Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

33. kapitola: Štyria najväčší

Prezeral si ma opálený, mladý muž z hustými ryšavo-hnedými vlasmi a šibalskými očami. Podľa všetkého to bol Godrik Chrabromil, pretože v ruke držal jeho meč, vykladaný rubínmi.
Ale teraz boli jeho šibalské orieškové oči podozrievavé. Obzeral si ma, akoby som bola nejaká zvláštnosť, ktorú ešte nevidel.
"Dlho ste nevideli dievča, pane?" Opýtala som sa s miernym úsmevom.
Zažmurkal a pohladil si bradu. "Musím povedať že si dosť drzá, mladá." ozval sa melodickým hlasom. "Netušil som že sa tu môže dostať nejaký študent. Rowena!" zakričal niekde do obrazu.
"Čo chceš, Godrik?" ozval sa odniekiaľ vysoký a tenký hlások. "Práve som sa chystala si prejsť moje nové aritmatické tabuľky."
"Poď sem na chvíľu." Začula som tiché, mäkké kroky.
"No?"
''Keď si to tu tvorila, povedala si že sa sem nebude môcť nikto dostať."
"Žiadna fyzická osoba z magickým potenciálom, no a?"
Godrik sa napriamil a ukázal na mňa prstom. "Tak čo tu robí ona?"
Rowena Bystrohlavová, vysoká, štíhla žena pripomínajúce elfku, s dlhými kučervaými čiernymi vlasmi voľné rozpustenými okolo ramien, dlhými belasými šatami a nádhernými črtami na mňa uprela svoj modrý pohľad. A zalapala po dychu.
"Kto to je, Godrik? Merlin kto to je?"
Godrik ju jemne pohladil do chrbte a upokojujúco jej stisol rameno. "Netuším, drahá. Len tak sa tu zjavila."
"Len tak?" lapala po dychu Rowena. "Svoje kúzla som nastavila dobre, nemohla sa tu zjaviť len tak!'' Potom sa na mňa uprene zadívala. "Vrav! Kto si! A ako si sa sem dostala?"
Skôr než som sa mohla nadýchnuť, som začula ďalší, v poradí už tretí hlas. Tento bol mäkký, láskavý.
"Rowena? Godrik?"
Rowena zastonala a Godrik sa otočil. "Tu sme, Helga!"
Helga Bifľomorová bola nízka, územčistá žena s hnedými vlasmi a plnou tvárou. Nebola tučná, ale pekne zaoblená. Mala na sebe jednoduchý pracovný habit a hnedé oči jej dobrosrdečne žiarili. Celá vyžarovala akúsi láskavosť a pokojnú auru, keď sa ku mne blížila.
"Čo sa deje?" a potom ma zbadala. "Ach, aké milé dievčatko! Ako sa voláš?"
'Konečne niekto zdvorilý,' pomyslela som si.
"Lara. Volám sa Lara."
"Pekné meno, drahúšik. Ja som Helga."
"TERAZ NIEJE ČAS NA PREDSTAVOVANIE!" zajačala Rowena, trhajúc si vlasy. "TOTO DECKO PREŠLO CEZ MOJE OCHRANY!"
"Čo sa to tu deje?" ozval sa nový, zamatový hlas. Boj jemný, tichý a o pritom z neho behal mráz po chrbte.
Bol to Salazar Slizolin.
Musela som priznať že na tohto zakladateľa som sa tešila najviac.
Slizolin bol vysoký, nádherný muž. Mal bliele vlasy a vysoké čelo - jeho aristokratické črty ešte viac zvýrazňovaly štíhlo krojené pery, sformované do tenkej linky. Mal na sebe čierno-zelený habit.
Pohľadom prešiel hysterickú Rowenu keď mu pohľad padol na mňa, nedal na sebe nič znať, ale vedela som, že sa mu v hlave točia ozubené kolieska.
"Salazar Slizolin," predstavil sa formálne.
"Lara Steinerová."
Prižmúril oči, akoby sa snažil vylúštiť rébus, a potom položil jednoduchú otázku:
"Kto to je?"
* * *
Chvíľu som mlčala, zatiaľ čo sa zakladatelia sa medzi sebou dohadovali.

"Hovorím vám, je priam nemožné aby tu bola! Moje kúzla nezlyhávajú!"
"..nuž zrejme nie si taká neomylná, ako si myslíš, Rowena..
"Naser si, Slazar!"
"Ale ale, začíname byť vulgárny...? To by som od teba nečakal..."
"To stačí, Slazar. Mňa len zaujíma, kto to dievčatko je, a nemusíte na seba hneď jačať.."
"Prepáč, Helga."
"Mali by ste sklapnúť, snažím sa premýšľať....."
"Ale kto to je?"
"Čo si myslíš, Godrik?"
"Momentálne sa v mojom portréte tlačia ešte ďalší traja ľudia, takže prepáč, Salazar, ešte som si nestihol urobiť objektívny názor."

