Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

17: kapitola: Sedemkrát

"No tak, vykúzli niečo!"
"Nevie, veď je to šmukelka."
"Hej šmukelka! Nemáš tu čo hľadať."
Skupina štyroch tretiakov z bystrohlavu pritláčala niekoho ku stene. Po zložení štítov som cítila zdesenie, strach, hambu aj pohŕdanie.
"Ale, ale," zatiahla som. "Čo sa to tu deje?"
Bystrohlavčania odskočili od steny a odhalili tak obeť svojho šikanovania. Bola to maličká slizolinská prváčka - chudučká, s bledou, prepadnutou kožou ktorá svedčila o zanedbávaní doma. Stála tam meravo, telo stuhnuté, v jednej ruke držala prútik. Oči rozšírené od strachu. Založila som si ruky v hneve. Moja mágia začala iskriť. Bystrohlavčania opatrne ustupovali. Zrejme tá udalosť s ohňom bola ešte v čerstvej pamäti študentov.
"Ak sa ešte raz dozviem že šikanujete iných študentov, nájdem si vás." Neobťažovala som sa ani vytiahnuť prútik. "A teraz zmiznite, skôr než si to rozmyslím!"

Okamžite zdupkali. Otočila som sa späť na malú slizolinčanku. Stála tam ako soľný stĺp, ani nedýchala. "Ako sa voláš?" opatrne som sa opýtala.
"Jocelyn Smithová," odpovedala bezvýrazne, oči sklopené. Pokrčila som kolená a kľakla si tak, aby sme mali oči v jednej rovine.
''Si zranená?
Pokrútila hlavou.
"Čo to bolo?"
Pokrčila plecami a odvrátila pohľad.
"Jocelyn, pozri na mňa. To je lepšie. Keď položím otázku, žiadam odpoveď. Čo to bolo?"
Spodná pera sa jej sotva postrehnuteľne zachvela.
"Neviem čarovať," zašepkala.
Pri prvákoch, a obzvlášť muklorodených, nebolo nič zvláštne že prešlo niekoľko týždňov, kým dokázali ovládnuť mágiu pomocou vôľe. My sme už ale boli pol roka v škole.
"Hlúposť. Poď so mnou."
Viedla som ju cez dlhé kamenné chodby až dolu do žalárov, priamo ku Severusovi kabinetu. Zaklopala som. O pár sekúnd sa dvere rozcapili a v nich stál Severus. Premeral si nás pohľadom a pozval dnu. "Čo sa deje?" Opýtal sa, sledujúc pohľadom Jocelyn. Vzdychla som si. "Mal by si sa porozprávať s Filliusom, Severus. Štyria z jeho tretiakov práve šikanovali slečnu Smithovú."
Severus sa zachmúril a kývol hlavou. "Ešte niečo?"
"No," začala som, pozorne zvažujúc slová. "Áno, ale to si nechám keď budeme sami. Majte sa. Ahoj Severus, ahoj Jocelyn." 
                                                                                    * * *            
Na ďalšej hodine Obrany som sa dozvedela že sme už prebrali nové štítové kúzla a súboj mali Hermiona s Zabinim. Zabini je dobrý, ale na Hermionu nemal. Skončil na zemi a odzbrojený. Severus však stále nebol spokojný.
"Máte zlé mušky, všetci. Často sa miniete aj o niekoľko metrov. Kliatby treba vedieť vrhať s presnosťou, nie naslepo."
Poradila som mu aby jednu na hodinu zaviedol lukostreľbu - je to šport dobrý aj na precvičenie si mušky. Tak sme sa jeden studenú marcový deň ocitli na hodine Obrany vonku na školských pozemkoch. S Harrym, Ronom a Hermionou sme čakali na Severusa a rozprávali sa o nepodstatných veciach. Ja som sa opierala o Harryho a on má jednou rukou hladil po chrbte, keď sme za sebou začuli ten starý známy uštipačný hlas.

"Ah, Potter, konečne si našiel niekoho kto je ochotný sa ťa dotknúť? Niet divu že je to humusáčka." Draco Malfoy spolu zo svojou bandou slizolinčanou stáli oproti nám s vyzývavými úsmevmi na tvárach. Rozhliadla som sa dookola. Snape bol v nedohľadne, takže som mohla zaútočiť.
Harry s Ronom jačali na Malfoya no sa som len pomaly vytiahla prútik.
"Harry, nechaj ho mne." Môj priateľ ustúpil s úsmevom na tvári. A ja som sa rozohnala.
"Adgravesco!"
Malfoy zaúpel a vybehol preč. Zo smiechom som sa otočila a zasunula prútik znova do rukáva.
"Čo si mu urobila?" zvedavo sa opýtal Ron.
"Ále, len také malé prehánacie zaklínadlo...vydrží len pár minút ale dopad má skvelý."
Všetci chrabromilčania sa uznanlivo smiali. A hodina mohla začať.
Bola som v skupine s Nevillom, Lavender a Padmou. Ja som strieľať vedela, mimochodom to bol môj obľúbený muklovský šport. Ale keď Neville po tretí krát minul terč, došla mi trpezlivosť.
"Neville. Robíš to zle. Postav sa na bok, pozri takto" postavila som sa na bok tak ako mal on. "Šíp pripevní na tetivu ale nestrieľaj hneď. Najprv sa zameraj na svoj cieľ." Inštruovala som ho ešte chvíľu a keď jeho šíp zasiahol okraj terča, radostne vykríkol.
"Skvelé," usmiala som sa, spokojná sama so sebou.
"Slečna Steinerová, pokiaľ ste tu skončila, môžete prejsť ostatné skupiny a pomôcť im. Veľmi sa nedarí." Severus mrskol okom ku dalšej skupinke a mňe stuhla krv v žiilách.
"V poriadku, pane." odvetila som pokorne a v duchu som samú seba preklínala. No nemala som na výber. Pomaly, istým krokom som prešla k Malfoyovi, Zabinimu, Goylovi a Nottovi. Malfoy práve minul terč a bohapusto zahrešil. Chvíľu som študovala jeho techniku, a vedela som kde robí chyby. S povzdychom som prišla k nemu.
"Čo tu chceš?" opýtal sa Goyle nepriateľsky.
"Pokojne, poslal ma sem Snape." pretočila som očami a vzala Malfoyovi luk z ruky.
"Pozri," povedala som mu. "Luk musíš uchopiť presne v strede." Pomaly som umiestnila luk do mojej ruky. Malfoy ma pozorne sledoval. "Vezmem šíp a priložím ho na tetivu," vzala som šíp zo zeme kde bol aj s ostatními uložený v tulci. "..postavím sa na bok a zamierim." Upevnila som šíp, natiahla tetivu. Stala som si na bok a zodvihla ruky. Sústredila som sa len na terč,  všetko ostatné zmizlo. Pomaly som uvoľnila paže, stisla prstami tetivu. Vydýchla som. A pustila ju.
Zásah presne do čierneho. Víťazoslávne som sa usmiala. No keď som sa otočila, uvidela som ako ma Malfoy stále sleduje. V očiach mal čosi zvláštne. Zrazu som sa cítila nepríjemne.
"No...vyskúšaj to." Podala som mu luk a on si vzal ďalší šíp. Postavil sa a zamieril.
"Nie, nie, nie. Nevidel si ako som to robila?" S povzdychom som mu napravila postoj. Prsty som mu zaryla do ramien a vyrovnala mu chrbát.
"Vystri sa, podvihni ruky." Poslúchol bez námietok.