amfiteáter.
Mojou prvou myšlienkou bolo varovať tie stvorenia.
Potom som ale dostala lepší nápad.
Nechám ich, nech sa priblížia.
V amfiteátri bolo asi šesť kentaurov. V strede horel oheň, luky spolu s tulcami napchatými šípmi mali odložené na okraji čističky. Kentauri meditovali, hľadeli na nebo alebo spali. Čo chceli vlci, tomu som nerozumela. Ale vybrali si skvelý čas na prepad.
Jeden z kentaurov bol Bane.
Spoznala som ho vďaka večne namyslenému úsmevu. Šuchot ustal a ja som sa pripravila.
V zlomku sekundy sa čistinkou ozvalo chrapľavé zavytie, a vodca svorky skočil na čistinu.
Bol to urastený, mocný kus. Chrbát mal čierny, smerom ku nohám sa sivel. Mal silnú telesnú stavbu, široké plecia a mocné nohy. Bude ťažké ho dostať, ale podarí sa mi to. Treba len vyčkať príležitosť.
Vlk zavyl a jedným skokom skočil na Baneov chrbát. Kentauri, vyľakaní a bez zbraní, šokovane stuhli na miestach. Bane sa v mžiku zodvihol ale vlk sa ho držal a nehodlal sa pustiť. Škriabal, hrýzol. Bane bol bezbranný.
Vtedy som prišla na scénu ja.
Odrazila som sa a skočila na toho vlka. Strhla som ho zo sebou na zem a váľali sme sa ešte niekoľko metrov. Chytro som sa zodvihla a kusla mu do ramena. Zavyl a metal sebou, pokúšal sa ma striasť. Znova som po pohrýzla, teraz ešte silnejšie. Ležal podo mnou a jeho pazúry sa mi zabárali do kožucha, nechávali tam hlboké krvavé rany. Premkla ma ostrá, páčlivá bolesť. Upustila som zovretie a to mu stačilo aby ma prevalil na chrbát a zakusol sa mi do laby. Zavyla som bolesťou a pohrýzla ho do krku. Nedeľné zavrčanie, tak neznáme vychádzajúce z mojích úst ma premohlo a ja som pozbierala sily.
Napäla som chrbát a pretočila ho pod seba.
Otvorila som papuľu a silne sa zakusla do jeho krku.
Šklblo ním a ostal nehybne ležať.
Zvíťazila som.
Pomaly som sa zdvihla a uprela zrak ku zbytku jeho svorky.
Hľadeli na mňa z určitou bázňou a strachom.
"Vráťte sa do svojho brlohu. Nájdem vás," zavrčala som. Vlci zmizli.
Otočila som sa ku kentaurom.
A premenila sa.
Privýtali ma šokované zalapania po dychu. No čoskoro sa spämatali.
"Čo tu robíš, ľudské mláďa?" opýtal sa nepriateľsky Bane, stále ležiac na zemi.
"Rada chodím na prechádzky po lese, Bane." povedala som pokojne.
"Toto je naše územie. Nemáš tu čo byť."
"Neprišla som tu. Zachytila som svorku už na začiatku a sledovala ich až sem. Nezmienili sa o tom hviezdy?" sarkasticky som sa zasmiala. Bane sa zachmúril.
"Nebuď drzá, ľudské mláďa. Si príliš mladá."
"A predsa dosť stará na to, aby som ti zachránila chrbát. Dlžíš mi, Bane. A ja si prídem vybrať svoju dlžobu.''

Názory? Táto kapitola má 4800 slov, mimochodom.
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Nabudúce:
Zovrel mi ramená a začal mnou triasť. "Mohla si sa zabiť, už si nikdy nemusela odtiaľ výsť živá, načisto si sa zbláznila?"
V tej sekunde sa všetko odohralo ako v spomalenom filme.
Okolo mňa preletela čierna šmuha a zrazila Rona na zem. Zaúpel ale to už dostal kopanec do hrude.
Draco.
Dopekla.