Bol ľahký ako vánok, také dokonalé pohladenie ich utrápených duší, krvácajúcich od strachu. Jeho červené pierka sa leskli v žiare vychádzajúceho slnka, jeho hlas bol jemný ako lupienky ruží. Preletel ponad nádvorie a spolu s ním zmizla aj hmla, ktorá ho zahaľovala. Zosadol Lare na plece.
A ozvali sa výkriky a mnohé lapania po dychu.
Nad nádvorím, možno sto metrov vo vzduchu letelo päť drakov. Boli krásni, elegantní. Obkrúžili ho z mohutným revaním a zosadli za Larou dve naľavo, dve napravo, zatiaľ čo jeden, najväčší a vznešene sa nesúci, zložil krídla a ostal vo vzduchu, tak nízko pri nej, sklonil hlavu a ona sa oprela o jeho čelo s ľahkým úsmevom. Bolo vidno, ako medzi nimi prebehlo tiché porozumenie - drak zletel za ňu a elegantne rozprestrel krídla. Bolo to impozantné. Ešte nikto nikdy nedokázal pochopiť niečo také dokonalé.
Ale to nebolo všetko.
V tej chvíli z obidvoch strán nádvoria vyrazilo spolu asi päťdesiat kentaurov - cvalom prešli na obe strany a zoskupili sa do polkruhu, luky pripravené na streľbu. Stáli hrdo, vystreto, vedomí si svojej sily. Medzi smrťožrútmi sa ozvali vydesené výkriky, ale nikto sa neodvážil pohnúť.
Avšak toto stále nebolo všetko.
Spoza sutín hradieb sa ozvalo tiché, ale výstražné vrčanie. Pomaly, ale rázne, sa spoza nich vynorila svorka sivých vlkov. Bolo ich asi dvadsať, všetko obrovské, statné kusy, dlhé ostré tesáky výhražne vycerené. Aj oni sa rozdelili po dvoch stranách, po polkruhu ku Lare. Prikrčení, pripravení na útok. Zdesenie preletelo každým prítomným, len ona sedela pokojne a hrdo na svojom koni.
A potom sa, v tom tichom zdesení a úžase ozval zvuk rohu.
Silnel a silnel, prichádzal spoza Voldemorta a jeho služobníkov. Všetci sa zmätene otáčali, lebo nevedeli určiť, z čoho zvuk pricháda, keď sa z davu smrťožrútov ozvali zhrozené výriky. Ukazovali tam, niekde za nich, niekde kde videli zatiaľ len oni. Nádvorím sa rozľahol dupot kopýt, ale nie taký, ako keď prichádzala ona. Ale silnejší, ako keby dopredu pochodoval celý regiment.
Bol to nevídaný úkaz, taký aký ešte nikto z prítomných nikdy nevidel a ani už neuvidí.
Dvesto mužov odetých v bielej koži a v bielych plášťoch, na krásnych bielych žrebcoch s bielymi postrojmi, s okrúhlymi bielymi štítmi, na ktorých boli vyobrazený prútik skrížený z mečom klusalo od mosta smerom ku hlavnej bráne, zoradení v dvoch dokonalých, symetrických šíkoch. Čistota ich zjavu tak veľmi kontrastovala s otrhanosťou ostatných čarodejníkov. Za pásmi mali meče a prútiky pripevnené na predlaktiach. Smrťožrúti sa im zmätene ustupovali a vytvárali koridor, zatiaľ čo impozantne a elegantne klusali smerom do stredu nádvoria. Zoradili sa pred Larou Steinerovou a utvorili cestu, ktorou mohla prejsť na ich čelo.
Postavila sa Voldemortovi chrbtom, čelom ku bojovníkom a jej čierny pohľad ich pozorne sledoval.
Sklonili hlavy, ako jeden muž a priložili ruky na srdcia. Potom prehovorili všetci naraz, akoby jeden.
" Ó, Astolat, chráň svoj ľud!
Buď jeho vodcom, buď jeho tvárou!
Svojou čepeľou preraz tmu,
Splň svoju prísahu! "
Zložila ruku na hruď, na srdce a sklonila hlavu.
"My sme Nihel Servais, Víťazná Záchrana! Slúžime Astolatovi, Čiernemu jazdcovi!"
Jeho hlboký, ale jasný hlas sa rozliehal okolím ako zvuk hromu. Napokon prehovoril jeden z nich.
"Počúvame príkazy, môj pane!"
Ľahký, takmer nebadateľný úsmev zahral na jej perách. Zodvihla hlavu, fénix na jej pleci zaškriekal a ztrepotal krídlami. Raňajšie slnko si našlo cestu spomedzi ruiny hradieb a osvietilo jej tvár, jej biele vlasy zažiarili okolo jej hlavy ako svätožiara. Neodpovedala Bielym Bojovníkom, ale otočila koňa čelom ku Voldemortovi.
YOU ARE READING
Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)
Fanfiction"Prečo by som mala byť niekým, kým nechcem byť, len preto, že niekto, koho som dovtedy nepoznala, chcel, aby som sa tým niekým stala? Prečo by som mala zachrániť čarodejnícky svet? Čo pre mňa kedy urobil? Prečo by som mala premrhať celý svoj život...
