Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

1. kapitola: Začiatok konca

Keď som toho pekného augustového dňa otvárala knihu, netušila som že to bude najzlomovejší deň v mojom živote. Ale to som, samozrejme v tedy nevedela. Užívala som si svojich krásnych štrnásť rokov, žila som bezstarostne s rodičmi, troma bratmi a piatimi koňmi v našom veľkom dome na kraji mesta. Mala som všetko, čo som potrebovala aj čo som chcela - nikdy by mi ani na um nezišlo, ako veľmi sa mi život po tom horúcom a sparnom dni pokrúti.

Ako som sedela v pohodlnom červenom kresle, s nohami vyloženými na operadle, v detskej izbe som začula ostré prasknutie a buchot. Ignorovala som to. Nechcelo sa mi vstať, bola som na to jednoducho príliš lenivá, ale zrazu som na chodbe začula kroky.

Jemný šuchot látky.

Vstala som. Všetci obyvatelia tohto domu boli v záhrade, teda okrem mňa. Otec istotne pomáhal mame s obedom, Costan sa preháňal po poli na Atosovi, Cory sa opaľoval a Colby vravel, že ide do mesta. Nemohol to byť nikto z nich. Prikrčila som sa za dverami a v ruke som zvierala na obranu najmenej štyristo stranovú knihu v pevnej väzb, keď v tomto spoza rohu vyšiel starší, asi sedemedsiat ročný muž. Mal oblečený dlhý strieborný plášť, dlhé biele vlasy mu siahali až na chrbát a ešte dlhšia brada by sa možno dala zasunúť za opasok. Na veľom krivom nose mal polmesiačikové okuliare.

Potom mi to došlo, a mala som chuť sa smiať. Pozerala som sa na veľmi reálnu podobu Albusa Dumbledorea. Že som na to neprišla skôr! Začínalo mi hrabať, vážne. Smutné, už v štrnástich rokoch? Otec vravel niečo o stareckej demencii, ale žeby ma postihla už teraz?

Pomaly sa otočil a elegantne si sadol do kresla. Strieborný mesiačikový habit mu jemne povieval.

"Zrejme si myslíte že nie som reálny, alebo že ste zaspala." usmial sa na mňa. "Ale to nie je pravda." Pomaly sa naklonil smerom ku mne a vystrel ruku. "Albus Dumbledore, k vaším službám."

Chvíľu som nechápavo stála, ale potom zvíťazila moja racionálna stránka a ja som si z ním potriasla rukou.

Pokynul mi, aby som si sadla.

"Čo myslíte slečna Steinerová, spíte?"

"Neviem pane. Čítala som si a je dosť možné, že spím." Táto konverzácia ma začínala baviť. Bolo vtipné, rozprávať sa zo svojim snom.

Predklonil sa. "To nie je pravda."

Nezamýšľala som sa nad nereálnosťou tejto situácie. Proste tam sedel riaditeľ fiktívnej čarodejníckej školy a tvrdil, že je reálny. Sadla som si, no hneď som aj vstala. Moja puritánska výchova ma nútila hosťovi niečo ponúknuť, hoc bol aj len vymyslený.

"Dáte si čaj? Alebo kávu?"

Pokrútil hlavou , siahol do plášťa a vytiahol odtiaľ akúsi drevenú paličku, pravdepodobne prútik. Zľahka ním mávol a na stole sa objavil strieborný podnos s čajom.

Vyvalila som oči.

Dumbledore (teda ak to bol on), si pokojne nalial a odpil si zo šálky.Potom ju položil a skúmavo sa na mňa zahľadel.

''Nezdá sa vám že v poslednom čase akosi pričasto počujete o Harrym Potterovi? Že sa vám pričasto do mysle vkráda ten nutkavý pocit že si tie knihy musíte prečítať zas a znova?" pozrel na mňa z vážnou tvárou.

Mal pravdu. Tie knihy som v poslednej dobe čítala neustále. A veľa som premýšľala. Aké by to bolo žiť tam a vedieť čarovať. Ale to bola somarina. Robila som to ja a ďalší jeden milón tínedžeriek v Británii.

Počkať, počkať Lara stop. O čom to rozmýšľaš? Aj tak sa o chvíľu zobudíš.

"Teraz máte jedinečnú možnosť okúsiť časovanie vlastnými rukami." Povedal akoby mi čítal myšlienky.