Godric Chrabromil.
Kde by on mohol ukryť svoju relikviu? Od obeda som sedela v spoločenskej miestnosti a uvažovala nad touto otázkou. Pokiaľ viem, bol to veľmi rozlietalný muž. Ale určite mal rád svoju vežu, no to mi veľmi nepomohlo.
Sedela som v kresle pri ohni v teplom svetri ktorý mi nanútila Hermiona, keď ma videla len v tričku. Darmo som jej chcela vysvetliť že mi zima proste NIE JE, nechcela si dať poradiť.
V hlave som si preberala všetko, čo som o Godrikovi vedela. Určite by chcel, aby človek ktorý nájde jeho relikviu, urobil niečo odvážne. Niečo nepredvídateľné, niečo porušujúce pravidlá. Niečo, čo by slizolinčan alebo bifľomorčan neurobil.
Zamyslene som očami prebiehala po miestnosti. Bola to príjemná, okrúhla izba. V rôznych uhloch boli všade poukladané kreslá. Nad veľkým kozubom bol jeho portrét, ale ako vždy bol prázdny. Vystihla som spoločenku prázdnu, pretože všetci boli dole na obede. S povzdychom som sa postavila a prešla som ku schodom, keď ma niečo zaujalo.
Nikdy som nechápala prečo sú gauče v takých divných uhloch....
Sústredila som sa a vzniesla sa do vzduchu. Čo najvyššie, až ku stropu. Potom som sa zamerala na kreslá a gauče.
Mala som pravdu. Síce to z dola tak nevyzeralo, ale zhora tvorili jasný tvar.
Trojuholník.
A jeho vrchol smeroval na kozub.
* * *
V kozube nič nebolo.
Fulstrovane som zakliala. Prešla som ho vážne celý, od hora až po spodok, no jediné čo som našla boli chumáče prachu a sadze. Musím sem poslať jedného z škriatkov.
Naštvane som šmarila do kresla môj nôž, s ktorým som si pomáhala a vrazila som ruku do vlasov. Veď ten trojuholník smeroval predsa na kozub, alebo nie?
Kozub.
Portrét.
Kozub.
Portrét.
Portrét nad kozubom.
Zalapala som po dychu. Ten trojuholník nesmeroval na kozub, ale na portrét!
Okamžite som prebehla cez miestnosť a ohmatala som ho. Ale na rám nebol žiadny spoj, ani nič čím by sa dal otvoriť. Porezala som si zápästie a nakvapkala trocha krvi na rám, no len stiekla dole. Zachmúrila som sa. Nie je krv vstupným heslom, ako povedala Rowena?
Odvaha.
Možno by som na to mala ísť inak.
Z kresla som vzala môj nôž, namočila som ho do krvi. Potom som trochu odstúpila,
premerala si portrét. A rozohnala som sa.
Nôž letel so strieborným zábleskom priamo do stredu obrazu, a ostal tam zabodnutý.
Nič.
Prešla som k nemu, schmatla ho za rukoväť a rozrezala som plátno zvisle od hora dole.
Potom som ho roztiahla.
Tam, kde mala byť stena, boli dvere.
HA! Vedela som to!
Zatiahla som za mosadzú kľučku a predomnou sa objavila dlhá tmavá chodba. Vletela som dnu a zavrela za sebou. Chodba bola úplne tmavá. Z rúk som vypustila farebné svetielka a pomaly som postupovala ďalej.
Síce mi moje emôcie vraveli, že nikde nikto nie je, stále som bola opatrná.
'Nikdy never ničomu, pokiaľ sa nepresvedčíš, že to má mozog,' zneli mi v hlave slová pána Weasleyho.
Koniec chodby vyúsťoval do rozľahlej kamennej sály. Na stenách horeli fakľe, ich mihotavé záblesky osvetľovali chladné steny.
Moje kroky sa rozliehali dookola.
YOU ARE READING
Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)
Fanfiction"Prečo by som mala byť niekým, kým nechcem byť, len preto, že niekto, koho som dovtedy nepoznala, chcel, aby som sa tým niekým stala? Prečo by som mala zachrániť čarodejnícky svet? Čo pre mňa kedy urobil? Prečo by som mala premrhať celý svoj život...
