Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

30. kapitola: Pridaj, pridaj, pridaj...

Počula som veľa názorov, od mnohých ľudí, ktorí vraveli že keď padáte, nemyslíte na nič, len na to ako dopadnete.
Nie je to pravda.
Koniec-koncov, veľa vecí ktoré som počula neboli pravda.
Myslela som na to čo nasleduje ďalej. Keď, dopadnem, pôjdu za mnou? Alebo utečiem a zbavím sa ich?
Urobila som tri saltá, skôr než som roztiahla ruky a elegantne v podrepe dopadla na obidve nohy. Tesne pred zemou som spomalila, akoby ma zastavila mágia.  Nepostavila som sa, len zodvihla hlavu a pozorovala okno, z ktorého som vyskočila.
Nešli za mnou.
Pozbierala som sa a rozbehla sa preč od budovy. Kľučkovala som pomedzi domy, bežala ako  o život. Dobehla som na malé štrkové námestie a zastavila sa, lapajúc po dychu. Musím ísť ďalej. Rozhliadla som sa, a pohľad mi padol na východ z komplexu. A rozbehla som sa tam. Keď som vybehla s veľkej železnej brány, ocitla som sa na veľkom jačmennom poli. Okolo mňa vzbĺkla tráva. O pár sekúnd už horelo všetko okolo mňa. Chcela som sa pohnúť, no zistila som, že som previazaná silným lanom ku veľkému drevenému kolu.
"Kurva!" vyštekla som, mykajúc povrazmi. No nemala som žiadny úspech, boli príliš silné. Nemohla som dočiahnuť ani na nôž, zastrčený za opaskom.
Plamene mi už olizovali topánky.
"No tak Lara," vravela som si v duchu. "Sústreď sa. Bezprútiková mágia je len o sústredení."
Zavrela som oči a prinútila sa myslieť na svoju mágiu. Zlaté a zelené linky sa objavili okolo mojich rúk, postupovali smerom ku nohám. Sústreď sa, sústreď sa, sústreď sa...
Pomaly, veľmi pomaly sa obtočili okolo povrazov na rukách. Zaryli sa do nich, vpili ako atrament do papiera. Oči som zvierala čoraz pevnejšie.
Sústreď sa, sústreď sa, sústreď sa...
Povrazy začali blednúť, pomaly sa rozpadlali. Moja mágia silnela, obopínala ich ako putá.
Sústreď sa, sústreď sa, sústreď sa...
Pocítila som ako sa moje ruky uvoľnili. Vydýchla som, otvorila oči. Linky zmizli. Okamžite som vytiahla prútik, použila Evanesco ma povrazy a prebehla som horiacim poľom ďalej. Topánky mi smrdeli spálenou kožou.
Bežala som ku veľkému dubu v strede poľa. Vyliezla som na najvyššiu vetvu a odtiáľ sa rozhliadla po krajine, ktorú Severus vytvoril.
V podstate to bol veľmi pekný pohľad. Teplé jesenné slnko osvetľovalo široké pole zrelé na žatvu, mierny vetrík sa prehrabával plnými, zlatými klasmi.
Okolo členku som pocítila silné zovretie. Pozrela som na moju nohu, okolo ktorej sa ovíjal silný brečtan. Okamžite som sa zohla a začala som ním mykať. Potom som vytiahla prútik a použila Diffindo. Brečtan sa zortrhol, ale to sa mi už okolo nôh obmotávali ďaľšie a ďaľšie.
"Diffindo, diffindo, diffindo!" syčala som a oháňala sa prútikom. Jeden z úponkov sa mi ovinul okolo hrdla, a zovrel ho tak silne, že sa mi na chvíľu zahmlilo pred očami. Zachrčala som, pustila prútik a chytila sa za hrdlo. Stisk silnel a silnel.
"Doriti ja tu umriem," preblesklo mi hlavou práve v tej chvíli keď som nahmatala prútik. Pustila som si krk, a už úplne bez dychu som preniesla : "Relashio!"
Kúzlo vymrštenia bolo slabé, no pomohlo mi natoľko že som sa mykla, vykĺzla z konárov a dopadla na zem ako zhnitá hruška.
Rozkašľala som sa, prudko do seba nasávala vzduch. "Kurva," pomyslela som si. "Toto bolo hrozné." No presne v tej chvíli sa ku mne neuveriteľnou rýchlosťou začal plaziť jeden z brečtanov.
A za ním ďalší.
A ďalší.
