Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

14. kapitola: Nezastaviteľná sila

venujem klara41487 za krásny komentár :) uži si novú kapitolu ;)

"Malfoy."
"Steinerová.''
Pomaly som si sadla na moje miesto v učebni Obrany a knihy som si zložila na kraj lavice. Trieda sa pomaly zapĺňala, lavice obsadzovali ostatní šiestaci. Všade vládol čulý ruch, študenti sa usádzali, vybaľovali si veci, rozprávali sa. Pomaly som z tašky vybrala Malfoyov skicár a so smrteľnou vážnosťou som ho položila na lavicu tesne ku knihám. Potom som z rukáva vytiahla prútik a položila som ho ku skicáru. Malfoy si nič nevšimol. Ani som to neočakávala, pozeral sa na mňa len keď naozaj nemal na výber. Profesor Snape vošiel do učebne. Trieda stíchla. S tichým zavírením plášťa sa Severus otočil, prsty stisol do vežičky a uprel na študentov mrazivý pohľad.
"Je koniec mesiaca. Vie niekto čo to znamená?" Zodvihla som ruku spolu s niekoľkými žiakmi. "Slečna Steinerová?"
"Je koniec mesiaca," začala som. "Na začiatku školského roka sme sa dohodli že vždy na konci mesiaca vyberiete jednu dvojicu ktorá na hodine predvedie ukážkový čarodejnícky duel."
"Správne." Severus si premeral triedu tichým pohľadom a zastavil sa na mne.
"Vy a pán Malfoy budete našími prvými duelantmi." Uškrnul sa.
  Chrabromilská strana začala skandovať moje meno. Srdce mi poskočilo. Konečne si niekde vybijem emócie, konečne niečo zaujímavé! Doteraz sme na Obrane brali neverbálne zaklínadlá, jednoduché štíty a kliatby, všetko čo som ľavou -zadnou zvládla v štvrtom ročníku. Väčšinu hodín som pomáhala tým ktorým to nešlo, prekvapivo ich nebolo veľa. Chrabromilčanom Dumbledoreova armáda pomohla.
Malfoy na sto percent ovláda čiernu mágiu. Konečne sa zabavím.
"V poriadku profesor," povedala som pokojne.
'Profesor' som tam pridala naschvál, vedela som že to oslovenie neznáša. Potom som vzala z lavice svoj prútik, prešla som do stredu veľkej učebne. Malfoy ma nasledoval, prútik taktiež v ruke. Vyčarovala som nízke pôdium, vztýčila štíty proti odkloneným kliatbam a vyšla naň. Severus na mňa pozeral, pohľad ala Nepredvádzaj-sa. Pokrčila som plecami a stala si do stredu pódia. Malfoy tak isto.
"Otočíte sa chrbtami, klasický štart desať krokov. Čarujte bez zábran, štíty pohltia všetky kliatby." Prikývla som a pristúpila k Malfoyovi na  tri stopy. Jeho strieborný pohľad ale sledoval Severusa ktorý sa otočil k študentom.
"Zoraďte sa k pódiu a pozorne sledujte. Pripomínam že pre lepšiu motiváciu má víťaz do konca hodiny voľno." Potom pristúpil ku mne a sklonil sa k môjmu uchu.
"Snaž sa ho nezabiť. Netuší s kým má tú česť." šepol.
Uškrnula som sa. "Nie, to teda nemá." Moji priatelia ma nadšene povzbudzovali, no slizolinčania nezaostávali.
"Nebojte sa," uškrnula som sa smerom ku slizolinčanom. "Váš princ bude celý, až s ním skončím."  Obaja sme naznačili mierny úklon hornej časti tela, ale neprerušili sme očný kontakt. Malfoyova mágia sa sústreďovala pri jeho spánkoch a rukách. Prekvapivo, bola zeleno-strieborná. Cítila som ako mi v očiach plápolá oheň, ktorý som tam vídavala len vo chvíľach súboja. Triasla som sa vzrušením a adrenalín mi koloval v žilách. Prudko som sa zvrtla na päte a kráčali sme od seba. Po desiatich krokoch som sa prudko otočila a vrhla pred seba neverbálnu kliatbu. Malfoy to zrejme očakával, pretože sa kliatba sa s tichým zasyčaním vpila do jeho nastaveného štítu. Zoslal na mňa sériu ľahkých kliadob čo som zablokovala bez väčšej námahy. Potom sme sa navzájom odhadovali, pohadzovali sme okolo seba stále s obťažnejšími kúzlami. Potom som sa krátko, sotva badateľne uškrnula a zbystrila pozornosť.
Súboj konečne začal.
Zasypala som ho niekoľkými kliatbami s takou silou a rozhodnosťou, že Malfoy skoro spadol z pódia. Bolo len otázkou času, kedy sa prebúram jeho ochranami a súboj ukončím. Len som to naťahovala, hrala sa z ním. Od začiatku súboja sa v podstate len bránil, a to sa mu nepáčilo. Slizolinčania s krikom povzbudzovali svojho spolužiaka. Zrušil štít a s nahnevaným výrazom v tvári na mňa vrhal niekoľko relatívne neškodných zakliatí. Uškrnula som sa a konečne sa rozhodla súboj skončiť. Obaja sme čarovali bez slov, no vedela som rozoznať väčšinu jeho kliadob - zrejme si nedovolil začať s čiernou mágiou hneď vedľa najväčšieho odborníka na ňu.
Jediné zvuky ktoré sa ozývali s pôdia, boli tresky zrážajúcich sa kúziel a dopady kliadob na štíty a bariéry. Vzduch iskril. Diváci už taktiež prestali vydávať akýkoľvek zvuk, ustalo aj prešľapovanie a šuštenie oblečenia. S ľahkosťou vážky a s arogantným úsmevom som na jeho štít vrhla kliatbu Flovessce - taktiež čierna mágia, ale nie s tej najhoršej časti. Kliatba sa vpila do štítu, ale nezmizla. Pomaly, pomaličky v ňom vytvorila tenké, úzke praskliny. Jeho štít sa zlomil a kliatba sa  rozplynula do ticha.
