Monograh bolo maličké päťtisícové mestečko. Prešli sme cez neho len letkom, lebo sme sa ponáhľali. V Castillingtone sme sa zdržali len niekoľko hodín, pretože sme pred sebou mali ešte hodný kus cesty. Mierne sa ochladilo, a bola som veľmi rada že mám tú striebornú šatku, lebo ma hriala okolo krku.
Ani som si nepamätala, kedy som sa naposledy cítila tak uvoľnene. Posledný rok sa niesol v zhone, ustavičné vyčerpávajúce tréningy, výskumy, príprava na rok na úteku, plus môj vzťah s Dracom, proroctvo, získanie relikvií a nekonečné klamstvá a videnia, ktoré vo mne nechávali len haldy nezodpovedaných otázok. Bola som emocionálne aj fyzicky vyčerpaná. Môj otec mal pravdu. Bola som na tom zle.
"Tu zastavíme," povedal otec a my sme zosadli z koní. Bratia začali zakladať oheň a ja som sa šla prejsť ku mestu. Keďže sa ochladilo, prehodila som si cez ramená koženku. Kráčala som tmavou cestičkou až ku svetlám svietiacim neďaleko. Bola to jedna s chvíľ, keď som nerozmyšľala absolútne nad ničím, vypla som hlavu aj všetky obavy ktoré ma trápili a len som šla a šla. No dlho to netrvalo.
Zacítila som tých opilcov už kilometer predomnou, ale nechcelo sa mi schádzať z cesty do lesa. Tak som len vyletela do výšky a sledovala som, ako sa pomaly tackajú dopredu. Boli traja, dvaja, zrejme sťatí trochu menej, podopierali toho v strede, ktorý to schytal zrejme najviac. Postúpovali nesmierne pomaly, až sa chvíľami zdalo že to úplne vzdajú.
Nakoniec sa zastavili a jeden z nich si utrel spotené čelo a povzdychol si: "Keby sme sa tak mohli premiestniť domov..." a terigali sa ďalej. A mňa práve vtedy napadla dokonalá myšlienka.
***
Premiestnila som sa v absolútnom zhone. Pristála som len niekoľko metrov od ohniska, vyplašila som kone a okamžite som pribehla ku otcovi.
"Kde si toľko bola? " zaujímal sa.
Ale ja som bola sústredená len na jednu vec.
"Oci, máš ešte ten strieborný prívesok, čo som vám kúpila? Aj ty, Cory, Costan a Colby?"
Všetci traja prikývli.
"Nikdy ho neskladám," povedal otec a moji bratia súhlasili.
"Super. Lebo teraz si ho budeš musieť strážiť ako oko v hlave."
***
Premiestnila som sa s takmer nebadateľným prasknutím do Švajčiarských hôr. Ovanul ma čerstvý horský vzduch a ja som sa pôžitkársky nadýchla.
Potom som rezko vykročila po úzkej asfaltke do kopca. Okolo mňa bola dokonalá príroda, slnko mi pálilo na hlavu spomädzi kmene stromov. Kráčala som asi hodinu, kým som prišla ku trom malým drevenciam. Zabúchala som na dvere a po chvíli mi otvoril muž v stredných rokoch.
"Kľadám Karola Millera," povedala som po anglicky.
"Práve ste ho našli," povedal muž a natiahol ku mne ruku. "Vy ste tá slečna ktorá mi včera večer volala ohľadom prenájmu päť lôžkovej chaty? "
"Áno," prikývla som.
"Poďte ďalej," povedal a uhol z dverí.
"Prepáčte," zastavila som ho. "Ale mám veľmi naponáhlo. Bola by som rada ak by sme ju šli obzrieť hneď."
"V poriadku," prikývol. "Vydržte minútku, nech na seba niečo hodím." S tými slovami zmizol v dome.
O pár minút sme už obaja kráčali hlbšie do lesa. Chata bola dosť hlboko v lese, čo mi vyhovovalo. Miller povedal že len málo ľudí chce bývať tak ďaleko od mesta, a tak bola tá chata takmer vždy prázdna. Kráčali sme niekoľko hodín, kým sme neprišli k malému jazeru. Na jeho brehu stála neveľká poschodová chatka.
VOUS LISEZ
Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)
Fanfiction"Prečo by som mala byť niekým, kým nechcem byť, len preto, že niekto, koho som dovtedy nepoznala, chcel, aby som sa tým niekým stala? Prečo by som mala zachrániť čarodejnícky svet? Čo pre mňa kedy urobil? Prečo by som mala premrhať celý svoj život...
