Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

61. kapitola - 2. časť: Posledný výdych

Bolelo to.

Tak strašne to bolelo.

Nedokázal sa pohnúť. Nedokázal hovoriť. Nedokázal nič, okrem kriku a myšlienky na jednu, jedinú vec.

Je mŕtva.

Nádvorie bolo tiché. Stalo sa to v takej rýchlosti, že na okolnostiach ešte nedoľahla ťarcha tej udalosti. Ľudia boli v šoku. Nebolo počuť nič. Nič dokonca aj vietor ustal. Vtáky nespievali. Slnečné lúče si prerazili cestu spod ťažkých sivých mračien a pohladili jej bledú tvár. Všetci mlčali, ich srdcia krvácali, ale to Dracovo najviac.

Je mŕtva.

Ako sa to mohlo stať? Ako k tomu mohlo dôjsť? Bola taká silná! Mala žiť, ale ona sa rozhodla obetovať sa za neho. Veľká, krvácajúca rana, bola toho dôkazom. Schytala za neho kliadbu.Za neho!

Nebesia sa roztvorili a malé snehové vločky začali dopadať na zem. Dopadali na krv, špinu a popol, miesili sa s nimi a odnášali ich preč. Dopadali do jej vlasov, na jej líca, na mihalnice, zdobili jej krásnu tvár. Ale neroztápali sa.

Je mŕtva.

Nepočul slová piesne, ktorá sa rozoznela okolím, lebo jeho bolesť bola príliš veľká. Ale bol vďačný jej bojovníkom, že si ju uctili. Nehýbal sa, len hľadel na jej tvár, nechápajúc, pretože sa jemne usmievala.

Ako sa mohla usmievať?

Bolo po všetkom. Voldemort bol mŕtvy, ale Dracovi to bolo jedno. On mal byť tam, kde ležala. To on mal byť mŕtvy! Horké slzy sa pustili z jeho očí, stekali po jeho lícach a dopadali na jej tvár.

Vždy ťa budem milovať...

Jej meč, ktorý stále zvierala v ruke, sa rozžiaril a keď prestal, mohol vidieť nový znak, jej znak, vypálený do striebornej čepele.

Zo štyroch rohov nádvoria sa zodvihol vietor a sformoval sa do štyroch postáv-duchov, ktorí začali kráčať k nemu.

Boli to Rokfortskí zakladatelia.

Nikto, kto tam vtedy stál a kto to videl, o tom nemohol rozprávať. Boli nadpozemsky krásni - všetci štyria. Pohybovali sa s nesmiernou eleganciou a pokojom, isto kráčali ku svojmu cieľu. Zoskupili sa okolo Draca a Helga láskavo pozrela na Salazara.

Jemná prašná posýpka skĺzla z jeho vlasov, keď mu siahol na plece. Zodvihol hlavu a oči plné sĺz sa zabodli do Salazarového láskavého pohľadu. Jemne mu stisol plece, ako na znak povzbudenia.

"Vezmi ju, chlapče. Vezmi ju."

Ďalšia slza skĺzla z jeho očí a dopadla na je hruď, pretože bol stále sklonený nad ňou. Neopísateľná bolesť prúdila jeho telom, keď vzal na ruky jej chudé bezvládne telo a postavil sa. Bol unavený, svaly mu horeli ale žiadna fyzická bolesť nedokázala presiahnuť tú, ktorú prežíval z jej straty. Urobil krok dopredu, potom ďalší krok, sledovaný všetkými pohľadmi, keď sa okolostojaci pohli.

Obkolesili ho, akoby mu dodávali silu, a spoločne začali kráčať ku hradu. Hľadel dopredu, pretože vedel, že ak by sa na ňu pozrel, zničilo by ho to.

Spolu vošli a Draco ju vložil do rúk Severusa Snapea,  a cítil, ako nad ním hnev preberá kontrolu. Jeho pohľad sa stretol s Potterovým, Weasleyovým a tiež s tým Grangerovej. A každému z nich napadlo v tej istej chvíli to isté.

Vytasili svoje prútiky, vybehli s hradu a vrhli sa na Lestranega, ešte stále uväzneného pod sutinami. Draco pálil kliadby ako zmyslov zbavený, reval, kričal, nedokázal ovládať ten hnev zmiešaný s bolesťou, ktorá ho trhala na kusy. Vedel, že kopa mäsa pred ním je už dávno mŕtva, ale jeho bolesť to nedokázalo utíšiť.