Pozviechala som sa a potkýnajúc som sa rozbehla smerom k mestu. V polovici cesty som sa premenila na pantera a rýchlym tempom som prepletala nohami. Jeden z úponkov sa mi ovinul okolo nohy a potkla som sa. Prevalila som sa a spadla do klasov a zacítila som ostrú, bodavú bolesť v nohe, no rýchlo sa pozviechala a upaľovala ďalej.
                                                                                         * * *
V meste bolo mŕtvolné ticho. Nazvala by som ho mestom duchov, ale namiesto toho som po špičkách prešla k budove z ktorej som prišla a začala som liezť po odkvapovej rúre. Vyšla som až na strechu a odtiaľ sa rozhliadla.
Nikde nikoho.
Ani živej duše.
Mala som podvrtnutý kotník, ale ošetrila som ho. Nemala vy som chodiť, lebo ma noha stále pobolievala, ale nemala som na výber. S povzdychom som prešla po streche a preskočila na ďalšiu budovu, a potom na ďalšiu a takto som pokračovala ďalej, prechádzala som tichými ulicami, sledovala pohyby a emôcie, pachy a zvuky všetkého naokolo. Ani muži bez tváre tu už neboli. Zrejme ich komnata vyhodíla, pretože boli nepotreb...nestihla som domyslieť, keď sa plechová strecha podo mnou podlomila a ja som s výkrikom padla niekde dole. Videla som iba sivé a čierne šmuhy, skôr než som dopadla do veľkej sklenenej nádoby v strede miestnosti.
Pri páde som si narazila nohu, a veľa nechýbalo a vyktla by som si členok. Ale namiesto toho som rýchlo zoslala uvoľňujúce kúzlo a postavila som sa.
Strop nádoby končil asi pol metra nad mojou hlavnou, na šírku mala asi dva metre. Chvíľu som nechápala, o čo ide v tejto skúške,  až kým som pri nohách nezacítila niečo studené.
Voda.
Vtekala malou čiernou rúrou a rýchlo napĺňala úzky priestor. Bola ľadová, maximálne pár stupňov nad nulou. Fulstrovane som zoslala zahrievacie kúzlo a zamračila sa na sklo. V miestnosti bolo niekoľko postáv, ale skrývaúcich sa po rohoch. Voda mi siahala už po kolená.
Skúsila som Reducto, no sklo sa ani nehlo. Potom Confringo, Bombardu, Depluso, výsledok bol stále rovnaký. Moje zahrievacie kúzlo zlyhalo.
Ľadové zovretie mi siahalo až po pás, keď som sa levitovala čo najbližšie ku stropu, nedotýkajúc sa vody. Rukami som udierala so skla, mlátila okolo seba lakťami, no voda stále stúpala. Zúfalo som okolo seba rozhadzovala rukami, no nemalo to žiaden účinok. Nenávidela som tú bezmocnosť.
Pás.
Hruď.
Kľúčna kosť.
"Predsa ma nezabije voda," pomyslela som si. Hnev mi začal prúdiť žilami. Dostanem sa odtiaľto!
Sústredene som klesla do ľadovej vody, ktorá mi okamžite prenikla telom ako tisíce tenkých ihiel.
Nebolo to ako v Čiernom jazere.
Bolo to horšie.
Nadýchla som sa, a ponorila sa. Hlavou mi prenikla ostrá bolesť, no nevšímala som si ju. Klesla som ku dnu, skrčila som sa do plodovej polohy, a oblapila si ruky. Triasla som sa po celom tele.
Vydýchla som a hlavu oprela o chladné sklo.
"Dostanem sa odtiaľto," povedala som si ticho. ''To sklo praskne. Najprv sa v ňom vytvorí jedna, tenučká prasklina. Nohy som tuho zvierala.  "Potom druhá, tretia...Pomaly sa rozšíri, zvačší a..."
PRÁSK.
S hlasným, ostrým puknutím sa sklo okolo mňa roztrieštilo na milióny kúskov. Nemala som čas vziať prútik, ktorý odplavila voda.
Zabudli sa mi do rúk, do krku, do tváre.
Zarevala som, ostrá bolesť ma prebrala k životu. Všade po mojom tele boli pozapichované tenké, ostré kúsky skla. Každý pohyb mi spôsoboval bolesť. Až takú, že otupila všetky ostatné zmysly. Zalapala som po dychu, zatiaľ čo voda odtekala preč.
Pomaly som sa zodvihla, a vzala prútik do ruky. Ignorujúc neznesiteľnú bolesť som zoslala kúzlo ktoré vytiahlo ako z kože. Mykla som sa, no už o pár sekúnd ma zaplavila úľava.
"Skurvene," vydýchla som a štrachala sa na nohy.