Prineskoro si uvedomil že je nechránený. S víťazným úsmevom som na neho vrhla Expelliarmus. Tlmene vykríkol, roztiahol ruky a vyletel to vzduchu. Troma saltami cez vzduch neelegantne capol na zem. Chrabromilčania radostne vykríkli. Ale súboj ešte neskončil.  Malfoy zodvihol hlavu a rukou omámene chňapal po svojom prútiku. Podišla som k nemu, nohou som stúpila na hlohový prútik a zastavila som jeho ruku. Všetci sa v očakávaní predklonili, a ja som sa usmiala, keď som si pomyslela akú osobitú úlohu bude mať tento prútik v neďalekej budúcnosti. A potom som si pomyslela že tohto namysleného smrťožrúta naučím ešte jednu lekciu.
Zakliala som ho k zemi tak, že som mu mohla pomôcť vstať len ja. Potom zodvihol hlavu a pozrel na mňa. Natiahla som k nemu ruku.
''Ruky preč, humusáčka," zasyčal a pokúsil sa vstať. Zlyhal. Hľadela som na neho z pokojným a vyrovnaným pohľadom. Znova som natiahla ruku.
"Dotkni na ma, alebo zomri, Malfoy." prevravela som ľadovým hlasom. Pozrel na mňa. Moje štíty vyleteli hore a empatiu som zatlačila čo najďalej. Naozaj som nepotrebovala vedieť ako sa cíti. "Neberieš to trochu vážne, Steinerová?" opýtal sa z mierne sarkasticky. "Sme v škole."
Uškrnula som sa.
"Také sú čarodejnícke súboje, drahý Malfoy. Urobíš to čo ti poviem, alebo tu ostaneš" Zíral na mňa, nečitateľný výraz v tvári. Potom pomaly natiahol ruku a vložil ju do mojej. Stisla som ju v zovretí, jeho studené prsty sa mi obtreli o dlaň, skĺzli po mojom zäpästí a zovreli moje predlaktie. Bez akejkoľvek námahy som ho vytiahla na nohy, oprášila som si šaty, a podala mu prútik. Potom som si privolala jeho skicár a prudko som mu ho strčila do náručia. Zachytil ho a oči sa mu rozšírili.
''Som polichotená, Malfoy." povedala som bez štipky emócií, zvrtla som sa na päte, schmatla tašku a vystrelila von z triedy. Pri dverách som sa ale zastavila a otočila sa naspäť.
"A preopakuj si niektoré štítové kúzla. Prelomiť mi ich netrvalo viac ako dve sekundy." S týmto som sa otočila a s zavírením plášťa zmizla vo tmavej chodbe žalárov.
                                                                                      * * *
Bol marec a blížili sa jarné prázdniny. Chcela som ich stráviť na Rokforte - koniec-koncov, budú to moje posledné na Rokforte, ak samozrejme vojnu vyhrajeme a vrátime sa tu do siedmeho ročníka, tak predposledné. Ale aj tak som tu chcela ostať. Jedným z dôvodou boli tréningy so Severusom-bolo ich čoraz menej kôli jeho neustálim povolávaniam, Voldemort sa zrejme nemohol nabažiť jeho prítomnosti. Pár krát som ho našla ležať na zemi a stonať od následkov kliatby Cruciatus, tak som musela vynaložiť celé svoje čaromedické umenie aby som mu pomohla sa aspoň trochu pomôcť. Prečo kurva Voldemort mučí svojich vojakov?! Nechce náhodou aby mu boli lojálni?
Nepokoj v mojej hlave sa neustále zvyšoval - od môjho súboja s Malfoyom ma neustále nasledoval jeho horúci pohľad, všade kde som sa pohla, na hodinách, vo Veľkej Sieni, pri metlobale, prepaľoval mi dieru do tela. Strieborné oči, tak mučiace ma pri každom mojom kroku ma privádzali do šialenstva. Navyše, moje vlasy beleli čoraz viac.  A nedokázala som sa toho zbaviť.
Jedne večer vo Veľkej Sieni keď sme si s Harrym a Ronom opakovali učivo na test s kúziel  na ďalší deň som sa znova začala cítiť nepríjemne. Vedela som prečo. Pomaly som vzhliadla na slizolinský stôl a samozrejme - znova ma sledoval. Mez mihnutia oka. Pansy ho držala za rameno a snažila sa ho nakŕmiť kúskom opečeného chleba ktorý držala v ruke. Netrpezlivo ju odbil. Pansy sklopila očia a dojedla ten toast sama.
Hlúpy Malfoy.
Hlúpa Pansy.
Hlúpi slizolinčania.
Cítila som ako vo mne vrie hnev. Zatresla som knihu a bez vysvetlenia som vytrielila vo zo siene. Šla som von. Prebehla som cez kamenné nádvorie von na trávnik. Bola tma, cestu mi osvetľoval len mesiac a svetlá z hradu. V polovici cesty som odhodila knihy aj tašku, zbavila som sa habitu aj prútika. Dobehla som až na kopec blízko pri Čiernom jazere a tam som si sadla. Všetko šlo presne podľa Rowllingovej. Dumbledore bol spaľovaný hrozbou kliatbou, Snape ho mal zabiť, Malfoy sa zatiaľ bezúspešne snažil Dumbledorea zabiť.
Hlupák.
Mohol vedieť že tie trápne, úbohé pokusy nikdy nevýjdu. Keby som to mala urobiť, urobila by som to tisíckrát rozumnejšie. Ja som to všetko vedela, a aj tak som nemohla nič robiť. Musela som len sedieť na zadku a sledovať ako sa Katie Bellová zotavuje na ošetrovni, otrasená z prekliatia. Vyvíjať si zlosť na tréningoch a vrhať nože do figurín.  Sledovať ako sa Harry bezúspešne snaží získať tú spomienku. Sledovať ako sa Ron a Hermiona neustále hádajú. Sledovať všetkých mojich priateľov ktorí už čoskoro.... zlomila som sa. S ostrým hlučným výkrikom som vstala a kričala.

