"Aké čudné stvorenia sú bratia!"
............................................................................................................................
Keď som vystupovala s Rokfortského expresu, v mysli som mala len svoju rodinu. Mojich rodičov, bratov, moju izbu....nevedela som sa dočkať, kedy ich zase uvidím.
Hneď ako som sa rozlúčila s ostatními som sa aj s kuframi premiestnila pred náš dom. Bola to veľká murovaná stavba - s jedným poschodím. Predku domu dominovali veľké dubové dvere. Rozrazila som ich v plnej paráde s výkrikom : "Som doma!" a zvalila som sa na gauč v obývačke.
O pár sekúnd nato som začula dupod nôh na schodoch a hneď nato vbehol do obývačky Cory, môj dvadsaťtri ročný brat.
"Malá sestra sa vrátila!" zakričal a vrhol sa mi okolo krku. Rozosmiala som sa a pevne ho stisla.
Keď ma konečne pustil, uvidela som za ním mojich rodičov. Vyobímala som sa aj s nimi.
"Kde je Costan? " zaujímala som sa.
"V práci," pokrčil Cory ramenami.
"A Colby?"
"Niekde vonku. Najskôr pri starom dube."
Prikývla som a zadnými dverami som vyšla do veľkej záhrady ktorá bola za naším domom. Kráčala som najprv po vzorne pokosenom trávniku a medzi tujami a záhonmi kvetín, až som prišla na lúku ku veľkému spadnutému dubu uprostred.
Ako deti sme tam mávali domček na strome. Bol to náš tajný úkryt, hrávali sme sa tam deň čo deň. Pred dvoma rokmi do neho udrel blesk - síce spadol, ale rástol naďalej. Vyškriabala som sa do jeho koruny a sadla som si vedľa Colbyho. On cezo mňa prehodil ruku a pritiahol si ma k sebe. Spokojne som si povzdychla a oprela sa o neho. Chvíľu sme mlčali, vychutnávajúc si prítomnosť toho druhého.
"Teraz sa len všetko začne, však?" zamumlal.
Vedela som, na čo naráža. Vedel o vojne, celá moja rodina o nej vedela. Vedeli, že budem musieť odísť a bojovať, a vedeli tiež že aj oni budú v nebezpečenstve.
"Áno," povedala som pevne. "Ale stále mám mesiac na užívanie si. A nehodlám ho premrhať."
***
To čo som povedala Colbymu, som mysela vážne. Rozhodla som si moje posledné slobodné dni užiť naplno. Hneď na druhý deň som presvedčila otca a Costana aby si vzali v práci voľno a naplánovala som nám štyrom trojdňový výlet do divočiny. Mamu sme nebrali, a to z jedného dôležitého dôvodu - nejazdila na koni.
Keď som mala sedem, jazdila som v ranči na konci dediny. Neskôr som sa ale pohádala s dcérou majiteľa a ten mi tam zakázal vstup. Môjho otca to...málinko nahnevalo, pretože kone som milovala, tak sa rozhodol mi kúpiť vlastného. Napokon sa do jazdenia zamiloval aj on, pretože jazdil ako mladý. A zlákalo to aj mojích bratov, takže sme nakoniec mali koní päť. Vďaka našej veľkej záhrade sa mali kde pásť a často sme s nimi všetci štyria vyrážali na dlhšie i kratšie výlety. A tak tomu bolo aj teraz.
"Takže vážení, plán je nasledujúci. Trasa, Riviers-Castelling-Monograh, prejdeme za tri dni tam aj späť ak pôjdeme cvalom sedem hodín denne. V Castellingu je obchod, no nakúpime tam len vodu, lebo jedlo budeme loviť. Nech vám ani nenapadne brať si zo sebou konzervy podobné gebuziny. Ideme čisto na prírodno."
YOU ARE READING
Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)
Fanfiction"Prečo by som mala byť niekým, kým nechcem byť, len preto, že niekto, koho som dovtedy nepoznala, chcel, aby som sa tým niekým stala? Prečo by som mala zachrániť čarodejnícky svet? Čo pre mňa kedy urobil? Prečo by som mala premrhať celý svoj život...
