Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

40. kapitola : Neodpustiteľná

3. osoba

Chodí tam takmer každý deň.

Každý deň a odriekava tie isté slová.

Také jednoduché, a predsa vedúce k jeho záhube.

Záhube?

Prečo o tom tak uvažuje? 

Už nikdy nebude ako predtým. Už nikdy nikto nebude ako predtým .

Všetko sa zmení, a on to vie.

Aj on sa zmenil.

Ona ho zmenila. Svojím charakterom, povahou, správaním.

Zmenil sa.

Každopádne, aspoň pri nej.

Rád ju sledoval, keď boli spolu. Jeho zrak mu často padal na jej pôvabné rysy, keď čítala alebo pracovala na esejách... neprítomne počítal iskričky v jej očiach a sledoval, ako si sama pre seba mrmle, celkom ponorená do svojho sveta.

Prišlo mu to také prirodzené, byť v jej blízkosti, nepozorovaný a uvoľnený, že si to ani neuvedomoval, až keď ho ponechala vlastnej samote, vynadal si za to, že sa km nemu dostala tak blízko.

Príliš sa pripútal.

Ale nemohol s tým nič robiť. Záujem od ňu mu korenil v žilách, a rozprúdil sa vždy,  keď sa dostala tak blízko, aby mohol vdýchnuť jej vôňu.

Pred tým to bola infekcia, ale teraz to bolo ako Whisky - hrejivé a uspokojujúce.

Z ťažkými obavami sledoval, že sa vecí okolo neho menia.

Že sa mení on sám.

Pohrával sa s myšlienkou, že odloží opravu skrinky a pôjde do ich miestnosti.

U Merlina, už to nazýval ich miestnosťou...

Si na plač, blázon...

Lara

Teraz, keď som mala všetky relikvie, bola som o dosť spokojná než pred tým. Všade okolo seba som cítila a vnímala veci ako nikdy predtým.

Ťažko sa to vysvetľuje, ale vďaka krvi ukrytej v relikviách som bola rýchlejšia, silnejšia a múdrejšia. Stačil mi pohľad na hocakú osobu, a vedela som o nej všetko, cez myšlienkové pochody, stav mysle tela. Bolo to niekdy poriadne otravné, a prvé dni sa na také množstvo informácií ťažko zvykalo.

Keď som v ten deň po získaní relikvií vošla do Veľkej Siene, do hlavy mi udrelo toľko informácií, hlava mi búšila ako zbláznená a ja som ledva vnímala kde idem. Rýchlo som sa a najedla a až keď som odišla preč, bolesť hlavy ustala a ja som bola schopná normálne uvažovať. Neskôr som sa cvičila v okulmencii a od niekoľko dní som bola schopná zatlačiť nové informácie do úzadia tak, aby som mohla racionálne konať.

Koniec roka sa blížil. A Dumbledoreova smrť takisto. Keď po mňa jeden teplý májový deň poslal, vedela som že je to tu.

"Už sa neuvidíme, drahá slečna, pousmial sa svojím typickým úsmevom a vložil si do úst cukrík. "Nemôžem povedať že som mal tú česť poznať mocnejšiu čarodejnicu akou ste vy. Čaká vás ešte veľa práce, ale som si istý že nakoniec uspejete."

"Tým som si istá aj ja, profesor," povedala som ticho. Albus bol prekvapivo pokojný, hoc vedel že sa nedožije ďalšieho dňa. Každopádne, ten chlap bol starý blázon, kto vie čo sa mu mohol porobiť v hlave.

"Harry získal spomienku a dnes vám ju ukázal, " povedala som očividné. "Ste si istý že by som nemala ísť s vami?"

"Nie, moja drahá," pokrútil Albus hlavou. "Je na čase aby aj pán Potter zistil, aký je svet vonku, za hradbami. Ak stretneš Severusa, pošli ho prosím za mnou."
Potom zo zásuvky vytiahol obálku a podal mi ju.