Vtedy sa postavy v tieňoch pohli.
                                                                                       * * *
Pridaj, pridaj, pridaj...
Bežala som akoby od toho závisel môj život, pretože v tej chvíli naozaj závisel. Bežala som, unikala, okolo uší mi svišťali kliatby.
Pridaj, pridaj, pridaj...
Neodolala som a obzrela sa. Asi desať mužov, oblečených v ťažkých plášťoch na mňa pálilo kliatby. Boli príliš blízko na to, aby netrafili. Bol zázrak, že sa im to ešte nepodarilo. Rany po skle mi krvácali, pekelne to bolelo.
"Máme ju, pohnite!"
Tento príkaz mi zamrel v ušiach. Dopekla. Zrýchlila som ešte viac, moje čierne laby sa len tak mihali.
Pridaj, pridaj, pridaj...
Prudko som zabočila do jednej z vedľajších ulíc, až tak že som v plnej rýchlosti zaryla nohy do štrku.
Doháňali ma, hoc som bola veľmi rýchla. Obklopili ma a moja jediná úniková cesta bola zablokovaná. Premenila som sa späť a vytiahla prútik.
Postavy sa rovnomerne rozostúpili, všetci mali vytasené prútiky, kliatby na špičke jazyka.
Ťažko som dýchala, a sledovala ako jeden z mužov vystúpil dopredu.
"Ak sa nám dobrovoľne vzdáš, ušetríme ťa," povedal hrubým, chrapľavým hlasom.
"Nikdy," precedila som cez zomknuté pery. "Radšej zomriem. Expelliarmus!"
Jeho prútik odletel a dopadol na štrk, no skôr než som sa mohla nadýchnuť, zosypalo sa na mňa toľko kliadob, že sa nedali spočítať. Vďaka Merlinovi sa Dračiu krv a moje rýchle reflexy.
Jednou rukou som držala štít, zatiaľ čo druhou som pálila zaklínadlá ostošesť. Záblesky sa mihali vzduchom, ostré prasknutia lietali hore-dole okolo mojej hlavy. Prikŕčala som sa, uhýbala a švihala som rukou, len aby som sa udžala na nohách. Vedela som, že ak spadnem, som mŕtva.
Adrenalín mi klokotal v žilách, krv sa mi nahrnula do spánkov.
Prudko som sa zohla, keď mi nad hlavou preletel zelený záblesk a vrhla som tým smerom krutú kliatbu; odpoveďou mi bol krik. Prekotúľala som sa sa budovu a v hlave si prerátavala aké mám možnosti.
"Poď von, Humusáčka," zvolal jeden hlas spoza budovy.  "Inak zomrieš takou krutou smrťou, o akej sa ti ani nesnívalo."
Nahnevane som zaťala päste. Nenávidela som to meno.
"Poďme, maličká, nemáme na to celý deň."
Hnevom som sa až triasla. Ako mohli byť niektorí ľudia taký skazení, hoc boli len fikcia! Nechty som zarývala do dlaní tak hlboko, až som zacítila krv. Neprítomne som si hrýzla peru.
"Počuješ, tu dcéra špinavých muklov?! Vylez, lebo ti pomôžeme."
Dosť.
Toto bola posledná kvapka.
Od hnevu som takmer nevidela, zrak mi zastrel oblak slepej zúrivosti.
Postavila som sa na nohy, a rýchlym krokom som vyšla na štrkovē priestranstvo.
Prútik som nechala v rukáve, ale nezamýšľala som sa nad tým. Nevidela som ani nepočula, iba červená hmla, ktorá mi zastrel zrak sa ešte zvýraznila.
Moja mágia vrela, miešala sa a prelínala, pripravená vybuchnúť.
"Počuješ, ty...."
PRÁSK
S obrovským revom som sa vrhla dopredu. Moja mágia vytryskla, premiesila sa z elektrizujúcim vzduchom, zrazila všetky postavy na zem. Vzduch vybuchol. Slnko zhaslo, a ja som jen kričala a mlátila postavy okolo seba do bezvedomia. Vytasila som obidve nože a bodala ako zmyslov zbavená, oháňala sa. Krv moja, i cudzia mi stekala po rukách.
Toto bola skutočná mágia.
Nie jednoduché kúzla si zaklínadlá.
Mágia bola mojou prirodzenou časťou, potrebovala som ju ešte viac než dýchanie.
Potrebovala som ju.

Nabudúce:
Celé okolie sa rúcalo. Budovy pukali. Vzduch vybuchoval. Bolo to ako zemetrasenie.
V tom sa zem pod nami prepadla.