Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

Prológ

Kde máš svojich priateľov, humusáčka?"

'Znej silne, ale úctivo.'

Pozrela som do tých červených očí. "To naozaj netuším, môj pane."

Zlostne zareval a rozohnal sa.

'Hneď na začiatku mu daj dôvod, aby ťa nezabil. Ohrom ho. Prinúť ho, aby sa o teba zaujímal.'

Zareagovala som bleskurýchle. Keď bola jeho ruka pri mojom líci, natiahla som sa a schmatla ju. Jeho oči preťal prekvapený, a o sekundu na to zúrivý výraz. Pokúsil sa mi vytrhnúť, ale držala som ho najsilnejšie, ako som dokázala. Tlačila som ju dole, čo najďalej od mojej tváre. Pocítila som val mágie, ako sa na mňa rúti, a odhodil ma o pár metrov preč. Len vďaka mágii, ktorou som sa udržala vo vzduchu, som nenarazila do steny.

Pomaly som klesla na zem a okázalo si oprášila šaty. Tak veľmi som túžila zmiznúť z tohoto miesta. Z tohto sveta. Proste sa na všetko vykašľať. Ale čo som mohla?

'Ukáž mu, že si rovnocenný protivník.'

"Budem s tebou hovoriť. Ale po poriadku, bez agresie. Čo takto povečerať spolu?"

Vytasil prútik a vrhol mojím smerom niekoľko kliadieb - pomerne škaredých a dosť ničivých, ale dokázala som udržať štít neporušený.

"Mohli by sme mať kačku. Už dávno som nemala kačku. Čo povieš?" Moje reči boli také drzé, ale vo vnútri som túžila len čo najrýchlejšie zmiznúť.

Temný pán zareval a ďalšia kliatba otriasla mojím štítom.

'Ukáž trocha zo svojej sily. Nie veľa, ale dosť na to, aby si ho zaujala.'

Mávla som rukou a zapálila všetky sviečky v miestnosti. Potom som vyčarovala obrus, riad a príbory na veľkom stole ktorý stál vedľa neho. Sledoval moje počínanie s prižmúrenými očami. Sadla som si za stôl a preložila si ruky. Ignorovala som slabé chvenie sa mojich prstov. Dočerta, bol silný. Viac než čokoľvek, čomu som doteraz čelila. Hlava ma začínala od toľkej námahy bolieť, ale nemohla som ukázať slabosť.

"Najeme sa?"

Ďalší val mágie zaútočil na moje štíty. Bol mocný, tak mocný a tak veľký že som sa takmer zapotácala. Zaryla som prsty do drevenej stoličky a posilnila štíty. Nemohla som prehrať.

Temný pán pokynul Mucliberovi a trom lapačom aby ku mne pristúpili a donútili na kľaknúť na zem.

'Ukáž mu niečo, čo ešte nikdy nevidel.'

Podvolila som sa, moje kolená dopadli na kamennú dlážku a bolesť mi vystrelila do tela. Jeden z lapačov ma schmatol za vlasy a zaklonil mi hlavu. Videla som Voldemorta, ako vyťahuje prútik.

'Ukáž mu, že nie len on je silný, zručný a temný.'

Jeho výraz sa dal ťažko opísať. Bola to zloba a záujem v jednom. Vedela som, že chce vedieť, koľko toho vydržím. Že ma chce vyskúšať. Že ma chce zlomiť. Takú v špinavých, dotrhaných šatách a so strapatými vlasmi. Takú obyčajnú, nezaujímavú, no tú, čo má čistejší rodokmeň, ako on.

'Ukáž mu, že za slabým zovňajškom sa skrýva neobmedzená sila.'

Pristúpil ku mne, a jeho červené oči a pozorne sledovali. Videla som tú temnotu, to zlo v nich. Videla som že pre tohoto človeka už nie je záchrany. Bol stratený.

'Ukáž mu, že aj humusáci vedia bojovať.'

Cítila som tú kliadbu, ktorá sa formovala na špičke jeho prútika. Bola som si istá, že ju dokáže vrhnúť aj neverbálne, ale to slovo, to slovo ktoré v sebe nieslo toľko bolesti, toľko smrti, bolo zrejme jeho obľúbeným.

'Ukáž mu, čo si sa za tie roky naučila

Ukáž mu, že si iná. Ukáž mu, že si veríš.

Ukáž mu, že žiadna kliadba, ani tá najmocnejšia, nepremôže čarodejníka.

Ukáž mu, že nepremôže teba.'

"CRUCIO!"