"A že chrabromilčania nepoznajú sarkazmus," odfrkla som si nahlas.
V sieni nastalo hrobové ticho. Konečne som mohla prehovoriť.
"Dám vám návrh," povedala som pevne. "Otázka za otázku. Vy chcete vedieť kto som, a ja mám tiež niekoľko svojich otázok. Tak, dohodneme sa?"
Ticho pokračovalo. Všetci na mňa upierali oči, zrejme zvažujúc moju ponuku.
Godrik na mňa zazeral, chmúril sa a jeho tvár ukazovala pestrú paletu pocitov, aké prežíval. Zaujatie, pobúrenie, zvedavosť. Rowena si ma premeriavala nasupeným pohľadom, zrejme stále nahnevaná že som tak šikovne obišla jej ochranné kúzla.
Helgin pohľad bol vrúcny, plný nehy a jej postoj ukazoval láskavosť.
Zato Salazarova kamenná tvár neprezrádzala žiadne emôcie, všetky boli podobné ako u mňa skryté za obal nepriestrelnosti. Z jeho postoja sa nedalo vyčítať nič, no vedela som že za tou maskou sa skrývajú mnohé otázky. Budú ale dostatočne silné na to, aby prekonali jeho hrdosť?
"Nie."
To slovo sa hladko a pevne nieslo po kamenných stenách. Usmiala som sa. Čakala som to. Nejako inštinktívne som vedela, že to nebude také ľahké.
"Nie? Tak potom vám isto nebude vadiť ak si tu urobím pohodlie."
Vyčarovala som kreslo, hŕbu kníh a zavolala som Minnets.
''Dones mi Eral Grey a koláčiky, Minnets," povedala som jej a doplnila ešte slovko "prosím".
Keď Minnets odišla, privolala som všetky svetlá a nechala som ich krúžiť pod stropom nado mnou- poskytovali mi tak príjemné, teplé osvetlenie. Zakladatelia ma len v šoku sledovali.
Za hodinu som si urobila dve eseje na Staroveké Runy a na Aastronómiu, a ani jeden z nich zo mňa nespustil pohľad. Ku ušiam mi len doliehal ich tichý rozhovor. V podstate bolo veľmi výhodné, že už boli mŕtvi. Nemohli na mňa použiť legilimenciu ani pravdu hovoriace kúzla, takže som bola absolútne imúnna. Jediné, čo mohli použiť, bol ich hlas.
Precvičovala som si niekoľko až smiešne ľahkých kúziel na Transfiguráciu, vedomá si to ho že Rowena sleduje každý pohyb môjho prútika. Chcela som ho odhodiť a ukázať jej, že to viem aj lepšie, ale odolala som.
* * *
Chodila som tam každý deň počas siedmich dní, vedomá si toho že sledujú každý môj krok. Pomaly som im ukazovala svoje schopnosti, nenápadne ako sa len dalo. Rozvíjala som bezprútikovú mágiu, lietala som po miestnosti, menila kamenné stĺpy na zvieratá. Všetci ma pozorovali a bola som si istá, že to už dlho nevydržia a podvolila sa mojím podmienkám. No nesmela som ich podceňovať. Predsa, mali už tisíc rokov.
Harry sa zo mnou stále nerozprával, a už to bol viac než týždeň. Vytrvalo ma ignoroval, a mňa to bolelo. Hermiona to chápala a Ginny tiež, no Ron stále o ničom netušil. Aká som sa bála scény, ktorú mohol urobiť keby sa o tom dozvedel. Hoc vedel, že som niečo s Malfoyom mala, bol v mylnej predstave že som to zadupala pod čiernu zem.
Merlin, ja som sa snažila.
Ale len Salazar mohol vedieť, že to bolo silnejšie ako ja.

------

Nabudúce:
Ginny sa usmiala. "Navyše, myslím si že sa k sebe hodíte"
Prekvapene som zažmurkala. "Fakt?"
Prikývla. "Iba ty dokážeš zvládnuť jeho a naopak. Ste dokonalý pár. Len keby nebolo Veď-Vieš-Koho a tých krvných predsudkov..."
Zachmúrila som sa. "Zvládneme to, Gin. Možno nie za deň, ani za dva, ale zvládneme. Postarám sa o to."