"AAAAAHHHHH!"

Všetko okolo mňa začalo horieť. Tráva, stromy, voda, dokonca aj vzduch. S krikom som spojila ruky a z môjho tela vyletel obrovský prúd ohňa smerom do výšky. Prevalila som ho na jednu stranu, na druhú, užívajúc si tú silu čo zo mňa prúdila. Bola nezastaviteľná. Sila ktorú som stvorila. Obrovské plamene ohňa lietali okolo mňa a ja som ich posúvala, miesila ako som chcela. Bolo mi už všetko jedno. Jedno či sa teraz pozerá celý Rokfort, mysliac si že som sa zbláznila. Satanský oheň ktorý som z tej obrovskej bezmocnosti a hnevu vytvorila pohlcoval všetko okolo mňa. Rozpažila som ruky, vykríkla v absolútnom amoku. Oheň okolo mňa nabral na intenzite. Už nehorelo len všetko okolo mňa, horela som aj ja. A bolo mi to jedno. Bolo mi to skurvene jedno.

Pomaly, pomaličky som začala slabnúť. Oheň už nebol taký silný ako prv. Dýchala som ťažko, ruky sa mi triasli. Zložila som si ich pozdĺž tela a s posledných síl som prinútila oheň dotlieť, zmiznúť. Až keď som sa znova ocitla v šokovanom tichu, som pochopila čo som urobila. Ach Merlin. Cítila som sa vyčerpaná akoby som bežala maratón. Nevládala som urobiť ani krok.
"Slečna Steinerová, ach môj bože!" to bola profesorka McGonagalová. V perifernom videní som ju videla náhliť sa cez trávnik ku mne, za ňou hlúčik vydesených študentov. Medzi nimi Harry, Ron a Hermiona. Ach bože čo im poviem? Malátne som zložila ruky pozdĺž tela. Mala som pocit, že ak som nikdy v živote neomdlela, tak si to život šetril pre dnešok.  McGonagalová bola už takmer pri mne. Zastavila som ju pohybom ruky.
"Čo, čo vám je?" opýtala sa zadýchane, hlas jej znel vystrašene. Za ňou utekali Dumbledore a Severus. S úsmevom som sa na ňu otočila.
"Pamätáte Minerva, aké to bolo keď vás minulý rok trafili do hrude štyri omračujúce zaklínadlá?" Prikývla.
"Tak ja sa cítim presne tak."
Dopovedala som a potom som cítila len tmu a zimu, čo ma zahalila do svojho závoja.

Nabudúce:
"Ty proste nemôžeš byť normálna, tuctová, obyčajná študentka mágie! Musíš byť úžasná, nemožná, sakramentsky silná a nepochopiteľná! Pretože ty si taká! To si celá ty! V štrnástich rokoch si zvládla to čo sa tvoji spolužiaci učia doteraz! A teraz si..." hlas mu zlyhal.
"A teraz ťa to bremeno konečne zlomilo! Po toľkých rokoch! Koľkokrát som čakal že prídeš za mnou alebo Albusom a budeš sa dožadovať aby sme ťa vrátili, dovolili ti odísť! Ale ty si proste nemohla, však? Musela si všetko pokorne znášať celé tie roky, bez možnosti zasiahnuť..."